Poviedka:
Pridaná: 13.6.2009, 19:55:05
Čítaná: 1497×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať poviedku na jednu z týchto tém: Môj priateľ Voldemort Môj nepriateľ Voldemort Hermionina nočná mora

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, horor

Súťažná poviedka: 1 » Môj priateľ Voldemort 2 » Posledný príbeh zo života Dálie 3 » Ako som pochopila nepochopeného chlapca... 4 » Posledné leto Amy Bensonovej 5 » Srdce alebo rozum? 6 » Nočné mory 7 » Môj nepriateľ Voldemort 8 » Môj priateľ Lord Voldemort 9 » Hermionina nočná mora 10 » Hermionina nočná mora

Hermionina nočná mora

Venovanie: Pre expelliarmus, ktorá „vymyslela“ autohomotransfiguráciu a zaviedla kentaurinu a (aj napriek tomu, že neznáša Rona) pre Wafflinga Adalberta, ktorý má rád Hermionu.

Prehlásenie: Všetkým postavám v tomto príbehu vdýchla život jedinečná JKR. Ja som si ich len na chvíľu požičala s úmyslom pobaviť sa.

Kráča dlhou chodbou. Náhlivo, už mešká. To nie je dobre, ona nikdy nemešká. No dobre, možno v treťom ročníku. Niekedy. Zahrávať sa s časom môže byť nebezpečné.

Kde je? Hádam nezablúdila? Tak to sa ešte naozaj nikdy nestalo, ani len prvý deň v prvom ročníku nie.

Padacie dvere. Severná veža? Nie, nie, má byť predsa niekde inde. Zvrtne sa na päte a pustí sa opačným smerom. Už takmer uteká, taška s knihami jej nadskakuje na chrbte, ďalšie učebnice a niekoľko zvitkov pergamenu si tisne k hrudi.

Zakázaný les? Merlinove gate, ako sa dostala do Zakázaného lesa? Avšak očividne je na mieste, dvere na triede sú otvorené, opatrne vchádza dnu.

Profesorka stojí za katedrou na opačnom konci miestnosti. Je to príliš ďaleko na to, aby jej videla do tváre, avšak jej postoj neveští nič dobré, je oveľa strnulejší než zvyčajne.

- Slečna Grangerová, meškáte, - zaznie profesorkin neprirodzene vysoký, chladný hlas.

Oslovenie ju zaráža oveľa viac než neobvyklý hlas. Už si ani nespomína, kedy ju tak oslovili naposledy, no to meno je príjemné, známe, vrúcne, plné spomienok...

Zo zadumania je znovu preberá ten nepríjemný hlas, ktorý plynulo pokračuje:

- Ale nevadí, nevadí, hlavne, že ste tu. Dnes sa pokúšame o autohomotransfiguráciu. Naozaj ma zaujíma, ako si s tým poradí najmúdrejšia čarodejnica svojej generácie. Týmto tu sa to očividne nepodarilo. -

Prudko otočí pohľad smerom, ktorý naznačuje profesorkina hlava. Zdesene ustúpi dva kroky dozadu, knihy a pergamen sa rozsypú po zemi, jej ruky sa pritisnú na ústa, aby stlmili nemý výkrik.

V školských laviciach sedia známe postavy, akoby len spali s hlavami zloženými na svojich predlaktiach. Je ich päť: jedna blonďatá, s oranžovkastými reďkovkami zľahka vpletenými medzi prameňmi vlasov; jedna hnedá, s trošku odstávajúcimi ušami; jedna čierna, neskutočne strapatá; a dve ryšavé – jedna dlhovlasá, podobná levej hrive, jedna ostrihaná nakrátko. Na chrbte tej dôverne známej krátkovlasej ryšavej postavy začne v tej chvíli svetielkovať nápis, z ktorého sa jej zdvíha žalúdok a oblieva ju studený pot: SOM ODTLAČOK ODÍDENEJ DUŠE.

Luna, Neville, Harry, Ginny, Ron. Ron! RON!!!

- Tik-tak, tik-tak, blíži sa koniec hodiny, slečna Grangerová. Zatiaľ sa mi nezdá, že by vaše pokusy o autohomotransfiguráciu na počítač dosiahli nejaký želateľný výsledok. Rokfort počítač nevyhnutne potrebuje, slečna Grangerová. Madam Pinceová musí skatalogizovať všetky spisy, ktoré nám zanechal profesor Dumbledore! – zaznieva profesorkin vysoký hlas tesne pri jej ľavom uchu. Zmäteno sa obzerá a hľadí priamo do profesorkiných očí. Pri tom pohľade znovu uskočí – tie oči sú šarlátovo červené, so zreničkami pripomínajúcimi oči hada.

- Ach, škoda, slečna Grangerová, škoda, vkladala som do vás veľké nádeje. Najtalentovanejšia čarodejnica svojej generácie, Albus asi zveličoval. Hej, hej, priveľmi sa spoliehal na deti nehodné jeho dôverčivosti, - hadí pohľad na chvíľu spočinie na nehybnej zmäti čiernych vlasov, potom sa znovu uprie na jej tvár.

- Tak čo s vami, slečna Grangerová? Asi vás budeme musieť vylúčiť z Rokfortu. Iba ak... –

Iba ak znie v túto chvíľu veľmi lákavo. S Rokfortom sa nechce rozlúčiť, tu je predsa doma, tu vyniká, tu má priateľov. Ron. RON!!! Ak je pravda, že Ron... Ak Ron je... Musí ostať na Rokforte, musí ísť do knižnice, len tak má nádej, že ho ešte môže zachrániť, že môže zachrániť kamarátov, že môže zachrániť seba.

Chce sa ešte raz pozrieť, chce sa uistiť, že je to skutočne Ron, no lavice sú preč, preč sú aj telá jej kamarátov a jej lásky. Ron!

Nechápavo sa obzerá okolo seba. Kde je? Plagáty tiel mučených zakázanými kliatbami, nádrž s hlbočníkom, pár kníh Gilderoya Lockharta, niekoľko tanierikov s gýčovými ružovými mačiatkami. Učebňa obrany proti čiernej mágii? Ako sa sem dostala?

- Takže, posledná príležitosť, slečna Grangerová. Na skúške z transfigurácie ste neprospeli. Ak chcete ostať na Rokforte, musíte urobiť skúšku z čiernej mágie... -

- Čiernej... – zalapá po dychu, neveriacky hľadiac do zmenených čŕt bielej tváre svojej profesorky.

- Áno, čiernej mágie. Nevidím dôvod sa jej brániť. Takže, chcete ostať na Rokforte, slečna Grangerová? –

Váhavo, opatrne prikyvuje. Musí urobiť čokoľvek, musí sa pokúsiť, musí ostať na Rokforte. Knižnica... Ron!!!

- Vaša úloha je pomerne jednoduchá, slečna Grangerová. Nechcem nič iné, len vidieť jednu peknú Avada kedavru. No, možno dve... – zasyčí profesorka.

Avada... Dve? Na koho...?

Zrazu sa pred ňou zjavia dve malé postavičky, otočené chrbtom k nej. Tá vyššia má na hlave divoký kríček ryšavých vlasov, vlasy tej nižšej sú krátke, no rovnako ohnivé. Deti. Sú to deti. Ako má použiť smrtiacu kliatbu na deti?

- Do toho, slečna Grangerová. A nezabudnite, musíte to myslieť naozaj vážne, inak kliatba nebude fungovať! – syčí profesorka ďalej.

Kútikom oka si všíma jazyk, ktorý na ňu profesorka na zlomok sekundy vyplazí. Striasa ju – jeho špička je rozdvojená.

Nemá čas, musí sa do toho pustiť. Opatrne, váhavo dvíha prútik.

- Ava... -

Merlin, ako to len dokáže? Jej malé obete akoby vycítia jej zaváhanie. Vyššia z nich, dievčatko, sa zvrtne a pozrie na ňu vyčítavým pohľadom. Malými múdrymi modrými očami. Ronovými očami.

- Rose... – zašepká, prútik jej mimovoľne klesne k boku. Jej pohľad zablúdi k menšej postavičke.

- Hugo... – ledva jej vyjde z pier.

- Slečna Grangerová, nemáme čas! – syčí profesorka.

- Nie... Nie, nemôžem! – zadúša sa slzami.

- Škoda, - ozve sa ten vysoký chladný hlas strašne prenikavo, vzápätí sa rozľahne celým zámkom, areálom, zasiahne aj Rockville:

- Avada kedavra! –

V záblesku zeleného svetla sa dve detské postavičky zdvihnú do vzduchu, ich zdesené mama vryté v tvári. Spomalene vníma ich vzlet. Kratučká chvíľa, keď znehybnejú v najvyššom bode, jej pripadá ako večnosť, potom sa obidve telíčka ako handrové bábiky zosypú na zem.

- Hugo! Rose! -

Nemôže stáť, nohy ju neunesú, celá sa chveje. Zároveň cíti, ako ju čosi zviera, strach či emócie, pocit nie nepodobný okamihu aparácie. Nemôže sa pohnúť, nemôže utekať k deťom...

- Hermiona! Hermiona... –

cabd

Hermiona sa náhlivo vymotala z Ronovho objatia a vyskočila z postele. Bez toho, aby sa obťažovala županom, či inak zdržiavala, vyrazila ku dverám. Trochu zavrávorala, keď sa potkla na vlastnej – alebo Ronovej? – papuči, no zastavila sa až v Rosinej detskej izbe.

Rose pokojne spala, ohnivé kučery rozhodené po celom vankúši. Tlkot Hermioninho srdca sa trochu začal utišovať, až keď sa v tlmenom svetle svojho prútika ubezpečila, že dcérkina drobná hruď sa dvíha a klesá v pravidelnom rytme zdravého, posilňujúceho spánku.

Ronove silné ruky ju objali odzadu.

- Poď, láska, - zašepkal jej do ucha.

Ruka v ruke, bez toho, aby sa dohodli, alebo aby to aspoň naznačila, zamierili do Hugovej izby. Kým pohľadom kontrolovala syna, Ron ponaprával prikrývku okolo chlapcových večne odkopaných nôh a odkotúľaného macíka usadil do rohu postieľky. Potom sa znovu natiahol za jej rukou.

- Poď, - potiahol ju nežne, na chodbe ju objal okolo pliec.

Keď pocítil úľavu, s ktorou sa oňho oprela, zobral ju do náručia, odniesol do spálne a uložil do postele. Starostlivo jej ponaprával vankúše a prikrývky, potom sa usadil vedľa nej.

- Ja... – začala s mierne previnilým a trošku zahanbeným úsmevom, no dal jej ľavý ukazovák cez ústa, prútikom, ktorý jej predtým vybral z ruky, privolal z kuchyne hrnček hrejivej medoviny a vložil jej ho do stále skrehnutých prstov.

Hermiona sa vďačne napila. Keď jej telo zalialo príjemné teplo, odložila hrnček na nočný stolík a natiahla sa za Ronom.

- Snívalo sa mi, že si bol odtlačkom odídenej duše... – overovala si dotykom, či má naozaj hmotnú podobu.

Ron sa zasmial a preliezol cez ňu, aby ju vzal do náručia, kde sa spokojne stúlila.

- Tak to preto si stále vykrikovala moje meno! Chvíľu som si myslel, že som zase niečo neurobil, alebo urobil zle, - podpichoval.

Zľahka ho plesla po pleci, zasmiala sa, keď predstieral obrovskú bolesť.

- McGonagallová vyzerala ako Riddle a chcela ma vylúčiť z Rokfortu... –

- Ako len mohla! –

- Mala som sa autohomotransfigurovať na počítač. Vy ste boli mŕtvi, lebo ste to nezvládli. Ty, Ginny, Harry, Neville, aj Luna... –

- Láska, nemôžeš nám to zazlievať, takú kentaurinu by nezvládla ani samotná McGonagallová! – chechtal sa Ron. Hermiona vzdychla.

- Ani ja som to nezvládla. Potom odo mňa chcela, aby som použila avadu na Rose a Huga, a keď som nemohla – Rose na mňa uprela ten jej ublížený pohľad, čo zdedila po tebe – zvrieskla to ona, tým hlasom, akým Riddle vrieskal, že zabil Harryho, - striaslo ju.

Ron ju bez slova pritisol pevnejšie k sebe a tíšivo sa jej preberal vo vlasoch, tak ako to robieval pred mnohými rokmi, keď ju nočné mory, brutálnejšie ako tá dnešná, budievali zo sna. Teraz sa ozvali už len výnimočne, tú dnešnú asi vyvolal náročný týždeň, čo mala za sebou.

- Neodvoláme ten zajtrajšok? Môžeme ostať doma, oddýchla by si si. Alebo môžem ísť len ja s deťmi... – navrhol po chvíli. Hermiona mu so smiechom vtisla bozk na hrudnú kosť.

- Blázniš? Všetko už mám nachystané, takže ráno si môžeme pospať dlhšie a pôjdeme až pred obedom, ale weasleyovský blázinec by som si za nič na svete nenechala ujsť! –

- Voláme to piknik, láska! – ohradil sa dôstojne, potom ju stiahol pod seba. Veď spomínala, že ráno si môžu dlhšie pospať. Ale to je už iný príbeh.

[ » na začiatok « ]