Kapitola:
Pridaná: 23.1.2009, 18:44:27
Čítaná: 1576×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Peter Petigrew, Silvia Serpens, Lily Evans
Stručný dej: Silvia je mierne bacuľaté dievča, a preto si z nej každý robí srandu - najmä Sirius.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Part I. 2 » Part II. 3 » Part III. 4 » Part IV. 5 » Part V.

Kým Sirius rozmýšľal, kam by mohol so Silviou ísť, James už viedol Lily do jednej z tajných chodieb, kde už pred pár týždňami nachystal pár diek - pre istotu. Nebol ochotný spraviť to kdekoľvek ako Sirius. A už vôbec nie s Lily, ju by tomu TAKTO nevystavil.

Otvoril vchod do tunela a vošiel prvý Zavrel za ňou. Zvrtla sa na otvor.

„James, pusti ma!“ obrátila sa na neho..

„Až keď ma pobozkáš,“ usmial sa, čo však v tej tme ani nebolo vidieť.

„Viem, o čo ti ide, Potter, a nemysli si, že sa s tebou vyspím hneď v prvý deň, čo s tebou chodím.“

„Lily...“ zakňučal a pritisol sa k nej s letmým bozkom na pery.

„Lily, čakal som sedem rokov, mám pocit, že som s tebou za celé tie roky chodil.“

„Ja ale nie,“ odbila ho, ale v jej hlase počul neistotu. Naklonil sa na centimeter k jej perám.

„Lily, ľúbim ťa. A nepovedz, že ty mňa nie, to by si so mnou nechodila.“

„Dôkazom lásky nie je sex.“

Chceš zostať naveky panna?“

„Vieš, že tak to nemyslím. Len... nie teraz...“

„Nemôžeš povedať, že dnes nechceš. Nevieš klamať,“ uškrnul sa.

„Musím...“ zašepkala, no to už jej pery zahŕňal sladkými dotykmi svojich.

„Čau, Sirius, na čo čakáš?“ spýtal sa Sirius a sadol si k nemu.

„Na jediné dievča, s ktorým môžem - vieš čo.“

„Myslel som si, že to ja som odchytal do Lily poctivosť.“

„Nie preto. Nijaká so mnou nechce ísť. Vraj si dávajú pozor... a už ich veľa voľných nie je. Takže som prischol pri Silvii. Nesťažujem si, ale ona chce posteľ.“

„Nečudujem sa jej. No nepozeraj sa tak na mňa! Ani mne by sa nechcelo ležať na studenej zemi, kým... vieš. Okrem toho, dievčatá môžu mať problémy, keď sedia alebo ležia na studenom.“

„Vďaka sa prednášku na tému zdravie pohlavných orgánov.“

„A v čom je problém? Tak pôjdem s chalanmi preč a môžeš ju zaviesť k nám. Len použi tvoju posteľ!““

„To by si spravil?“ rozžiaril sa.

„Jasné, ideme do Rokvillu,“ postavil sa a prešiel okolo nehol. O chvíľu všetci traja bežali preč. Postavil sa a pobral sa ku schodisku.

„Silvia!“ zavolal na ňu. O chvíľu sa vynorila na vrchnom schode, oblečená v riflových kraťasoch a zelenom tričku, obliekajúc si habit, a s vlasmi zopnútými do vrkoča.

„Čo chceš?“

„Poď dolu.“

Navliekajúc si ruku do habitu zišla dole k nemu.

„Ani si ho neobliekaj.“

„Čo?“

„Zohnal som posteľ.“

„To je žart, však?“

„Nie. Poď so mnou,“ ťahal ju do ich spálne.

„Myslela som, že si blázon, ale toto prekonalo všetky moje očakávania,“ skonštatovala, keď ju zatiahol k nim a zavrel dvere. Zamkol.

„Asi tak. Tak čo, posteľ vyhovuje?“ ukázal na svoju výnimočne upravenú posteľ - aspoň nevyzerala ako po výbuchu.

„Asi nemám na výber, čo?“ vzdychla a podišla k posteli.

„Sľubujem, že dnes budem nežný,“ pobozkal ju. Bolo jej to jedno, nech si robí, čo chce. Ona už nič necítila, bolesť jej nevadila, skôr dokazovala, že je naozaj človek.

Naozaj bol nežný. Alebo to bolo preto, že už to nebolo po prvý krát.

Ležali v posteli, prikrytí perinou. Sirius chcel len ležať a mať ju chvíľu v náručí, no ona sa po chvíľi zodvihla a začala sa obliekať.

„Čo blázniš? To už chceš ísť?“ nechápal.

„A čo mám robiť?“

„Silvia, čo je ti? Ja som chcel chodiť s milým dievčaťom, ale vidím, že sa to dievča zmenilo na jednu zatrpknutú kozu! Ani raz si ma sama nepobozkala! Nechceš ma?“

Zvrtla sa.

„Niky som ti nepovedala, že ťa chcem! Vyhral si stávku. Chodím s tebou len preto, že niekoho chcem!“

Nebola to až tak pravda, no to on nevedel. Postavil sa a chytil ju za ešte nahé plecia.

„Poznám ťa aj ako citlivé dievča“L

„Možno až príliš! Áno, kedysi... no to som bola dieťa! Už si na to nepamätám!“

„To nie je pravda! No tak, už mi povedz, čo sa deje! Prečo si taká?“

Hľadeli si do očí.

„Prosím.“

Sadla si na posteľ a on k nej.

„Pamútáš sa na ten list, čo mi oznamoval, že je otec mŕtvy? Povedala som, že som ho nenávidela... bolo to preto, lebo... zabil mi mamu. Zo žiarlivosti, v afekte. Zomrel v Azkabane.“

Prekvapene pozrel do zeme.

„Mala som desať. Začala som priberať... tu som sa stala terčom posmechu.“

Ja... prepáč,“ ospravedlnil sa, vedomý si toho, že sám bol vodcom posmešníkov.

„To nič... aj tak... to nebolo všetko.“

„Prečo si to tak berieš? Ty za nič z toho nemôžeš.P“

„Ja... myslím, že mám nejaký blok. Nejde mi to. Nedokážem na to zabudnúť. Pochybujem, že ešte niekedy...“

„Ale áno, Neboj sa.“

„Ja sa nebojím. Už sa ničoho nebojím. Už nič necítim.“

„Ani ku mne,“ odvrátil tvár.

„Ale... ale áno, ja... myslím, že... ťa mám rada.“

Pozrel jej do očí.

„Ublížil som ti.“

„Iba si zo mňa urobil lepšieho človeka. Aj keď... pochybujem, že som dobrá...“

„Nežartuj, jasne, že si. Si najlepšia. A úplne iná ako tá múmia spred minúty.“

Usmiala sa, tým pekným úsmevom, ktorý na jej tvári už dávno nevidel.

„Tak teraz by sme si mohli pokojne ľahnpť a aspoň chvíľu si oddýchnuť. Fakt sa mi nechce nikam ísť.“

Zaváhala. Nepovedala mu všetko. Nechcela sa na neho naviazať.Nie viac, ako bola.

Nakoniec si však k nemu ľahla. Objal ju okolo trupu a ona sa k nemu pritúlila.

[ » na začiatok « ]