Kapitola:
Pridaná: 7.1.2009, 09:55:23
Čítaná: 1619×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Finlay Lestrange, Lucius Malfoy a i.
Stručný dej: Finlay sa vracia na Rokfort

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola

„Tim!“ zrevala som na chumáčika. „Už aj poď dole!“ Tim okamžite zoskočil a uprel na mňa smutný pohľad. Chytila som ho do rúk a pohladila som ho.

„Ten tvor je nebezpečný, mala by si naňho dávať pozor,“ Enrica na mňa pozrela nenávistne a vydesene zároveň a spolu so svojimi poskočkami odišla z izby. Mňa však znepokojovalo niečo úplne iné. Dumbledore nám pri večeri povedal, aby sme nevstupovali do chodby na treťom poschodí. Tušila som prečo, no i tak mi to nedalo pokoj. Ešte dlho som nad tým rozmýšľala, no nakoniec ma z myšlienok vytrhol Tim a to tým, že zo seba vydal čudný piskľavý zvuk a znova na mňa smutne pozrel.

„Ja viem, že si jej nechcel ublížiť,“ upokojila som ho, čo mu úplne stačilo a pohodlne sa mi usalašil v ruke. Pri učiteľskom stole som si tiež všimla profesora Quirrella, ktorý sa rozprával s profesorom Snapeom. Nezdal sa mi nepríjemný, ale niečo mi na ňom strašne vadilo a nevedela som prísť na to, čo.

„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtala sa Alison, čím ma znova vytrhla zo zamyslenia.

„Všimla si si Quirrella? Zdal sa mi byť akýsi nervózny. Niežeby na mňa pôsobil nepríjemne, ale niečo mi na ňom neskutočne vadí, len neviem prísť na to, čo,“ odvetila som rýchlo a sadla som si na posteľ. Posadila sa oproti mne a pozrela na mňa súcitným pohľadom. Pomaly na mňa sadala únava, tak som odniesla Tima do akvária, prezliekla som sa do pyžama a ľahla som si do postele.

Ráno pri raňajkách mi Narcissa doniesla malý balíček od mamy.

„Čo to je?“ chcela vedieť Alison.

„neviem, asi som niečo zabudla,“ pokrčila som plecami a otvorila som ho. Moje slová sa potvrdili – v balíčku som našla časovrat. Zavesila som si ho na krk a pokračovala som v jedle. Popritom nám Snape rozdal naše nové rozvrhy. Prvú hodinu sme mali Obranu s Quirrellom. Víťazne som sa usmiala a vstala som od stola. Alison sa hrnula za mnou. Vošli sme do klubovne a zbadali sme Draca. Naše pohľady sa na moment stretli, no on si nás potom už nevšímal.

„On asi ani netuší, že sme jeho sestry, však?“ pošepkala mi a nenápadne naňho pozrela.

„Tak mu to choď povedať,“ uškrnula som sa na ňu, vzala som si zo stola učebnicu a vyšla som von.

„Fin, čakaj ma!“ zakričala za mnou a dobehla ma. Spoločne sme vošli do učebne, kde bola neuveriteľná tma, rovnako ako v Snapových žalároch, avšak tam bola aspoň klimatizácia, ktorá sa v teplých dňoch, ako bol aj tento, neuveriteľne zišla. Tu také niečo zrejme nepoznali. Sadli sme si do poslednej lavice a pošepky sme sa rozprávali. Keď Quirrell vošiel do triedy, takmer sa o niečo potkol. Opatrne okolo nás prechádzal a keď nám bol chrbtom, zdalo sa mi, že som zachytila niečo ako šepot. Na moment som sa zamračila, no skôr, než som čokoľvek stihla urobiť, Quirrell začal. Myslela som, že táto hodina bude o niečo lepšia, ako boli tie minuloročné. Mýlila som sa, profesor nás nudil celú hodinu výkladom nejakej nudnej látky. Jediné, čo ma zaujalo, bola naša domáca úloha.

„Trénujte doma toto kúzlo. Môže sa vám zísť, keby ste sa náhodou stretli s Temným pánom.“ Keď to vyslovil, až ho myklo. Alison vedľa mňa sa skoro zadusila od potláčaného smiechu.

„Trénujte doma?“ Neochotne som sa usmiala. Mňa však zaujalo to, ako oslovil Voldemorta – Temný pán. Tak ho volajú smrťožrúti, pokiaľ viem. Ďalšie sme mali Dejiny mágie, po nich dvojhodinovku Herbológie a Elixírov. Na Dejinách som sa príšerne nudila. Profesor Binns sa absolútne nezmenil, stále nás uspával svojim hlasom, tak som sa ani nedivila, keď som sa o dve minúty rozhliadla po triede a polovica študentov spala s hlavou na lavici. Udivovalo ma, že profesorovi to nevadí. Hodina konečne skončila a my sme sa s radosťou vyhrnuli z triedy.

„Myslíš, že Snape pre nás má ten elixír?“ spýtala sa Alison, no odpoveď prišla hneď.

„Slečny, poďte so mnou, prosím,“ požiadal nás Snape, keď sa pred nami zjavil ako netopier. Obe sme ho s napätím nasledovali a dúfali sme, že nám pomôže. V jeho pracovni bolo nezvyčajne zima.

„Už viete, že tento rok sem prišiel aj váš brat, Draco Malfoy,“ začal. Obe sme prikývli a so záujmom sme ho sledovali ako sa prechádza po miestnosti.

„Preto by som bol rád, aby ste mu o sebe zatiaľ nič nehovorili a už vôbec nie o vašich premenách. A čo sa týka toho, váš elixír sa mi podarilo urobiť, ale nie som si úplne istý, že to pomôže.“ Zatvárili sme sa zmätene a preľaknuto zároveň a Snape si naše výrazy nanešťastie všimol. Jeho pery sa vykrivili v čudnom úškrne, zastal a sadol si za stôl.

„Vaša matka je veľmi mocná čarodejnica a kliatba, ktorá je n vás, je veľmi silná, čo vo mne vzbudzuje pochybnosti. Tak sa pripravte aj na takú možnosť, že sa tej kliatby nikdy nezbavíte.“ Vstal a pristúpil k menšiemu kotlíku stojacemu za ním. Vtom som kdesi zacítila...Freda?

„Pán profesor?“ spýtala som sa opatrne. Niečo zamrmlal, tam som prešla rovno k veci: „Vy tu máte amortenciu?“ Snape sa prudko otočil a pozrel na mňa pohľadom, z ktorého sa nedalo nič vyčítať. Dlho na mňa takto hľadel a občas som mala pocit, že mi číta myšlienky.

„Áno, mám tu amortenciu. Prečo sa pýtate? Chcete ten elixír na niekoho použiť?“

„Nie, len...“ očervenela som. „Len som sa pýtala.“

„Čo cítiš?“ pošepla mi Alison. Nič som jej nepovedala, lebo Snape nám v tej chvíli strčil do ruky dve skúmavky – v jednej bol krikľavomodrý elixír a v druhej krikľavoružový. Chcela som sa spýtať, načo nám ten druhý bude, no Snape sa netváril príliš prívetivo, tak som radšej ostala ticho. Vyšli sme z pracovne a zamierili sme do klubovne. V hlave mi stále vŕtala tá amortencia. Mala som sto chutí vrátiť sa do Snapeovej pracovne a trochu mu z nej potiahnuť.

„Na čo myslíš, Fin?“ prerušila mi myšlienky Alison.

„Asi dnes v noci pôjdem Snapeovi potiahnuť trochu amortencie,“ prezradila som jej a hlas sa mi triasol vzrušením.

„A čo s tým budeš robiť? Naleješ to Fredovi do pohára? Vieš však, že do teba nebude buchnutý večne,“ odrádzala ma.

„Aj tá chvíľa by možno stačila,“ uškrnula som sa potmehúdsky. „Ja chcem urobiť iný pokus. Myslíš, že keby sa mi podarilo trochu z nej potiahnuť, tak by sa mi podarilo to aj vrátiť?“

„Ty ma stále prekvapuješ, Fin,“ krútila hlavou Alison. „Aký pokus s tým chceš robiť?“

„No, chcela som dať z toho čuchnúť Fredovi a potom by som ho donútila vyklopiť, čo cítil,“ prezradila som neochotne. „Strašne by ma to zaujímalo.“

„Takže ty si tam cítila jeho, mám pravdu?“ pozrela na mňa víťazoslávne Alison.

„Áno, máš. A ty? Čo si cítila ty?“

„Nepoviem,“ odbila ma.

„No tak, ja som ti to musela povedať,“ dobiedzala som.

„Ty si mi nič nepovedala, ja som na to prišla sama. A okrem toho, v tvojom prípade to bolo jasné. Od začiatku som si myslela, že budeš cítiť Freda.“

„Čaute, dievčatá,“ začula som za nami známy hlas. Obrátili sme sa a zbadali sme Freda s Georgeom.

„Spomínali ste nás?“

„Nie, ani nie,“ začala som zapierať, no Alison mi skočila do reči:

„Áno, spomínali. Viete, dnes sme boli u Snapa v pracovni a Fin tam zacítila amortenciu a...“

„Nie!“ zajačala som. „Opovážiš niečo povedať!“

„Ale, ale. A čo si cítila?“ spýtal sa Fred. Prudko som očervenela a sklopila som zrak.

„No tak, prečo mu to nepovieš?“ nabádala ma Alison.

„Nepoviem vám nič,“ nahnevala som sa a odišla som. Vošla som do klubovne a šmarila som tašku na druhý koniec klubovne. Všetci na mňa na moment začudovane pozreli, no potom sa ďalej venovali svojej práci. Naštvane som sa hodila do prázdneho kresla a sledovala som Draca ako sa rozpráva som svojimi dvoma bodyguardmi. Vážne mi tak pripadali. Boli vysokí, nie práve najštíhlejší a v tvárach mali nebezpečné výrazy. Alison za mnou po chvíli dorazila a opatrne na mňa pozrela.

„Fin?“ oslovila ma.

„Daj mi pokoj!“ zavrčala som a odvrátila som sa od nej.

„Prepáč,“ postavila sa predo mňa.

„Daj mi pokoj!“ zopakovala som a pohla som sa smerom ku spálňam. Ešte predtým som zachytila Dracov skúmavý pohľad. V spálni to nebolo o nič lepšie. Stretla som tam Enricu, Teodoru a Renathu, ktoré, len čo som vošla, sa začali sťažovať na Tima.

„Tak choďte prečo, keď vám tak vadí!“ zrevala som na ne a hodila som sa na posteľ. Tie len niečo zafrflali a odišli preč. V tej chvíli som mala sto chutí vypadnúť odtiaľto čo najďalej. Len čo sa za nimi zavreli dvere, podišla som ku Timovi a našla som ho v zúboženom stave – mal vytrhanú kožušinu, bol celý od krvi a neuveriteľne sa triasol. Opatrne som ho vzala do rúk a rýchlym krokom som prešla klubovňou. Snažila som sa Tima niesť čo najopatrnejšie, aby som ho netrápila. Ponáhľala som sa do pracovne profesora Kettleburna. Nechápala som, ako môže byť niekto taký krutý. Zaklopala som na dvere kabinetu a profesor mi okamžite otvoril.

„Slečna Lestrangeová, želáte si?“ spýtal sa ma milo. Pomaly som vystrela ruku s Timom a otvorila som ústa, no on ma predbehol:

„To je chumáčik? Dajte mi ho, ešte dnes ho dostanete úplne zdravého.“

„Ďakujem veľmi pekne, pán profesor,“ vydýchla som si. On sa len usmial a zavrel dvere. Neochotne som sa otočila a chcela som sa vrátiť do klubovne, keď môj pohľad padol na hrbatú čarodejnicu, ktorú mi minulý rok ukázala Alison. Vraj je v nej tajná chodba – lenže kam vedie? Zamračila som sa a poobzerala som sa okolo seba. Chodba bola úplne prázdna. Na moment som sa zamyslela, no potom som sa rozhodla. Vytiahla som prútik a zašepkala som

„Dissendium.“ V čarodejnicinom hrbe sa okamžite zjavila diera. Ešte raz som sa poobzerala a vliezla som dnu.

--------------------------------------------------------------------------

Dúfam, že som vás touto kapčou neunudila k smrti, takže ak to bez ujmy prežijete, ohodnoťte aj komentárovo, prosím. Ďakujem.

Príjemné čítanie.

[ » na začiatok « ]