Poviedka:
Pridaná: 30.12.2008, 13:09:38
Čítaná: 5016×
Hodnotenie: (počet hlasov: 24)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nataša, Jakub
Stručný dej: Nataša bola vo svojom živote takmer neviditeľná, a aj tak ju si všimol neznámy nový človek v ich meste...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Sedela na lavičke v parku. Celkom sama. Vychutnávala si to nepreniknuteľné ticho, v ktorom bolo počuť len jemné padanie snehu. Sneh padal aj na jej dlhé vlnité čokoládovo hnedé vlasy. Jej to nevadilo. Nevadilo jej ani to, že jej je otrasná zima a každú chvíľu asi zamrzne.. Čakala na nejaký zázrak.. Rozmýšľala, ako ťažko sa jej bude brodiť čerstvo napadnutým snehom, ale vedela, že to určite bude ľahšie, ako brodiť sa tými hnusnými myšlienkami..

Neustále myslela na to, ako jej dnes mama vykričala do očí, že mala ísť radšej na potrat a neporodiť ju.. Otec, ktorý - ako vždy- čítal noviny sa jej nezastal. Len sa tváril, že nič nepočuje.. Ako obvykle.

Myslela aj na to, ako ju ponižujú v škole, že nemá žiadnych kamarátov a určite nie je ako každé iné 14 ročné dievča..

Potom myslela na to, ako sa jej neustále sníva o nejakom chlapcovi- to už boli príjemné myšlienky. Tie sny boli asi jedinou vecou, čo ju dokázala niesť životom, ktorý k nej bol nezvyčajne krutý a nespravodlivý.

Sneh stále padal a pomaly sa stmievalo. Stopy, ktoré zanechala pri príchode na svoje obľúbené miesto sa už dávno stratili pod čerstvou snehobielou prikrývkou.

Už nerozmýšľala o ničom.. Pomaly zaspávala. Ak zaspí- celkom určite zamrzne. Preto doširoka otvorila oči. Aj tak nič nevidela- bola tma a na mesto sadla nezvyčajná hmla.

V tej tme počula niečie kroky. Tie kroky smerovali k nej..

- Dúfam, že nie mama - pomyslela si. Nemala náladu na mamine ospravedlňovanie pretože vedela, že niečo podobné sa zopakuje znova. Keď zas bude piť..

Vtedy doma nastane ohlušujúce ticho, v ktorom počuť len tikot starých hodín zavesených nad kuchynským stolom. Vtedy vždy odchádza sem, do tohto pustého starého parku, o ktorý sa nik nestará. Nik sem nechodí. Asi preto, že sa hovoria o tomto mieste rôzne hrôzostrašné historky. Ona im nikdy neverila.

Postava mihajúca sa v tme bola čoraz bližšie. Až keď bola celkom blízko, s úľavou zistila, že to nie je jej mama. Bol to nejaký chlapec. Veľmi pekný chlapec, ktorého nepoznala.. Teda- čo to táram. Poznala ho veľmi dobre. Vyzeral rovnako ako chlapec z jej sna..

Toto nebolo možné- určite zaspala. Uštipla sa do ruky. Nie, ona nespí.

Potom je to určite halucinácia, alebo čosi podobné. Chlapec prehovoril:

- Môžem si prisadnúť? - halucinácie predsa nerozprávajú. On je skutočný!

- Samozrejme - prikývla.

- Čo ťa sem privádza? Nikdy sem nikto iný okrem mňa nechodí. - čudovala sa. Dlho nič takéto nepovedala. Vždy len prikývla alebo pokrútila hlavou , vo výnimočných prípadoch jednoslovne odpovedala na otázky typu: si hladná? si naučená? ako bolo v škole?.

Škola.. V škole nerozprávala takmer nikdy. Učitelia na ňu akosi zabúdali a jej to vyhovovalo.

On znovu prehovoril:

- Som tu v meste nový a nikoho nepoznám. Videl som ťa, tak sa chcem s tebou zoznámiť. -

Dosť ju šokovalo, že sa niekto chce zoznámiť s ňou.. So škaredým káčatkom, z ktorého nikdy nevyrastie krásna labuť.. S dievčaťom so skazeným životom, bez kamarátov a veľkým smútkom navždy zakoreneným v duši.

- Som Nataša. - predniesla svoje nenávidené meno.

- Ja som Jakub. - Ďalší šok. Jej obľúbené meno, ktoré tajne plánovala pre svojho neexistujúceho syna. Jakub k nej natiahol ruku, ona ju stisla.

- Nie je ti zima? - opýtal sa jej.

- Je, ale nevadí mi to. - povedala neurčito . V jej hlase nebolo cítiť šťastie ani prekvapenie, ktoré práve zažívala.

- Naozaj ti to nevadí? - opýtal sa znovu.

- Nie, vôbec. - Znovu zaprela.

- Tak dobre.. Nechceš jedno? - spod bundy vytiahol slúchadlá.

Nataša si jedno vzala a vložila si ho do ucha. Prekvapilo ju, že z neho zaznievala jej obľúbená pieseň.

-Moja obľúbená – potichu povedala..

-Moja tiež.. – povedal ešte tichšie a prisunul sa k Nataši bližšie.

Ona sa vôbec neodtiahla. Bol jej sympatický a mala pocit akoby ho poznala už roky.. Akoby boli najlepšími priateľmi.

Jakub začal rozprávať. Ich životné príbehy boli takmer zhodné ale predsa veľmi odlišné. Jeho mama sa ho zastávala pred jeho otcom, ktorý nielen pil, ale mal plno mileniek. Mama bola preto viacej bitá ako sýta. A neraz sa pár úderov ušlo aj jemu..

Nataši ho prišlo náhle strašne ľúto. Pohladila ho po dlhších blond vlasoch. Teraz však bola na rade ona. S ťažkým srdcom mu vyrozprávala príbeh jej rodiny. Oproti jeho problémom bola celkom šťastná a spokojná, takmer nič jej nechýbalo.

Objal ju. Bez varovania.

Preto ho objala tiež.

Objímali a chápali sa ešte dlhú chvíľu. Jeho stopy už celkom zmizli pod snehom a ona si začala uvedomovať, že po prvý raz v živote cíti lásku. Lásku k človeku, ktorý sa jej už roky zjavuje v snoch, a teraz jej sen zostúpil do reality….

Náhle sa prebudila. Zas to bol len sen.. Ale každým snom viac a viac milovala nereálnu spriaznenú dušu, ktorú asi nikdy nenájde..

__________________________________________________________

Dostala som náhly príval bezdôvodného smútku a tak vzniklo toto.

[ » na začiatok « ]