Kapitola:
Pridaná: 25.6.2009, 20:26:52
Čítaná: 2117×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Potter
Stručný dej: po 19 rokoch v zakázanom lese niekto objaví kameň oživenia, ktorý tam Harry pustil v onú pamätnú noc. Aké to bude mať následky?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

PRED 19. ROKMI:

Bola temná noc takmer bez hviezd. Profesorka Sibyla Trelawneyová sedela v Severnej veži. Vietor fúkal a odvial posledné slzy obyvateľov Rokfortu pretože

Rokfort prežil útok Pána Zla. Pán Zla bol v tomto súboji zničený.

Sibyla popíjala jemný bylinkový čaj. No radšej ho pila len pomaly, pretože bol ešte horúci.

Zrazu s ňou myklo. Hrnček s čajom sa jej s rachotom rozbil o chladnú tmavú zem, a jej obsah sa pomaly vylieval.

Zrazu s ňou myklo ešte raz.

Išla vysloviť proroctvo... Proroctvo znie: „Ten, ktorý bol porazený, sa k životu vráti. Iba potomok jeho sluhu ho môže oživiť...“

Sibyla po vyslovení proroctva spadla na zem a takmer okamžite zaspala...

1. Kapitola : Kentaurov pohreb

Bola temná noc, pred hradom práve zastavoval purpurový vlak menom Rokfortský Expres. Po zastavení prestal zo svojho komína chŕliť paru, ktorú vyfukoval počas jazdy. Pomaly začalo svitať.

Slnko sa vynorilo spoza obzoru nad krásnu krajinu, ktorú pokrýval menší porast.

No nad krásnou krajinu sa čnel hrad. No nebol to obyčajný hrad; bola to Rokfortská škola čarodejnícka, čiže Rokfort.

Húfy študentov, čakajúcich na zaradenie do fakúlt, sa vyrútilo von z vlaku.

Najprv išli najmladší, budúci prváci, a až nakoniec starší príslušníci rôznych

fakúlt. Všetci sa bezohľadne rútili vpred, aby videli tú krásu, ktorá ich čaká.

Rokfort.

V Rokforte už domáci škriatkovia piekli večeru. Kontroloval ich pritom

každý rok iný prefekt. Minulý rok to bol prefekt Slizolinu, no dnes jeho prácu preberie, ako každý štvrtý rok, prefekt a prefektka Bystrohlavu. Prefektom bol mladý Tom Nawishe. Mal žlté oči, červené vlasy a bol mierne pri sebe. A líca mal celé zaplnené drobnými pehami po jeho otcovi. Stále strkal nos kam nemal. Bol šestnásť ročný a chcel sa stať ministrom mágie.

No jeho známky neboli

najlepšie, preto mal len malú šancu splniť si sen. Pokazil si to známkou z transfigurácie; mal

T ako troll.

Škriatkovia pracovali ako najviac mohli, aby stihli dovariť večeru skôr ako sa začne zaraďovanie. Práve dopiekli 50 kuriat, opekané zemiačky a 30 hús. Z jedálne rozvoniavali rôzne vône. Menší, neskúsení škriatkovia práve dorobili limonádu a tekvicový džús. Tí malí škriatkovia, ktorí mali menej než 25 rokov a len sa učili rozoznávať varechy, sa teraz učili od postarších škriatkov o rozdiele medzi varechou na polievku a varechou na mäso.

Medzi nimi Tom nevidel žiadny rozdiel, no varechy ho nezaujímali. Ostatní škriatkovia, ktorí nepiekli, umývali zlaté taniere, aby sa leskli. V leštení boli škriatkovia majstri, človek sa v ich výtvore dokonca aj videl. Škriatkovia nenávideli lenivosť.

Neznášali, keď Tom zaspal, takže hneď ako zaspal ho s rachotom zobudili.

Jediné, čo Toma udržalo hore bol tekvicový džús, ktorý mu škriatkovia doslova

vnucovali. No s radosťou ho pil. Ponúkali mu aj špargľové koláčiky, no lenže tie on nenávidel, pretože po nich mu v ústach ostala hnusná pachuť. Keď mu ich ponúkali, tak ich s radosťou odmietol. Nechápal ako môžu niekomu takéto koláčiky chutiť, no nezaoberal sa tým. Chcel len čo najskôr odtiaľ odísť na večeru a prizerať sa na triedenie nových žiakov Rokfortskej školy čarodejníckej.

Čas v jedálni si trávil počítaním škriatkov, alebo snívaním o poste ministra mágie. Sníval o kancelárii s výhľadom na celé ministerstvo a o rozkazovaní čarodejníkom na celom svete. No vedel že post ministra nikdy nezaujme.

Zatiaľ sa už starší žiaci premiestňovali do sály, kde už čakali už stoly s taniermi a

Príbormi, nachystané na príchod žiakov a študentov.

Celý Rokfort proste po letných prázdninách ožíval. A neožíval iba Rokfort, ale aj temné

jazero, cez ktoré teraz plávali prváci na lodičkách z dreva s mohutným učiteľom Starostlivosti

o magické tvory, Manfredom Hagridom a jeho otcom.

Bol to syn polobra Rubeusa Hagrida a polobryne Madame Olympe.

Rástla mu zatiaľ len malá briadka, no časom sa zväčšovala, čo mu vadilo.

Nechcel mať takú bradu ako jeho otec, zdala sa mu neštýlová.

Veľký bol ako jeho otec Rubeus, no tvár mal po matke. Napriek tomu, že mal len dvadsaťdva

rokov, bol hájnikom ako jeho otec. Prútik mal a nebol zlomený ako ten jeho otca.

Na lodičkách sa už plavilo dieťa Harryho Pottera a Ginny Potterovej bol to Albus Severus Potter.

Všetci sa už tešili na to, čo v Rokforte zažijú, a aj čo sa naučia.

-„Albus...“ , ozval sa Albusov kamarát Dean Asker, s ktorým sa spoznal vo vlaku.

„...bude tam pekne???“

-„No myslím že áno, no ani ja som tam ešte nebol...“ , povedal Albus, „... ale otec mi hovoril že je tam skvelo!“ , dopovedal.

A mal pravdu.

Člny sa už približovali po krásnom jazere, vlnky vody sa odrážali od dreva člnov.

Jeden malý nepozorný prváčik sa postavil a nechtiac tým prevrátil čln. Posádka

toho člnu popadala do vody, až to čľuplo. Snažili sa prevrátiť čln do spätnej polohy,

no na to aby ho obrátili, by museli mať aspoň dvojnásobok sily. Člny vážili

dosť veľa kilogramov na takých zopár prvákov. Z vody sa zrazu vynorilo obrovské červeno-azúrovo-čierne chápadlo obrovskej priateľskej sépie, ktoré uviedlo čln do pôvodnej polohy.

Prváci sa horko-ťažko vyšplhali späť na čln, a plavili sa ďalej.

Čím viac sa približovali k Rokfortu, tým viac sa dala obdivovať jeho krása.

Rokfort bol proste úžasný. Každý rok prichádzali ďalšie a ďalšie generácie

Slávnych čarodejníkov. Ako napríklad Richarda Chrabromila, ako i iných

zakladateľov Rokfortu. Skoro na všetkých stenách boli ich portréty. Veď kto by ich nepoznal.

Aj starý riaditeľ Rokfortu mal svoje portréty

Potom nasledoval krátky potlesk od starších študentov, ktorí už sedeli pri stoloch vo Veľkej

Sieni. Po potlesku sa klobúk začal klaňať. Teda nie klaňať, ale ohýbať sa na všetky strany,

z ktorých sa pred chvíľou ozýval potlesk. Teraz sa do siene nazhromaždili ostatný žiaci okrem prvákov, ktorých ešte čakala pred vchodom do Veľkej siene nová učiteľka

transigurácie Profesorka Balrdová. Profesorka Linna Bardlová bola postaršia členka

učiteľského zboru Rokfortu, ktorý sa skladal z Manfreda Hagrida učiteľa Starostlivosti

o magické tvory, Novovymenovaného riaditeľa Fernanda Shacklaebotea, učiteľa ochrany proti čiernej mágii Werdysha Jashewsa, učiteľa herbológie Nevilla Longbottoma a ďalších.

Otvorili sa bočné dvere, z ktorých pomaly začali vychádzať učitelia. Najprv Riaditeľ, následne hlavy štyroch fakúlt: Olter Gawerd- Slizolin, Garilline Monroue- Bifľomor, Lassyer Jeung- Bystrohlav a Linna Bardlová- Chrabromil. Po nich išli učitelia povinných predmetov,

Následne nepovinných. Potom prišli aj oneskorení študenti vrátane Toma Nawisha ktorý bol rád, že sa mu už skončila kontrola kuchyne. Kontrola dopadla dobre, no Tom musel aj upozorňovať neskúsených škriatkov, pretože by sa mohlo niečo stať. Pred dvoma rokmi sa stala menšia nehoda, škriatkovi spadlo do cesta na chleba zopár čili papričiek. To potom bol hurhaj...

* * *

Všetci sa posadili, a začali čakať na triedenie. Zrazu zaškrípala brána, ktorá sa následne otvorila, a z nej sa vyrútil hlučný dav prvákov na čele s Profesorkou Bardlovou.

Profesorka Bardlová vyšla na vyvýšené miesto s klobúkom a stoličkou na triedenie.

Albus čakal na začiatok triedenia. Profesorka

Vysvetlila čo a ako, a klobúk spustil:

Škola Rokfort skvelá je,

Vedomosti naleje.

Študovali tu všetci slávni,

Aj tí legendárni dávni.

Bifľomorová, Bystrohlavová, Slizolin a Chrabromil,

Každý jednu fakultu založil.

V Chrabromile dobrí sú,

Nepúšťajú sa len tak do zápasu.

V Bifľomore každý bifľuje sa,

Takých múdrych mať,

Zaplať nebesá.

V Slizoline silní sú,

No nemajú vkus pre krásu.

V Bystrohlave sú samé esá,

Až mi srdce plesá.

Učiteľov máme dosť,

Učia tu len pre radosť.

Tak ahojte žiaci milí,

Nech o vás sú dobré chýry.

Postele vás čakajú,

Každého k sebe lákajú.

No skôr ako pôjdete spať,

Musím vás rozpočítať.

Ale Čoskoro riaditeľ povie zopár slov,

Potom vás už začne lákať ríša snov.

Tak teraz som hotový,

Teraz som už dospieval,

Tak pristúpte žiaci milí,

Nemá nikto žiadny dôvod,

Aby sa ma potajomky bál.

Sadnite si, nebojte sa

Mať ma na hlave to je krása,

Veď takto to hovoril

Aj samotný Chrabromil.

Potom sa ozval rýchly a zároveň krátky potlesk, ktorým sa začalo triedenie. Profesorka Bardlová začala pomaly čítať mená podľa poradia v abecede.

- „Dean Asker“, začala profesorka. „Slizolin!!!“, zakričal klobúk, od Slizolinského stola sa ozval radostný potlesk, ale Albus sa necítil najlepšie. Jeho kamarát šiel do Slizolinu...

No o pár minút si v duchu povedal že to nič nieje a pozoroval naďalej triedenie. Profesorka Bardlová však bez viditeľného náznaku smútku s malým úsmevom pokračovala a volala si naďalej ďalších prvákov čakajúcich na roztriedenie.

- „Barbara Garová“, pokračovala. „Bifľomor!!!“ , zakričal klobúk, od Bifľomorského stola sa ozval potlesk. Profesorka hovorila ďalšie mená a klobúk následne vykrikoval fakulty kam menovaný žiaci pôjdu. Tak to pokračovalo až kým...

- „Sporpio Malfoy!!!!“ , povedala profesorka a naddvihla nad jeho hlavu klobúk, no lenže hneď čo sa klobúk dotkol jeho hlavy, tak zakričal: „SLIZOLIN!!!!!“, od Slizolinského stola sa ozval obrovský potlesk. Potom išli ďalší až kým...

- „Albus – Severus Potter!“, povedala profesorka. Albus so zatajeným dychom predstúpil na menšie pódium a sadol si na stoličku vedľa stojacej profesorky. Všetci čakajúci naňho s obdivom pozerali, a miestnosťou sa ozýval tichý zvedavý šepot. Šepot cez celú sieň dorazil až k riaditeľovi, ktorý ho ukončil hlučným slovom „TICHO“, a bolo ticho. No nie celkom, od Chrabromilského stola sa ozývalo tiché šeptanie, Chrabromilčania očakávali, že ďalší Potter bude zaradený k nim. Veď James tam už bol. Šepot pokračoval do chvíle keď si Albus sadol a skončil keď Albusovi už klobúk pomaly bol už nad vlasmi. Keď sa klobúk dotkol jeho hlavy Albus zacítil nepríjemný pocit, ktorý prestal, keď klobúk povedal:

- „CHRABROMIL!!!!“, nastalo menšie ticho a vzápätí sa ozval obrovský potlesk od Chrabromilského stola. Albus s radosťou pribehol na miesto vedľa svojho brata Jamesa a prisadol si. James mu povedal:

- „Vidíš, vravel som že sa nemáš čoho báť, veď je tu aj Rose.“ Rose bola Jamesova kamarátka a tiež ako on chodila do Chrabromilu.

- „Aká bola cesta?“, spýtal sa Albus.

- „Cesta bola skvelá, išli sme v takých malých kočoch, ktoré išli samé od seba, bolo to proste super.“, odpovedala Rose.

Rozprávali sa až im hrdlo ráčilo.

Asi o päť minút z druhej strany stola zakývalo jedno pekné blond dievča, Albus rozmýšľal komu kýva, a zistil, že kýva Jamesovi.

- „James...“, ozval sa Albus, „...kto je to???“

- „To je Amanda, myslím že je do mňa zamilovaná, mimochodom, chodí do toho istého ročníka ako ja “, pošepkal James Albusovi, pričom ustavične kýval Amande. Amanda mu poslala pusu do vzduchu, a on ju krátkym gestom chytil. Amanda sa iba zasmiala, a začala sa červenať. Albusa už prestali zaujímať ich vzájomné gestá, a radšej sledoval triedenie. Profesorka práve končila, keď si Albus všimol že ho niekto sleduje. Bol to špinavo blonďatý chalan od Slizolinského stola.

Albusovi sa zdalo že ho odniekiaľ pozná, veľmi sa mu zdal povedomý. Albus ho spoznal až po menšej chvíľke, bol to Scorpio Malfoy. Albus si to pomyslel na základe rozprávania jeho otca na nástupišti 9 a tri štvrte. Scorpio ho ešte chvíľu pozoroval, no potom si všimol že sa naňho Albus pozerá. Scorpio ihneď odvrátil pohľad. Albus ho naďalej pozoroval, no nič iné zvláštne si už nevšimol. Už od vtedy čo ho Albus videl po prvý krát sa mu zdal Scorpio Malfoy veľmi nesympatický. Albus síce nevedel prečo, no nechcel sa k nemu za žiadnych okolností priblížiť. Čudné. No zrazu sa ozvalo zacinkanie vidličky o pohár, ktoré Albusa vyrušilo v rozmýšľaní. Vidličkou poklepala Profesorka Bardlová, čím upozornila že riaditeľ chce prehovoriť. Všetci sa obzreli tým smerom odkiaľ sa ozval zvuk. Riaditeľ vstal, a prehovoril: “Vitajte nový, ale aj starší žiaci a študenti. Ja Ferdinand Rebbs , pre vás pán riaditeľ, vás tu vítam. Než začne banket, tak vám poviem zopár pravidiel. Zákaz vstupu do Zakázaného lesa, zákaz chodenia v noci po hrade a nechodiť do učební bez dovolenia učiteľov. Naďalej platí zákaz vstupu do pravej chodby na treťom poschodí. A ešte niečo, dodal, keď uvidel sa vzadu, pri Slizolinskom stole bandu chalanov, ktorí sa chystali s najväčšou pravdepodobnosťou práve začarovať ich nového člena fakulty ktorý ešte nevedel ako sa brániť, ...“čarovať mimo tried a vyučovania je až do odvolania zakázané..., dopovedal, a sledoval ako celá banda tých chlapcov zrazu zbledla, a odložili si prútiky do vreciek, na čom sa usmial, „...tak to by bolo všetko, banket sa začína!“, zatlieskal a na stoloch sa zjavili taniere s jedlom a hrnčeky s vodou, alebo s inými nápojmi. Albus najprv rozmýšľal, ako sa to stalo, no potom mu niekto, teda niečo naložilo na tanier kus pečeného kuracieho stehna. Albus ani nerozmýšľal čo to bolo a rovno sa do stehna zahryzol. Stehno chutilo výborne.

Mäso bolo šťavnaté, koža chrumkavá proste všetko tak ako malo byť. Zrazu sa mu na tanieri objavila kopa hranolčekov. A vedľa nich sa zjavila aj menšia kôpka kečupu.

A keď dojedol sa mu na tanieri objavil koláčik ako dezert. Bol to čokoládový, jeho obľúbený. Zjedol ho celý a ešte k tomu aj tanier po ňom vylízal. Tak mu chutil.

Chcel si ešte pridať, no keď natiahol ruku ku koláčiku, tak všetky zrazu zmizli.

Riaditeľ opäť vstal, a povedal: „Tak študenti, odoberte sa do svojich klubovní.

Prefekti zoberú prvákov a odprevadia ich k ich klubovniam.“, dopovedal. Albus vstal a odišiel za prefektom, ktorý práve čakal na ostatných chrabromilských prvákov. Ktorí práve odchádzali do klubovne s doprovodom nového Chrabromilského prefekta Chrisa Rymesa, ktorý práve gestom naznačil, aby ho nasledovali. Albus sa otočil, a prehliadol si znovu celú Veľkú sieň ktorá, na jeho údiv, sa začala sama upratovať. Všetky špinavé taniere zmizli, zostali po nich len čisté stoly, ktoré sa potom sami poutierali a dal sa na ne sám od seba (veď ako inak!) obrus. Všetky obrusy sa povyrovnávali, čím sa ako keby pripravili na ďalšiu hostinu, či banket, ako tomu hovorili učitelia a aj samotný pán riaditeľ.

O chvíľu sa opäť otočil vzad a bežal za prvákmi, ktorí práve smerovali ku chrabromilskej klubovni. Albus ich dobehol, a zaradil sa medzi prvými, lebo chcel vidieť klubovňu ako prvý. Keď k nej dorazili, tak prefekt Chris Rytmes sa obrátil a

povedal obrazu Tučnej pani heslo: „Ľadový gumený medveď “, povedal. A Tučná pani mu odpovedala: „Vstúpte.“, a vstúpili. Klubovňa bola miestnosť s pohybujúcimi sa plagátmi levov a Metlobalových týmov. Boli tam aj stoličky a stoly a obrovský krb pri ktorom sa zohrievalo zopár tretiakov. Na krbe bol obrovský obraz leva, ten istý obraz leva bol aj na strope namaľovaný olejovými farbami, teda aspoň tak to vyzeralo. Ten obraz na strope sa hýbal, no ten na krbe nie. No ale aj tak bol ten krb pekný. Hneď pri krbe bolo veľké okno s výhľadom na jazero a na okolitú krajinu. Hneď pri ňom sa prefekt zastavil a oznámil: „Tu sú dve schodiská, to pravé vedie do chlapčenských spální a to ľavé do dievčenských.

Prezlečte sa do pyžám, a pomaly sa chystajte na spanie. Večierka je o desať minút.“, potom odkráčal hore schodmi do chlapčenskej spálne. Chlapci ho nasledovali a dievčatá sa už tiež poberali do spální. Svoje veci našiel pri posteli, ktorá bola hneď vedľa postele Jamesa. James sa už prezliekal do pyžama, zatiaľ čo Marcus (Jamesov nový kamarát) , ktorý mal posteľ vedľa Jamesa si ešte len vybaľoval pyžamo . Albus sa vybalil, a prezliekol sa do pyžama, ľahol si do postele a takmer hneď zaspal.

*********

Stádo kentaurov cválalo po Zakázanom lese. Jeden krásny hnedý kentaur sa od nich oddelil. Ten kentaur čo sa od nich oddelil sa volal Denus, bol len mladý a často zabúdal na dôležité veci. Napríklad tento raz zabudol vyrobiť dar, ktorý mal položiť na hrob nedávno zomretého kentaura, bol to ich zvyk dávať na hroby mŕtvych dary. Oni totiž verili, že dary ktoré dajú mŕtvemu ho sprevádzajú po celom posmrtnom živote. No a Denus na to zabudol. Denus sa na poslednú chvíľu rozhodol spraviť pre mŕtveho kentaura náhrdelník. Náhrdelník zdobený najkrajšími kameňmi z celého Zakázaného lesa. Už mu chýbal iba jeden, tak hľadal ďalej. Cválal, až kým pribehol ku menšej rovinke. Tam začal pátrať. Na rovinke nevedel nájsť jediný kameň, ale po chvíli pátrania našiel jeden pekný čierny kameň so škrabancami, ktoré vytvárali nejaký divný erb. Zdvihol ho a prehliadol si ho vo svetle mesiaca. „Nieje priesvitný“, zamumlal si , „No nevadí, bude stačiť“, rýchlo ho navliekol na šnúrku a odcválal preč. Cesta k ostatným mu chvíľu trvala, no docválal tam včas. Práve dával ten náhrdelník na hrob, keď sa ozvalo z diaľky zavíjanie. Bol to vlkolak, blížil sa k nim rýchlym behom. V poslednej chvíľke si však toho kentaury všimli a začali pred ním utekať. Všetky dary a ostatné veci tam v rýchlosti nechali, ale podarilo sa im utiecť. Vlkolak sa vrátil pomalým tempom do lesa, pričom zúrivo rozdriapal telo mŕtveho kentaura a porozhadzoval všetky dary až na náhrdelník od Denusa. Potom s diabolským úsmevom ušiel. Kentaury sa už späť ku hrobu nevrátili, lebo vedeli že vlkolak ich tam môže nájsť znova. Len chvíľu potom čo vlkolak odbehol už pomaly začalo svitať. V Rokforte sa znovu všetko, teda skoro všetko zobudilo.

[ » na začiatok « ]