Kapitola:
Pridaná: 19.6.2009, 18:12:04
Čítaná: 1939×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Harry Potter, Voldemort, Ginny Weaseyová, Severus Snape,...
Stručný dej: "Nikto Potterovi neverí! Iba on jediný. Iba on!" Harry Potter opäť prežil a vstúpil do služieb Voldemorta ako jeho pravá ruka. Na ktorej strane však hrá? Na strane temnoty alebo svetla?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Temnota 2 » Svetlo

Tak, toto je moja asi prvá poviedka, kde nejde o lásku :D že jakí ste šťastní? No, aj keď tam bude aj štipka lásky, ale vlastne to konečne bude také životné, proste... aby som vás uviedla do deja:

Po boji si každý myslí, že Harry zomrel, ale tiež, že aj Voldemort je mŕtvy. Pravda je troooošku iná... tak na to kuknite.

Inak, chcela som to dať aj do poviedkovej súťaže, ale sorráč, nestihla som, je to strašne dlhé a aj keď som tam chcela dať len kúsok, nestihla som.

Takže... tadá!

Príbeh je rozdelený na dve časti, a to TEMNOTA a SVETLO.

Časť prvá: Žije!

Bellatrix sa prechádzala sem a tam po kamennej miestnosti a len málo jej chýbalo k tomu, aby nevybuchla. Yaxley ju vystrašene sledoval a v kúte stál Doyle a pozoroval Bellu.

"Nikto Potterovi neverí! Iba on jediný. Iba on! Práve on! Temný pán... verí, že teraz je Potter náš, aj keď nikto tomu nechápe. Je to ako pri Snapovi. Lenže pri Snapovi sa mýlil!"

"Lenže my sa nemáme starať o záležitosti nášho Pána," povedal Dlohov z tieňa. "Pán nakoniec zist pravdu, a zistí ju v pravý čas. Musíme mu len veriť."

"Ale to proste nejde! Potter je nebezpečenstvo. Temný pán..."

"Neveríš!" zaburácal Dolohov, až Bella zastala. "Neveríš snáď Temnému Pánovi? Urážaš ho svojimi pochybnosťami?"

"Ako sa opovažuješ?" zasyčala a oči jej blčali. "Dobre vieš, že ja som Pánovi najvernejšia!"

"Myslím," začal Yaxley. "že dlho nezostaneš najvernejšou. Potter je s pánom spojený tak pevne, že už teraz si toho chlapca obľúbil."

"Ani mi to nespomínaj, hlupák! Presne ako so Snapom."

"Mali by sme nejako Pottera preveriť, nemyslíte?" spýtal sa Dolohov. "Aby sme naisto vedeli..."

"Ale ako?" prerušila ho Bella a opäť sa začala prechádzať. "Jediná možnosť, ako objaviť zlo, je keď... keby ublížil... áno! Musí zaútočiť na svojich priateľov!"

"Vynikajúce, Bella," skonštatoval sucho Dolohov.

"Aha, takže ty si to hnď vedel, čo? A vieš aj, čo urobíme teraz?"

Harry sedel na kamennej stoličke za stolom, za ktorým zasadalo okrem neho ešte osemnásť smrťožrútov a Temný Pán. Ten práve počúval Dolohova, ktorý vysvetľoval stratégiu, ktorú vymyslel na Fénixov rád. Zajtra mali všetci vyštarovať na Francúzsko a smrťožrúti ich mali zastaviť.

"V poriadku, Dolohov," prehovoril Voldemort svojím vysokým chladným hlasom a zodvihol ruku. "Ale... zdá sa mi to, alebo Harry zapadá presne na miesta, kde bude bojovať so svojími bývalými priateľmi?"

"Pane... ide o to, že... budeme radi, ak... uvidíme Pottera v akcii."

"Jedným slovom, neveríte," z jeho stále rovnakého hlasu sálal chlad vyšší ako zimný mráz. "Neveríte môjmu úsudku o Harryho loajalite."

"Pane, to..."

"Ticho," zašepkal a Dolohov okamžite stíchol. "Harry bude rád bojovať proti mladým fénixom, mám pravdu?" pozrel na neho a Harry prikývol. "Pôjdete bezo mňa. Bella, Dolohov, vy zostanete."

Smrťožrúti sa rozišli pripravovať na zajtrajšiu akciu, len Harry ostal pri Voldemortovi.

"Tí traja tu ostávajú. Máš nejaký plán?"

"Nie... len nechcem, aby ti prekážali."

"Nebudú sa snažiť ďalej podkopať moju vernosť?"

"To už nechaj na mňa."

Harry sklopil hlavu.

"Ako si želáš. Mám zajtra niekoho zabiť?"

"Nie. Nechcem, aby si boli istí. Nech pochybujú. Nech všetci pochybujú, nech stále majú aspoň maličkú nádej. Ten úder musí byť nečakaný... a očakávaný zároveň, nech bolí."

"Áno, pane."

"Harry, ak ma zradíš, zabijem ťa."

"To viem, môj pane. Nezradím ťa."

"Viem."

Harry sa pripravoval na svoju prvú veľkú úlohu. Dnes mal všetkým dokázať, že je verný. Od jeho praktickej smrti sa stal oveľa pokojnejším a dokonca vyrovnane múdrejším. Konečne vedel, čo potrebuje a čo chce.

Bol rád, že nemusí zabiť svojich niekdajších priateľov, lebo nech už bol teraz akýkoľvek, zabiť najbližších bolo tvrdé. Smrť si musia zaslúžiť.

Zastrčil si prútik do opasku nohavíc pod habit. Tento smrťožrútsky habit sa mu páčil, bol čisto čierny. Bola to čistota, akú dávno nevidel. Ešte zobral metlu a šiel.

Všetci smrťožrúti sa stretli pred domom Malfoyovcov, odkiaľ sa odmiestnili na trať fénoxov, rovno nad Londín. Čakali asi hodinu, keď sa na čiernej oblohe zjavili malé bodky. Bodky sa zväčšovali a zväčšovali, až boli veľké ako prst, päsť, dali sa im rozoznať hlavy, tváre...

Vysadli na metly a vyleteli do vzduchu na ich úroveň. Fénixi okamžite preleteli vysokou rýchlosťou nad nich, tak sa zvrtli a začali ich prenasledovať. Tmou preletelo slabomodré svetlo a zasiahlo niekoho za Harrym, ozvalo sa zaskučanie a stále slabnúci krik. Voldemort prišiel o smrťožrúta.

Harry na Blesku urýchlil a rýchlo fénixov dobiehal. Zvrtol sa na ľavo a trochu klesol, aby mohol zaútočiť zdola. Podletel pod posledného člena skupiny, stočil sa hore, vyletel a urobil salto, čím sa dostal pred brčkavú osobu na metle.

Hermiona mala červené líca a vlasy spletené do strapatého vrkoča. Vytiahla prútik, zavisla na metle vo vzduchu a zaútočila. Hermiona ho odklonila.

„Harry!“ zvolala, keď ho spoznala. V očiach sa jej mihol šok a zdesenie. Harfy k nej priletel a aj keď boli len dva metre od seba, musel skoro kričať, aby prehlušil boj.

„Prepáč, Hermiona. Ale sú vyššie záujmy ako ochrániť...“

„Vtedy zaznel vzduchom výbuch a Harry to využil. Mávol prútikom a Hermione prešiel po hrudi jemný zelený plameň. Zamrzla, potom sa odlepila od metly a pomaly, veľmi pomaly padala vzduchom ako pokazená bábika.

„Hermiona!“ zakričal Ronov hlas, okamžite zasiahol smrťožrúta, s ktorým bojoval, a prudko zletel dolu za ňou.

Harry sa pozrel na bojisko. Smrťožrúti sa stiahli a Fénixi ho chceli obkľúčiť. Okamžite použil Vronského fintu a tak sa dostal hlboko pod nich a stratil sa v tme. O chvíľu už letel ku smrťožrútom a s nimi odletel preč.

Dvere na dome čílo 12 na Grimmauldovom námestí sa rozleteli a dnu vpadlo niekoľko ľudí. Metly popadali na zem a cez úzku chodbu rýchlo traja ľúdia prenášali telo. Za nimi sa náhlili ďalší traja ľudia, jeden si držal plece a jedno dievča podopieral pehavý ryšavec.

Vošli do veľkej kuchyne a všetci si posadali, okrem bezvládneho tela, ktoré položili na veľký stôl.

„Koľko ich bolo?“ spýtal sa chlap s najkratšími čiernymi vlasmi, Kingsley Shackelbolt.

„Devätnásť,“ odvetil najstaršie vyzerajúci muž s čiernymi vlasmi zmiešanými s hnedými a šedivými. Stál nad stoličkou a svojej partnerky, čiernovlasou mladou ženou s hnedými očami. „Na konci ich zostalo sedem. Jeden má silné zranenie od Siriusa.“

„Ten parchant sa uhol, chcel som, aby ho to bolelo,“ chrapčal muž sediaci pri Dore a Remusovi.

„Myslím, že ho to bolelo,“ pritakalo dievča s ryšavými vlasmi, Ginny.

„Ale ja by som aj tak najradšej nakopal toho debila, čo vyslal na Hermionu Morderu!“ zahlásil Ron a zvieral päsť, v ktorej nedržal Hermioninu ruku.

„Bol to Hary,“ zašepkala Hermiona slabo a všetci na ňu pozreli. Vytiekla jej slza. „Harry ma napadol.“

Nastalo mŕtve ticho. Všetci na ňu hľadeli, ako keby sa zbláznila, len Giny s nádejou.

„Akože Harry?“ spýtala sa Dora a otočila na stoličke celé telo na ňu.

„Bol tam Harry. To Harry ma napadol a potom utiekol Vronského fintou. Obkľučovali ste Harryho.“

Všetci zatajili dych.

„Ale to je nemožné!“ namietol Kingsley burácavo. „Potter zomrel!“

„Tak zrejme nezomrel,“ povedal Remus ticho a zložil si ruku z krvavého pleca.

„To je šialené,“ šepkala Dora. Lharry na strane Voldemorta... Neverím niečomu takému.“

„Nikto by nechcel veriť, Tonk... Dora,“ namietol Kingsley. LLHermiona, povedz prosím, čo sa stalo?“

Hermiona im opísala Harryho útok a zakončila to tým, ako ju zostrelil Morderou.

„Bola slabá, zrejme mu nejde, lebo ma nezasiahol ani z polovice. Na chvíľu som síce stratila vedomie, ale prebrala som sa, už keď sme s Ronom leteli nad mestom. Vtedy mi povedal, čo sa deje.“

„Je to také... Neuveriteľné,“ zašepkal Ron a pozrel na Ginny. Ona a Sirius boli jediní, kto nič nepovedal. Ginny si zakrývala ústa rukou, no keď na ňu pozreli aj všetci ostatní, odkryla si ich a otvorila ústa, no nič jej z nich nevyšlo. Z oka jej vypadla slza a opäť si ústa zakryla s pokrútením hlavy. Sirius hľadel do prázdna.

„Ako je možné, že Jamesov syn... Lilyn.. Že by sa pridal na jeho stranu?“ spýtal sa ticho. Lnebol to niekto iný? Nevypil nejaký smrťožrút všehodžús?“

„Keby aj, nemal by Harryho hlas. A odkiaľ by mali niečo z neho?“ namietla Hermiona.

„Mali ho predsa v tú noc, keď umrel...“ odvetil Ron. „...alebo čo sa to s ním vtedy stalo.“

„Bol to Harry. Aj tá veta... „Vyššie záujmy, Hermiona.“. To mi povedal. Le by som bola zvedavá... Vyššie záujmy ako čo? Vtedy nás prerušil ten výbuch...“

„Ak by aj veril Voldemortovi, o čom pochybujem, chápem, prečo by sa k nemu pridal,“ povedal Remus. „Voldemort mu vždy sľuboval rodičov. „Lenže Harry nie je hlúpy a určite by nestaval svoju túžbu po rodičoch ako vyšší záujem...“

„To by znamenalo, že Harry chce byť zlým“ dokončil Sirius. „Chce ovládnuť svet.“

„Musíme ho zabiť, však?“ spýtala sa Hermiona trasúcim sa hlasom. „Nemôžeme zabiť Harryho Pottera!“

„Hermiona, on nás zradil!“ vyhlásil Kingsley.

„Hermiona má pravdu,“ ozvala sa Dora. „Nemôžeme ho zabiť. Nevieme, čo vlastne Harry robí, aký má dôvod! Zabiť ho by bolo hlúpe a my si kixy nemôžeme dovoliť. Musíme najprv zistiť, o čo mu ide.“

„Ale veľmi rýchlo. Harry vie veci...“

„Remus?“ zastavila ho Dora a prekrútila sa na stoličke tak, aby na neho videla. „Harry predsa stráži tajomstvo! Prečo ešte Voldemortovi nepoveda, kde sme?“

„Čo ak naozaj zomrel a vstal z mŕtvych? Spýtala sa Hermiona. Čo ak jeho staré záväzky už neplatia?“

„To je veľmi neistá stávka,“ namietol Sirius.

„Čo ak nás nechce prezradiť?“ zašepkala Giny a uprela na nich žiariace oči. „Čo ak ku nám ešte niečo cítia?“

Všetci mlčali. Chápali, prečo chce Ginny uveriť, že Harry ich má rád. Aby mohla dúfať, že na ňu nezabudol.

„Nech je to ako chce, Harry bol naša nádej,“ povedal Kingsley a sklonil hlavu. Opäť bolo chvíľu ticho, kým sa neozval Remus.

„Ale čím?“ všetci na neho pozreli. „Harry bol nádej, súhlasím. Ale čím? Tým, že nezomrel, lebo ho Lily zachránila? Že toľko krát prežil vďaka šťastiu? Že ho učil Dumbledore?“ nikto mu neodpovedal, a tak pokračoval. „Áno, bol to pozoruhodný chlapec. Ale všetko, čo urobil, urobil vďaka pomoci a hlavne, vždy boli pri ňom Hermiona a Ron. Vy dvaja,“ otočil sa na nich. „Viete všetko, čo Harry, nie? Vďaka vašej pomoci... Ešte by sme mali nádej. Jediné, čo teraz potrebujeme, je zabiť Voldemorta. Je to výzva, ale nemôžeme sa vzdať!“

„Máš pravdu, Remus,“ Dora ho vzala za zranenú ruku a stisla mu jemne prsty. Opätoval jej stisk. Potom sa otočila sna Rona a Hermionu.

„Pomôžete nám? Poviete nám, čo viete?“

Ron s Hermionou sa na seba pozreli. Hermiona sa nadýchla.

„Len vám trom,“ ukázala na Remusa, Doru a Siriusa.

„Dobre,“ vydýchol Remus. Lale až zajtra. Dnes sa musíme zotaviť...“

Vtedy sa na schodoch zjavila plavá hlava. Luna vďaka svojim očiam nevyzerala vôbec ospalo, aj keď na sebe mala nočnú košeľu s obrovským mesiacom, cez ktorý blávali oblaky na bruchu.

„Čo sa deje?“ spýtala sa zasnene. „Počuť vás až k nám na izbu.“

„Prepáč, Luna, práve sme sa vrátili,“ ospravedlnil sa Ron. „Napadli nás.“

„Viem,“ keď na ňu každý prekvapene pozrel, dodala: „Vyzeráte tak. Čo je Severusovi?“ pozrela na ležiace telo na stole.

„Severus to dostal v plnej miere,“ zaškeril sa Sirius. „Bohužiaľ je len omráčený,“ dodal znudene.

„Vyzerá hrozne.“

„Kedy nevyzeral?“ spýtal sa Remus a Dora ho šťuchla lakťom do brucha. „Čo?“

„Veľmi vtipné, Remus,“ usmiala sa Luna a Dora sa na ňu zaškerila.

Snapa odniesli do jednej z prázdnych izieb, pričom Sirius poznamenal, že izba po Kreacherovi je ešte voľná, na čo mu Remus odvetil, že by mu trčali nohy a jemu sa nechce stále Doru zachytávať, keď sa potkne. Následne ju aj tak musel zachytiť, keď jej ušiel jeden schod pri zliezaní do kuchyne.

Harry zožal u Voldemorta veľký úspech. Smrťožrúti vyzerali namrzene a hlavne im nepridalo, že nečakali výbuch. Tiež ich zostalo dosť málo.

Keď odišli a Harry zostal, Voldemort zopäl ruky na stole a preplietol dlhé, biele prsty.

„Ešte raz mi popíš, čo sa stalo,“ požiadal ho.

„Odpojil som sa od skupinky, podľa plánu. Zastavil som Grangerovú a napadol som ju. Spadla zasiahnutá Morderou a vtedy zaznel ten výbuch a ja som uletel a pridal sa ku skupine. A prišli sme sem.“

„Vynikajúce. Urobil si, čo som kázal? Spočítal si ich?“

„Nemal som čas, ale Bella to urobila.“

„Prečo mi o tom nepovedala?“ zasyčal chladne.

„Možno to chcela urobiť v súkromí, pane, a ponechať si zásluhy.“

„Boli tam dúfam mŕtvi.“

„Grangerová určite a ten výbuch zrejme niekoho zabil.“

„Môžeš ísť,“ prepustil ho.

Hermiona sa zobudila vedľa Rona v jednej z prízemných izieb Siriusovho domu. Hneď vo vedľajšej izbe spala Ginny, sama, a potom už bola len kuchyňa.

Ron ešte spal, z otvorených úst mu vychádzalo chrapkanie.

Celý dom bol osídlený členmi rádu. Na prvom poschodí okrem Rona, Hermiony a Ginny boli ešte Rámus s Tonksovou a Teddym, na druhom sa usadila Luna, Neville, Seamus a Dean, pričom chlapci boli spolu, a v ďalšej boli Kingsley a Moodyho nahradila autorka, do ktorej sa Kingsley zamiloval, Orora. Na treťom bol Sirius a jedna voľná izba, ktorú teraz zaberal Snape. Býval mimo, na mieste, o ktorom si niekedy Fénixi mysleli, že ani sám nevie, kde je. Bavili sa vtedy predstavami na jeho čierny plášť hľadajúci miesto na prespanie, celé dni aj noci blúdiaci Anglickom. Ešte stále mu nevedeli odpustiť všetko, čo urobil, a hoci chápali, koľko toho prežil a aký je „hrdina“, a naozaj k nemu (niektorí) prejavovali úctu, stále to bol Snape. Odporný, chladný, nespravodlivý, zaťažený, zatrpknutý, nenávistný. To by sa nezmenilo, ani keby našiel liek na fúperiu nádchu.

Iba Weasleyovci bývali stále vo svojom dome. Molly sa bála o svoje deti, ale zostal s ňou len Percy a Artur. Bill bol s Fleur v lastúrovom domčeku a Charlie odišiel do Rumunska, a George sa nedokázal zmieriť s bratovou smrťou. Býval sám v byte nad svojím obchodom, ktorý stále síce lákal, ale už zďaleka nie tak ako kedysi. Obchody na Šikmej uličke sa rozbehli, nikto sa u nebál, ich obchod tak nesvietil, a teraz sa už predávali len tie výrobky, ktoré vymysleli bratia spolu. V obchode nepanovala nálada spred posledného boja. Z výkladu niekto strhol plagát, v ktorom bratia Weasleyovci nadávajú Voldemortovi, a nikto s tým nič nerobil.

Hermiona sa obliekla a ticho vykĺzla z izby V kuchyni už Sírius s Remusom pili kávu a Remus čítal Proroka.

„Dobré ráno,“ pozdravila sa Hermiona. Obaja kývli. Hermiona si išla urobiť kávu.

Remus zložil noviny a položil ich na stôl.

„Niečo nové?“ spýtal sa Sirius.

„Je to stále rovnaké ako pred dvoma rokmi. Nikto si nič nevšimol. Iba muklovia nechápu, ako mohol tak vysoko nad Londínom vypuknúť ohňostroj a Prorok čarodejníkom radí, aby sa už prestali veseliť, lebo sa to zdá muklom podozrivé,“ uškrnul sa Remus.

„Aspoň sme im urobili radosť,“ povedala Hermiona a sadla si s pariacim sa hrnčekom v rukách. Pritiahla si noviny a pohľadom kontrolovala text.

„Nabudúce by sme mali urobiť nejaké opatrenia, aby si nikto nič nevšimol,“ navrhla.

„Skúsim potom niečo zosnovať,“ sľúbil Remus.

„A nabudúce musíme ísť všetci,“ pokračovala Hermiona. „Pri troche šťastia by sme ich mohli zabiť aj všetkých.

„Nemáme metly!“ namietol Sirius.

„To sa spraví,“ ubezpečila ho Hermiona.

„A,“ pokračoval Sirius. „Zostali tam tí najväčší šialenci a tentoraz budú vedieť, ako sa ubrániť. Voldemort je síce hlupák, ale v boji sa vyzná.“

„Tak nastražíme pascu, tak dômyselnú, že nám na ňu neprídu.“

„Hermiona, už len táto akcia bola nad naše sily. Všetci sme mali zostať v poriadku, a namiesto toho sme traja zranení.“

„Ale Remus, veď sa veľa nestalo. Vlastne, ako máš s rukou?“

Remus si chytil pravú pažu a pretrel si ju.

„Bolí, ale to prejde. Ty si v poriadku?“

„Len ma trochu bolí hlava. Snape?“

„Ten odišiel v čase, keď už každý spal. Nechcel asi nikoho vidieť a tým uznať, že bol jediný tak... Mimo. Je ťažké ho pochopiť. Keď sa vráti, bude sa tváriť, že sa nič nestalo.“

„Snape je Snape, to nezmeníš,“ odvetil Sirius.

„Čo je s ufňukancom?“ ozval sa hlas zo schodov a do kuchyne skočila Dora.

„Počuj, Lupinová, odkedy zdieľaš naše názory?“ zavolal na ňu Remus. Usmiala sa, prišla k nemu a sadla si na voľnú stoličku medzi neho a Hermionu.

„Kto povedal, že nezdieľam? Snape je slizký úbožiak a mňa už nebaví vás tlmiť.“

„To sa mi páči,“ usmial sa a dal jej bozk.

„Vybral si si dobre,“ odobril mu Sírius a vymenil si s Dorou úsmev. Hermiona prevrátila očami, aj keď zdieľala Dorin názor, no všimla si, ako Remus pozrel na Siriusa.

„Teddy spí?“ spýtal sa Dory. Prikývla a usmiala sa.

„Áno,“ odvetila Dora a otvorila ústa, akoby chcela ešte niečo povedať, no hneď ich zase zavrela.

Do kuchyne zo schodov zliezol Dean a za ním Seamus, obaja ešte stále v pyžamách. Pozdravili sa a naliali si kávu, čo zostala po Hermione. Obsadili miesta pri Síriusovi a chopili sa Proroka.

Postupne sa do kuchyne nahrnuli všetci z rádu. Luna vyliezla z poschodia spolu s Oporou a krátko po nich aj Kingsley. Posledný prišiel Ron, krátko po Nevillovi.

„Tak, čo sa dnes bude diať?“ spýtal sa Seamus.

„Musíme si pohnúť s tým plánom,“ odvetil Sírius a rozvalil sa na stoličke ešte viac, ak to bolo vôbec možné.

„Čo môže byť lepšie , ako to, čo sme už predviedli?“ spýtal sa Ro.

„Použi mozog, Ronald,“ poradila mu Hermiona. „Máme predsa veľa tromfov. Napríklad ty, Dora, s tvojimi schopnosťami by sme mohli toho urobiť veľa.“

„Môžeme vlastne využiť veľa vecí,“ pridal sa Neville.

„Problém je v tom, že také veci ako všehodžús sú ilegálne a my si nemôžeme dovoliť vzbudiť pozornosť ministerstva,“ pokrútil hlavou Sirius. „A každý náš nepriateľ vie o tom, že sa môžem premieňať.“

„Stále sú tu ešte kúzla na zmenu vzhľadu,“ namietla Hermiona. „Môžeme si zmeniť rysy tváre, oči, vlasy...“

„Nemyslím, že to stačí.“

„O čo ti ide, Sirius?! Čo teda podľa teba máme robiť?“

„Musia zaručene existovať aj iné spôsoby, ako sa zamaskujeme a vlastne, prečo hovoríme o zamaskovaní, keď ešte ani nemáme plán?“

„Tak sa so mnou nehádaj a skús nejaký vymyslieť!“

„Haló, ešte sa nachádzate v tejto dimenzii?“Ozval sa Kingsley. „Schlaďte hlavy.“

„A čo keby sme im dali metamfetamín?“ spýtala sa zrazu Luna zasnene.

„Luna, prestaň navrhovať...“

„Počkaj, Ro!“ zastavila ho Hermiona a oči jej zažiarili: „Luna má pravdu! Metamfetamín je kuklovská droga, ale...“ začala sa smiať. „Predstavte si sfetovaných smrťožrútov!“

Vtedy sa rozosmial aj Seamus. Ostatní nechápali, tak im musel Seamus vysvetliť účinky drogy.

„Lenže načo nám bude, ak sa budú smrťožrúti tackať a halucinovať?“ spýtal sa Remus.

„Každá droga je iná,“ vysvetľovala Hermiona. „Taký metamfetamín môže spôsobiť a smrť. Keby sme ho podali všetkým, u niekoho by to mohlo takto zaúčinkovať.“

„Ale ako im to podáme?“ spýtala sa opora.

„Ja... To neviem,“ priznala Hermiona.

„Čo keby tam išiel niekto z nás?“ navrhoval Ron. „Ako smrťožrút?“

„Ty si sa zbláznil Ronald!“ otočila sa na neho Hermiona. „Poslať tam niekoho z nás? K Voldemortovi? To by ten jeden rovno mohol zabiť Voldemorta, ale silno pochybujem, že by Voldemort nezistil v prvom momente, kto dotyčný je. Takto to proste nefunguje!“

„Veď to bol len nápad!“ ohradil sa.

„Hermiona má v tomto pravdu,“ povedal Sirius. „Nemáme čas na také nápady.

„To nie,“ prikývla Luna.

Celú záležitosť po pár minútach uzavrel Sirius. Všetci sa rozišli do domu, aby sami premýšľali.

Harry sedel na posteli a pozoroval sivý strop. V tomto dome sa už dávno nemaľovalo, a prítomnosť smrťožrútov celý dom ešte spochmúrnilo.

Spomínal na to, ako rýchlo ho prijali. V prvej chvíli si myslel, že druhý krátt ho už zabijú nadobro. Keď sa vtedy postavil s prútikom v ruke, Voldemort vyzeral naštvaný a vystrašený. Muselo to byť najväčšie prekvapenie, keď vyhlásil, že mu chce slúžiť. Musel sa preukázať. Voldemort mu hneď na mieste vliezol do mysle a muselo to byť pre neho ťažké, no už len to, že netrpel v Harryho mysli, ho presvedčilo. Harryho myseľ sa už ani nepodobala na to, čo bola pred dvoma rokmi. Bola plná chladnej nenávisti a presviedčenia, a to jediné potlačilo všetky ostatné pocity. Voldemort bol spokojn. Prijal Harryho a odvtedy to bol jeho najvernejší. Harry vedel o jeho slabostiach aj silných stránkach. To Harry bol poverený jeho horcruxmi - poslednými dvoma kúskami jeho duše, ktoré ešte išli oddeliť. Prvý dal do bezpečia pred dvoma mesiacmi a druhý mal odniesť teraz.

Vstal a vybral spod psotele starý vak. Vyšiel zo svojej izby a zamkol ju piatimi zaklínadlami. Celý dom bol tichý a prázdny, dnes bol spln a v týchto končinách sa pohybovalo priveľa vlkolakov. Harry sa vybral rovno na smer okrúhleho, veľkého mesiaca, črtajúceho sa nad hustým, čiernym lesom.

Za sebou začul zašušťanie plášťa o zem, no nespomalil, aby si prenasledovateľ nedal viac záležať na tom, aby ho nebolo počuť.

"Imorabela!" ozval sa výkrik a z Harryho prútika vyletela tlaková vlna a osvetlila na sekundu priestor okolo seba denným svetlom. Harry žmúril do tmy za sebou, keď sa z ničoho nič objavil desať metrov od neho Dolohov.

"Čo tu chceš?" spýtal sa Harry a pevnejšie zovrel vak.

"Posiela ma Temný pán!"odvetil s bradou vysoko vysunutou.

"Klameš. Vráť sa, ak nechceš byť napadnutý vlkolakom."

"Vyhrážaš sa, Potter!?"

"Nie som vlkolak, ty blázon! Vypadni!"

"Ty mi nerozkazuješ, Potter!" Dolohov sa zahnal prútikom, no na Harryho nemal. O sekundu na to bol odzbrojený a spútaný. Harry k nemu pristúpil a hľadel zhora na jeho ležiacu postavu.

"Neboj sa, nič si nebudeš pamätať."

A uspal ho. Viac sa o neho nestaral.

Opäť sa vybral k lesu, vak sa mu kolísal pri nohe a prútik v druhej ruke bol sklonený k zemi.

Les Harrymu pripomínal Zakázený les pri Rokforte a vyvolával v ňom veľa spomienok. Chýbal mu Tesák.

Trvalo mu asi pol hodinu, kým sa dostal cez okraj lesa k hrubému stromu. Poklopal naň prútikom a v ňom sa zjavila diera. Tú dieru napĺňal zaklínadlami mesiac.

O chvíľu už odchádzal hustým nočným lesom a cestou sa postaral o Dolohova. Odniesol ho vzduchom k domu, položil ho pred dvere a nechal ho mrznúť.

Dora si sadla na posteľ s Teddym v náručí. Malý spal a len niekedy zo spánku pohol ručičkou alebo sa zamrvil. Na hlávke už mal celkom hustý porasť vláskov, ktoré sa mu často pri spánku menili. Teraz sa vlnili v sivoružovej až sivofialovej. Z Remusa videla len tieň na stene kúpeľne.

"Remus?" zašepkala. Vynoril sa s kefkou v ústach a mrkol na ňu. Proti svojej vôli sa usmiala.

"Počkám," ujistila ho. Opäť sa skryl za stenu a o chvíľu bolo počuť šplechot vody. Dora si odfúkla.

"Poď ku mne," vyzvala ho, keď vošiel do izby. Sadol si k nej na posteľ a upravil Teddymu pyžamko.

Dora si položila hlavu na jeho plece a zavrela oči. Nevedela, či mu to má povedať, alebo nie. Vedela, že sa o tom musia porozprávať, a nechcela to riešiť pred Teddym.

Vstala, uložila ho do postieľky a začarovala ju. Potom si sadla na to isté miesto a nadýchla sa.

"Som tehotná."

Nastalo ticho. Dorea zadržala dych a Remus na chvíľu zabudol, ako sa dýcha.

"Ja viem, že teraz máme Teddyho a je to také... boj a všetko okolo toho... ale ja si ho nechcem nechať zobrať."

Remus sa nadýchol a urobiť niečo, čo Dore opäť vyrazilo dych - objal ju okolo bokov a pre zmenu jej on položil bradu na plece.

"Nechcem, aby si si ho nechala vziať. Bude to... ťažké, ale... ak neplánuješ ďalšie dieťa, hádam to nejako zvládneme, nie?"

"Remus!" vyhŕkla prekvapene a zahľadela sa mu do očí. "Ja som... nečakala, že to zoberieš tak ľahko," priznala.

"Ja viem, pri Teddym som sa nezachoval najlepšie, ale teraz je to iné. Teším sa."

"Ja... och, Remus!" hodila sa mu okolo krku a pobozkala ho na krk. Opätoval jej objatie a vzdychol. Vtom sa otvorili dvere a dnu vbehla Hermiona.

"Ježiš, prepáčte, ale, Remus, musíš mi pomôcť!"

Čo je?" Remus s Dorou sa pustili.

"Urobila som strašnú hlúposť! A teraz si jediný, kto mi môže pomôcť!"

"Dobre, idem, ale čo mám urobiť?"

"Musíš zastaviť Rona so Siriusom... vlastne skôr Siriusa, lebo Ronovi ublíži!"

"Harry, dostal som nápad," skoro zašepkal Voldemort. Harry stál pri stene a hladil jedným prstom jej nerovný povrch.

"Bude to pre mňa nebezpečné, ale bezpečnejšie ako teraz."

Harry sa snažil byť stále rovnako nezaujatý. Nemyslel na nič, a už vôbec nie na to, aká zmena ho čaká.

"Fénixi ma chcú zabiť. Teba by zabili, ale ty, ty si Harry Potter. To však neskôr," Voldemort spojil prsty nad stolom. arry si všimol, že to robí často, ako Dumbledore kedysi. Možno sa mu chcel podobať...

"Chcem si urobiť posledný horcrux."

Až teraz Harry zareagoval. Zvrtol sa od steny.

"Ale Pane," namietol. "Tvoja duša je už deväť krát rozdelená. Niečo také proste nie je možné."

"Viem, Harry. Nechcem si už deliť dušu. Chcem urobiť niečo, čo ešte nikto nikdy neurobil.Premiestnim svoju dušu do inej veci."

"Ale pane... chceš povedať, že budeš žiť bez duše? Čo ak sa to nedá?"

"Pochybuješ snáď o mne? Nemusíš sa báť o moju bezpečnosť. Sklr o svoju," otočil sa na neho.

"Čo tým myslíš, Pane?"

"To do teba vložím posledný kúsok svojej duše."

Harrym cuklo.

Ron vošiel do kúpeľne a začal hádzať z koša v ruke oblečenie do starej pračky. Bol to vlastne lis ponorený do vody poháňaný kúzlom.

Vtedy sa otvorili dvere opäť a dnu sa vtlačil Sirius s plnou náručou oblečenia.

"Čau," pozdravil ho Ron a Sirius kývol hlavou. Nasypal veci do vane zatiaľ bez vody.

"Už nemáš čo nosiť?" spýtal sa Ron.

"Nie, len keď už nemám kade chodiť, zozbieram veci zo zeme a opieram ich."

"Aha."

Ron sa vtedy zameral na kopu oblečenia. Prehrabol sa v ňom.

"Sirius?" ozval sa. "To sú... babské gaťky."

"No," Siriusova ruka ich zhrabla.

"Počkaj, Sirius!" Ronov hlas začal čudne vykyvovať. "To sú Hermionine gaťky!"

Vzduch v malej miestnosti zhustol tak, že sa nedal dýchať.

"Mýliš sa," odsekol Sirius a už otváral dvere, keď ho Ron za plece silno strhol späť. Uši mu očerveneli.

"Spal si s Hermionou?" spýtal sa rozvášnene.

"Ronald, pusti ma," varoval ho Sirius, no Ron už vyťahoval prútik. Na Siriusa však nemal, iba ho namieril a prútil už letel preč. Narazil do steny a spadol do rohu, kde z neho vytryskol prúd iskier.

"Prestaň, Ronald!" dohováral mu Sirius. "Nerob hlúposti."

"Nesnať sa mi dohovárať, Sirius!" vykríkol. Vtedy sa dvere otvorili a medzi nich vbehla Hermiona.

"Čo sa to tu..." vtedy uvidela Siriusovi ruku a v nej vytŕčajúcu čipku jej nohavičiek. Oči jej zažiarili a hneď sa otočila na Rona a odtláčala ho z práčovne. Ten ju však odsotil a keby ju Sirius nezachytil, spadla by do trámu dverí.

"Vysvetlí mi to niekto?" spýtal sa Ron.

"Ronald, najprv sa upokoj," poradil mu Sirius.

"Nechcem sa upkojovať!"

Hermiona sa vymanila zo Siriusovho zovretia a vybehla po schodoch.

O chvíľu sa vrátila s Remusom. Sirius sa snažil rona upokojiť, ale Ronovi stále viac červeneli uši a červeň mu stúpala po krku. Nechýbalo veľa, aby začal vážne kričať.

Remus vletel medzi nich.

"Sirius, poď so mnou," ťahal kamaráta preč a ten šiel s ním. Hermiona zobrala Ronov prútik zo zeme a vbehla do izby. Ron prišiel za ňou o chvíľu, červený ako paprika.

"Čo to malo zanmenať?" spýtal sa naštvane.

"Čo to malo znamenať? Naozaj si si nevšimol?"

"Ako si sa mohla..."

"Vyspať so Siriusom? Veľmi jednoducho. Prvý krok bolo definitívne znudenie z teba. Ronald, vzťah nie je len o tom, že spolu budeme bývať a vystupovať ako pár. Veď tebe som úplne ľahostajná! A čo si budeme vykladať, my k sebe nepatríme. Môžeme byž priatelia, ale viac nemá cenu."

"Čo to hovoríš, Hermiona?"

"Počuješ! Mal by si sa s tým zmieriť!"

"Ale tvoje chovanie... veď si ma podviehla!"

"Myslíš si, že som to chcela? Neplánovala som si to! Bolo to... proste sa to stalo. Najprv som sa hanbila, ale už sa nemám za čo. Prepáč, Ron."

Vtedy sa otvorili dvere a dnu vošiel Remus.

"Necháš nás?" spžtal sa Hermiony. Tá odišla z izby a namierila si to rovno na najvyššie poschodie. Bez zaklopania vošla.

Venované všetkým, čo to dočítali :D

[ » na začiatok « ]