Poviedka:
Pridaná: 18.4.2009, 19:30:09
Čítaná: 2704×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Kristína, Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Voldemort
Stručný dej: Aj vám sa občas stáva, že sa začítate tak veľmi, že ani nemáte pojem o čase? Nuž, aj Kristíne sa to stalo a jej slovenčinárka z toho veľkú radosť nemala.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Utorok, 9:57. Pred pár minútami začala druhá hodina. Práve prišla na litiku naša slovenčinárka. Všetci sa postavili. Učiteľka nám prikázala posadiť sa, otvorila triednu knihu a opýtala sa, kto chýba. Týždenníci boli Rišo a Matúš, takže skôr to zisťovala ona. Odniekiaľ zozadu zaznelo zopár mien. Zapísala chýbajúcich a látku, otvorila klasák a pozerala sa, kto nemá známku.

,,Len nech ma nevyvolá, len nech ma nevyvolá, prosím!!!” modlila som sa v duchu, pretože som bola jedna z nich a bola som úplne vymytá. Z tej látky som nič nevedela.

,,Kristína…“

,,A som v keli! “

,,…Simonsová! “

,,Och! Ďakujem!“ povedala som do oblakov.

Moja menovkyňa z triedy vyšla pred tabuľu a začala rozprávať. Nejakým zázrakom bola na túto hodinu naučená.

Oprela som si hlavu o ruku s nesmiernym pocitom úľavy. Úľavy preto, lebo učiteľka väčšinou vyvolávala len jedného. Takže to bolo v suchu. Hlavu som si položila na lavicu a počúvala som spolužiačkinu odpoveď. Bola som taká unavená… Šla som spať po polnoci, lebo som dočítavala Harryho Pottera... No stálo to za to. Koniec bol super.

,,Ernest Hemingway…” počula som z diaľky.

,,Hmm, lavica je tvrdá, no aj tak sa na ňu dá ľahnúť… Mohla by som si pospať…“

,,Nie! Nesmiem zaspať! Som v škole! Och, prečo som len čítala toho Harryho Pottera?! Teraz tu zaspávam!“ hnevala som sa sama na seba.“

,,Ale nie, nemám čo ľutovať… Harry je taký super, je taký úžasný, bolo by fajn ponoriť sa do snov s ním práve teraz…“

,,Nie!!!”

,,Áno! !! ”

,,Nie!!!”

,,Áno!!!”

,,N-I-E!!!”

Kým sa moja usilovná a unavená polovica hádala s tou unavenou, začalo sa diať niečo zvláštne. Zdvihla som zrak na učiteľku a všimla som si niečo veľmi, veľmi čudné. Akosi divne sa menila na mačku. Najprv jej narástli uši, zmenšil sa nos a narástli dlhé fúzy, potom sa jej zmenilo celé telo, takže z nej bola obrovská, asi meter vysoká, pruhovaná mačka. Zmenšovala sa, až dosiahla veľkosť normálnej mačky. Okolo očí mala tmavé krúžky, vznikal dojem, že má okuliare. Čudné bolo, že nenosila okrúhle okuliare, ale hranaté. Skočila na lavicu a začala rozprávať. Pozrela som sa do triedy a videla som, že všetci to berú ako normálnu vec. Zrazu sa, nevedno ako, celá trieda zmenila a vyzerala ako učebňa transfigurácie a z mačky sa stávala profesorka McGonagallová – vysoká žena v strednom veku so špicatým klobúkom a smaragdovozeleným habitom až po zem.

,,Vyberte si prútiky, žiaci! ” zavelila. Pozrela som sa na spolužiakov a zbadala som, že všetci majú habity, aké sa nosia v Rokforte. No to, čo ma zarazilo ešte viac, bolo, že zo všetkých spolužiakov boli zrazu študenti Rokfortu... Doteraz neviem odkiaľ som vytiahla zrkadlo a pozrela som sa doň.

,,Och, prepána! ” povedala som si trošku nahlas, keď som zbadala, že je zo mňa Hermiona Grangerová – hnedé husté kučeravé vlasy, trošku dlhšie zuby. Zrazu som trošku poskočila, lebo som sa zľakla hlasu profesorky :,,Slečna Grangerová, utíšte sa! Ste na hodine transfigurácie, nie v salóne krásy! odložte to zrkadlo a dávajte pozor !”

,,Veď ja dávam pozor…” bránila som sa, síce to bola lož.

,,Ó, naozaj? Tak mi povedzte, o čom som práve celej triede hovorila.”

,,Hm, no…”jachtala som.

,,No čo? Máte slabú pamäť? To musí byť naozaj zlé, keď si nepamätáte, čo som povedala pred minútou! Opýtajte sa spolusediacich, o čom bola reč. Nemám čas všetko dookola opakovať!”

Zrazu som skríkla. Z ľavej strany vedľa mňa sedel Ron Weasley - ryšavý, pehavý - a z pravej to bol HARRY POTER!!! Presne tak, ako som si ho predstavovala – čierne vlasy, zelené oči a jazva v tvare blesku na čele.

,,Pardon…” povedala som na ospravedlnenie svojho kriku, keď som zbadala výraz profesorky McGonagallovej

,,Šibe ti?! ” povedal Harry, po mojom zvresknutí.

,,Prepáč…” ospravedlnila som sa predstierajúc, že ho poznám už večnosť a s divným pocitom šťastia, že som ho stretla, a že ma dokonca pozná. Vybrala som prútik z habitu, ktorý sa na mne zjavil namiesto oblečenia, ktoré som predtým na sebe mala a v mysli sa mi premietli slová: ,,27 a štvrť centimetra, pero z fénixa, jaseň, poddajný. Vynikajúci na transfiguráciu.”

Začali sme premieňať zviera na čašu s vodou.

,,Opakujte po mne : Raz-dva-tri, Fera verto! ” povedala rázne profesorka a jej havran sa zmenil na nádhernú, diamantmi, rubínmi, smaragdami a neviemčím všetkým ešte vykladanú čašu plnú až po okraj. Po učebni sa z každej strany ozývalo : ,,Fera verto! Preč mi to nefunguje??? FERA VERTO!!! ”

,,Raz-dva-tri, fera verto! ” zamrmlala som si potichu a moja mačka sa zmenila na peknú, malú, jednoduchú čašu.

,,Ako to dopekla robíš?” opýtal sa ma naštvatý Ron. ,,Ja na to kašlem! Vždy je to tak! Snažím sa a driem ako kôň a nikdy sa mi nič nepodarí tak, ako má! A ty len mávneš prútikom a je to!“

,,Neber si to tak... Moja čaša nie je nič oproti profesorkinej! Veď sa na ňu pozri! A vôbec! Máš to robiť s citom, nie nasilu!“ zarazila som sa, pretože som sa nesprávala ako ja. Teda ako ozajstná ja. Bola som presne ako Hermiona... Čudné, však?

Pricupkal ku mne maličký profesor Flitwick, vystúpil na stolček a tenkým silným hlasom povedal do triedy:

,, Pozrite sa! Slečna Grangerová levituje! To je ale talent!“ Znovu moje skríknutie. Z učebne transfigurácie už bola učebňa čarovania a ja som sa v jej strede vznášala meter a pol nad zemou. Zrazu sa rozleteli dvere a do triedy vbehol vystrašený Neville Longbottom. Vyplašene zreval: ,,Veď-viete-kto je v Rokforte!“ v triede nastal chaos. Všetci študenti sa zrazu rozutekali, vrieskali, jačali, akoby sa Voldemort – najhorší a po riaditeľovi rokfortu – Albusovi Dumbledorovi – najsilnejší čarodejník na svete - zjavil vedľa nich. Ja som pri tom rozruchu spadla na zem a nevládala som sa pohnúť. Strácala som vedomie a cez polootvorené oči som videla rozmazané machule – čiernu a ryšavú.

,,Harry, Ron....“ zašepkala som.

,,Aguamenti!“ zvolal Harry a Ron sa pridal. Vyšplechol na mňa obrovský prúd ľadovej vody. To ma ihneď prebralo. Vstala som a celá mokrá som sa rozbehla za Harrym a Ronom, ktorí boli už dosť ďaleko. Po ceste som stretávala študentov takmer každého ročníka. Zrazu sa zjavili Voldemortovi stúpenci. Kúzla len tak lietali na každú stranu. Rozbehla som sa za chalanmi a keď som ich konečne dobehla, tak sme odbočili do jednej voľnej učebne. Oproti tomu hluku von tam bolo dosť neprirodzené ticho. Harry položil otázku, ktorú si asi položil každý z nás: ,,Čo budeme robiť?“

,, Harry, musíme všetkých dostať z hradu! Smrťožrúti ich všetkých pozabíjajú alebo zmrzačia! Potom nastane tvoja šanca. Navždy zabiť Voldemorta!“

,,Nie, Hermiona, zabúdaš na to, že Voldemorta nezabijem. Nepodarí sa mi to. Tak, ako sa jeho kliatba odrazila odo mňa, keď sa ma pokúsil zabiť, môže sa tá moja odraziť od neho. Ale na rozdiel od neho by ma tá kliatba zabila.“

,, Veď horcruxy si už zničil, nie? Diadém, medailón, hada...“

,,Čo že som už zničil?“ nechápavo sa ma spýtal.

,,No, zdá sa mi, že v príbehu o tebe som už o niečo ďalej než ty.

,,Čo? O čom to tu dočerta... Dobre, nechaj tak. Zaženieme smrťožrútov a keď Voldemort uvidí, že nemá svojich stúpencov pri sebe, vzdá sa. Koniec koncov, bojuje proti nemu celý Rokfort.“

,,Neviem, či to bude naozaj také jednoduché, ako hovoríš, ale nakoniec - si Harry Potter... Najsilnejšia fiktívna postava, akú - teraz už osobne – poznám.“

,,Čo to zase trepeš? Najsilnejší? Fiktívny? Čo ti to napadlo???“ znovu sa ma nechápavo a teraz už aj trošku nervózne pýtal Harry.

,,Kašli na to, ideme. Nemáme veľa času.“ zahovárala som. Žeby o sebe vedel naozaj len tak málo?

Vyšli sme z učebne, a videli sme, že chodba sa vyprázdnila. Z Veľkej Siene bolo počuť strašný hluk. Pozreli sme sa jeden na druhého a rozbehli sa. Keď sme došli do Veľkej siene, videli sme strašnú bitku. Profesori a profesorky bojovali, zapájali sa aj študenti, a profesorka McGonagallová sa popri boji snažila aj dostať študentov z bojiska. Keď som videla malých prvákov, ako uskakujú pred kliatbami, usúdila som, že sa jej veľmi nedarí. Všetci traja sme vytiahli prútiky a zaháňali sme smrťožrútov z hradu. Keď som sa obzerala po veľkej sieni a môj pohľad prešiel k učiteľskému stolu, prešiel mi po chrbte mráz. Bol tam. Voldemort – chudý ako kostra, belší ako lebka, s veľkými zlovestnými jasnočervenými očami a nosom plochým ako nos hada s úzkymi otvormi namiesto nozdier. Harry sa zrazu strhol. Okamžite mi napadlo, že ho bolí jazva. Trvalo nám to dlho, no smrťožrútov sme vyhnali a keď v Rokforte zostali len študenti, profesori a Voldemort, vošiel do Veľkej Siene profesor Dumbledore – riaditeľ Rokfortu. Vytiahol prútik, zamieril na Voldemorta a silným hlasom zvolal: ,,Nemáš kam ujsť, Voldemort! Expelliarmus!“ vďaka tomu vyletel Voldemortovi prútik z ruky. Ten pozeral raz na Dumbledora, raz na Harryho a povedal: ,,Tentoraz ste vyhrali, no ešte sa stretneme!“ a sekundu po tom zmizol. Celý Rokfort zajasal. Profesori a riaditeľ začali ihneď obnovovať a zdvojnásobovať ochranné zaklínadlá, ktoré chránili Rokfort a ktoré smrťožrúti prelomili. O chvíľu, keď sa všetci umyli, prezliekli, keď sa urobil poriadok, sa začala slávnostná večera. Profesor Dumbledore povedal všetkým prítomným: ,,Dnes ste veľmi statočne bojovali a preukázali svoju odvahu a statočnosť. Tak sa dobre najedzte, posilnite a potom sa dobre vyspite, aby ste do svojich hlavičiek mohli znovu natláčať vedomosti. Dobrú chuť!“

Na stoloch sa zjavilo jedlo a všetci začali jesť. Ja som si na tanier naložila plno jedla a začala som jesť. No bolo mi čudné, že som necítila chuť toho úžasne vyzerajúceho jedla. No vtedy som myslela na niečo iné. Bola som taká šťastná, o tomto som vždy snívala, chodiť do Rokfortu, poznať sa osobne s Harrym, Ronom a všetkými ostatnými... Pomáhať Harrymu pri jeho odvážnych činoch... Bolo to super.....

,,Kika! Kika! Heej, Kika!” oslovoval ma Harry. Jeho hlas ku mne doliehal z veľkej diaľky.

,,Aká Kika, ja som Hermiona!“ povedala som.

,,Hermiona? To si už úplne zblbla alebo čo? No veď už vstávaj!”

,,Ach jaj...“ na chvíľu som zavrela oči a pomaly som ich otvorila. Mala som akési čudne ťažké viečka a chcelo sa mi zívať. Napoly som otvorila ústa, no potom som ich znovu zavrela, pretože som otvorila oči. Bola som vo svojej triede, v ozajstnej triede v škole na Hradnom námestí v Kežmarku. Pozrela som sa naľavo. Okno a pod ním radiátor, pozrela som napravo - vedľa mňa sedel Aďo. Zbystrila som zrak : ,,Ty nie si Harry?“ pozrela som pred seba a zbadala naštvanú tvár našej slovenčinárky..

,, Prepáčte pani profe... Och nie! To ste vy? Bol to len sen?!“

,, Žiacku knižku! Na stôl! A hneď!“

,,A som v keli!!! Čo som to len urobila???“ povedala som si nahnevane. Dala som žiacku na stôl, a skormúteným pohľadom som pozrela do triedy. Boli tam moji spolužiaci a spolužiačky...Ozajstní spolužiaci a spolužiačky. Matúš vstal a na celú triedu vykríkol: ,,Ha-ha! Zaspala v škole a dostala poznámku!“ Celá trieda sa začala smiať a ja som sa len schúlila do klbka a nevedomky som sa začala mierne pohojdávať. Sama pre seba som zašepkala: ,,Nikdy viac nebudem čítať, alebo robiť čokoľvek iné dlhšie ako do desiatej!“ no tým som vlastne myslela „Nikdy nebudem spať skôr ako o desiatej...“ veď čítať treba... Či už Harryho Pottera alebo poviedku o tom, ako sa o ňom snívalo štrnásťročnému dievčaťu na hodine literatúry.

--------------------------------------------------------------------------

No s tymto som vyhrala okresne kolo zo sutaze....:) co na to hovorite? :)

[ » na začiatok « ]