Poviedka:
Pridaná: 6.2.2009, 19:33:24
Čítaná: 2800×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Zas ma niečo len tak napadlo. Bože, kedy tie nápady prestanú?

No ale tak som to sem dala a je to for... EVIIII! Lebo nemá čo čítať. A ja sa teraz pustím do dopisovania prvej kapitoly tej mojej "nknihy" s pracovným názvom Voucher. Viac neprezradím. Ritchee, pošlem, keď dokončím. Evi, chceš tiež? Myslím kapitolu. Že ako postupujem... Už som inak na dvanástej strane. Som pekelne pomalá, čo?

Je to blbosť, neberte to osobne a hlavne si nevšímajte nepodstatných faktov ako o čom je poviedka. Brú noc! Alebo dobré ráno. Poprípade dobrý večer a keď už bude najhoršie tak dobrý deň.

Proste SERVUS

Kráčala som uprostred dvoch svojich najlepších priateľov. Po mojej pravej ruke kráčalo len štrnásť ročne vyzerajúce dievča, nádherná biela blondína. Bola to moja malá sestra, ale vôbec mi nebola podobná. Bola som, a to môžem s hrdosťou povedať, najkrajšie dievča v okolí. Moje vlasy boli plavé, vlnité, oči kedysi sivé boli teraz hnedé, s malým odleskom sýtočervenej, postava kedysi nie tak štíhla bola modelkovská.

Po pravej ruke mi kráčal krásny tmavovlasý čiernooký a bledý muž. Bol odo mňa o hlavu vyšší, oči mával farby tekutého zlata, hoci niekedy ju poznačila červeň ľudskej krvi.

Boli sme práve na love. Môj smäd bol tak neprekonateľný, že som musela zabiť človeka. Stávalo sa mi to - bola som upírkou len dva roky a zverou som sa snažila nasýtiť len osem týždňov. Nedokázala som to. Môj smäd bol príliš.

Teraz som už nepila dva týždne. Krv mi strašne chýbala a predstava, že by som mala piť zvieraciu krv sa mi protivila. Bola tak nechutná... lenže vždy, keď som si spomenula na chuť zvieracej krvi, spomenula som si na ľudskú krv. Lahodnú, neskutočnú...

Arion sa na mňa otočil a pobozkal ma.

"Zvládneš to?" spýtal sa ma. On bol najodolnejší proti našim chúťkam. Felicita bola na tom dobre, pretože bola tak mladá, keď ju zmenili. Ja som mala vtedy dvadsať a bola som dcéra mafiána v New Yorku, so smrťou som sa stýkavala každý deň. Chlapi v gangu sa mi smiali, že to bude môj jediný milenec, hoci dobre vedeli, sú sami mojimi milencami.

Arion bol vtedy starší, mal dvadsať deväť, a on sám ma premenil keď ma postrelili.

Naše dary nám umožňovali perfektne sa dopĺňať. Felicita skákala do takých neuveritľných výšok, že aj my sami sme ju často obdivovali. Arion vedel človeku, aj inej bytosti, úplne zmiasť myšlienky, dokázal ho priviesť do blázinstva a pritom ho mohol donútiť aj k samovražde. A ja? Dokázala som mať tak chladný výraz, že sa ma zľakol aj vrah, presviedčať jedným pohľadom, zvádzať jedným pohybom, klamať jedným slovom.

Prikývla som a upriamila sa na vône v lese. Sestra na mňa pozrela čiernymi očami a jej oči sa tiež zahmlili, keď sa zamerala na pachy okolo.

O chvíľu som to zacítila. Svorka vlkov asi kilometer od nás.

Rozbehli sme sa spolu lesom. Aspoň sme mali na dosah zviera, ktoré malo tak horúcu krv. Vlastne bola vlčia krv veľmi chutná. Primeraná.

Keď sme boli od nich asi na tristo metrov, zacítila som nový pach. Veľmi silný pach, priviaty novým vetrom. Okamžite som zmenila smer a neskutočnou rýchlosťou sa pustila okľukou okolo pôvodného cieľa. Vycerila som zuby. Bol tak neskutočne lákavý - pocit blízkej smrti človeka. Určite bol mladý - možno chlapec. Tí mali najchutnejšiu krv. Inak by som sa na neho nevrhla, určite bol nevinný, ale musela som. Nemala som zmysly.

Na pažiach som pocítila skaly. Boli to ich tvrdé ruky.

"Serena!" počula som Felicitu sičať. Do hlavy sa mi vkrádali čudné myšlienky a ja som musela zastať. Zatriasla som hlavou, ale myšlienky neustupovali.

"Choď po krv," zašepkal Arion mojej sestre. Ona poslušne odbehla. Ani nie za pol sekundy ma tlačil k zemi silou, ktorej som sa nemohla vzpierať, ani keby som bola šialená. A mňa sa šialenstvo zmocňovalo. Dopomáhali k tomu aj myšlienky, ktoré sa mi hnali hlavou.

Upokojila som sa. Položila som hlavu na zem a rýchlo som dýchala, akoby som to potrebovala. Bolo hrozné takto ležať, no hrdlo mi horelo.

"Čšššt," šepkal mi do ucha Arion. Otvorila som oči a pozrela do tých jeho.

Pusť ma

Zašepkala som. Zastal ako prikovaný a len na mňa hľadel. Bol silný.

Pusť ma

Zašepkala som znovu krásne jemným hlasom, ktorý sa mu ozýval v hlave. Pomaly ma pustil. Postavila som sa a stále využívala svoj dar. Pohybovala som sa tak, aby ma ani náhodou nesledoval. Otočila som sa a chcela sa rozbehnúť, no vtedy predo mnou pristála moja sestra. Vlasy jej viali, keď sa Ku mne rozbehla s vrčaním a zrazila ma na zem. Už som na ňu chcela použiť svoj dar, no vtedy mi hlavu opäť zaplavili myšlienky z inej hlavy.

"Nerob to!" počula som kričať Felicitu. Načo kričala? Počuli sme aj šepot...

"Môžeš jej ublížiť, ty idiot!"

"Nemôžeme jej dať možnosť to urobiť znovu! Choď po to!"

A opäť sa pri mne sa pol sekundy vymenili. Tentoraz ma k zemi tlačil Arion, no úplne inak ako moja sestra. Priľahol ma a hlavu dal k mojej, akoby ma objal. Dával si pozor, aby sa mi nepozrel do očí, a pobozkal ma do vlasov za uchom. Oči som mala vypleštené.

O chvíľu sa pri nás zjavila Felicita s obrovským jeleňom. Čudné, nikde som tu jeleňov necítila.

"Na, pi!" strčila ho k nám. Arion mu do krku zaťal zuby ostré ako britva a natiahol do úst trochu krvi. Potom si pritlačil pery k mojim a vpustil mi do úst teplú tekutinu. Napila som sa. Smäd bol tak hrozný, že mi to dokonca chutilo. Rýchlo som sa vrhla na mŕtve zviera a pila som mu rovno z ciev na svalnatých stehnách. Išiel z nich taký prúd krvi, že mi striekal po oblečení.

Bolo to obrovské zviera. Arion a Felicita ma celý čas lačne pozorovali, kým som nezdvihla od zvieraťa hlavu. Bola som úplne plná, cítila som sa, akoby som plávala v krvi.

O pol hodiny som sedela chrbtom k nim v tureckom sede pri jednom strome. Arion poslal Felicitu na lov samú, nech aj jemu donesie, odmietol odo mňa odísť. Teraz už boli nasýtení a sledovali ma s opatrnými výrazmi. Arion sa zodvihol a prešiel ku mne. Kľakol si a objal ma.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma opatrne.

"Dobre. Prepáč."

"Nič sa nestalo. Zvládli sme to spolu."

"Nedokážem to, Ar. Nemôžem sa toho vzdať."

"Dnes si sa vzdala."

Odfrkla som si.

"Serena, dokážeš to. My ti pomôžeme. Preto sme teraz tu. Po prvé budeš piť aspoň raz do týždňa. Aspoň prvé roky. A potom dávky znížime. Postupne sa dostaví úplné zlepšenie. Vravím ti, že to už dokázalo niekoľko upírov."

"Ja viem... ale bojím sa."

Objal ma tuhšie a ja som sa mu schúlila na pleci.

Felicita odchádzala. Ona s nami ani nebývala, takže som mohla urobiť, čo som chcela. Keď odbehla preč, len som zodvihla ruku a pohladila ho po líci malíčkom, uplatňujúc svoj talent. Okamžite ma, ešte stále zakrvavenú, zodvihol a bežal so mnou preč.

[ » na začiatok « ]