Poviedka:
Pridaná: 20.12.2008, 00:05:04
Čítaná: 2651×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: Tereza
Stručný dej: Príbeh o tom, že každý môžeme byť šťastný pri niečom inom...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Venujem, samozrejme, Kačenke, bez toho by moje ,,diela" už ani neboli možné...

A každej ,,Tereze" ... je jedno, kto bude Tereza v skutočnom svete :)

Príjemné čítanie :)

______________________________________________________________

Točila sa, stále dokola, s rukami roztiahnutými, točila sa okolo vlastnej osi. Jej tvár bola celkom osvetlená slnečným svetlom, oči mala zatvorené. Točila sa tak dlho, až kým sa jej celkom nezamotala hlava a v návale horúčavy klesla na zem. Tvrdo dopadla na chrbát, ruky od tela, ako keď v zime robievala v snehu anjela. Otvorila oči a na tvári sa jej zračil úsmev, tak nevinný a predsa diabolsky krásny, omamný, priťahujúci...

Ťažko vydýchla a posledný krát sa usmiala na belasé nebo. Náhlym pohybom si sadla a pravou rukou prečesala svoje nepoddajné kučeravé vlasy. Nepomohlo to, aj tak každý z jej vlasov bežal na celkom inú svetovú stranu, opäť ťažko povzdychla, no úsmev sa jej z pier nestrácal, akoby tvoril jej neodmysliteľnú súčasť, ktorej nie je možné sa zbaviť. Akoby jej bol daný naveky. Odhaľoval biele zub, ktoré sa ukrývali pod sýto červenými perami.

,,Tereza, tu si, srdiečko, no tak, poď dnu,“ oslovila ju žena, ktorá sa prirútila k dievčine z domu stojaceho neďaleko dejiska malého osobného príbehu.

,,Elen, pozri sa na tú krásu. Vykúka spoza oblakov, hľadí na mňa, usmieva sa a šepká mi do ucha sladké slová,“ s úsmevom odpovedala žene. Elen, ako ženu Tereza nazvala, sa ani nesnažila zdvihnúť svoj zrak k oblohe, ktorú dievča tak prekrásne opísalo. Ak si bola Elen niečím istá, tak to bola skutočnosť, že Tereza nemá všetkých päť pohromade. Vždy opisovala prírodu ako živú, zhmotnenú osobu, ktorá ju nežnými slovami a dotykmi privádza do sladkého stavu pokoja a šťastia. Zdvihla Terezu zo zeme a ťahala ju do domu.

,,Vrátim sa opäť večer, potom mi dorozprávaš príbeh o našom prvom stretnutí. Och, ako je mi len ľúto, že už si ho nepamätám,“ na perách mala stále úsmev, no jej zrak prekypoval slabosťou, smútkom a žiaľom.

,,To slnko ti predsa neodpovie...“ pokrútila hlavou Elen.

,,Usmialo sa, rozumie mi...ľúbi ma...“ odvetila bezstarostne dievčina.

,,Hlupaňa,“ zašepkala pre seba Elen a pokrútila hlavou, nechápala, ako sa ktosi môže stále usmievať, ako môže byť niekto šťastný z toho, že jednoducho uvidel slnko, že sa točil do bezvedomia, že spadol na zem, že slnko ho pošteklilo na nose. Ona si vždy všetky pocity nechávala pre seba, tie dobré, i tie zlé. Vrásky na jej tvári prezrádzali, aký bol jej najčastejší výraz. Bezúsmevný. Jej tvár bola tak veľmi poznačená časom a táto zmena sa vôbec nejavila ako pozitívna. Opovrhovala Tereziným úsmevom, opovrhovala šťastím tohto mladého dievčaťa, ktoré sa tešilo z každej maličkosti. Ticho jej závidela, že ona sa vždy bála dať najavo svoje pocity, že ich vždy zaškatuľkovala, uzavrela niekoľkými pevnými stiskmi zošívačky a viac neotvorila. Ostali pevne uzavreté v útrobách jej starej zvráskavenej duše.

,,Elen, môžem ísť von? Počula som, ako ma volá... nestihli sme sa rozlúčiť...“ otočila sa k nej náhle Tereza a jej zelené oči sa rozžiarili. V jej očiach sa zračili túžobné iskričky, ktoré priam volali, ako veľmi chcú vidieť slnko, nebo, vzduch... Elen uvoľnila silné zovretie, ktorým zvierala Terezinu ruku.

,,Choď,“ zašepkala nenávistne a hľadela, ako dievča skáčuc vychádza z dverí do slnečného dňa.

,,Iba ma nechápu,“ poznamenalo dievča s neprestajným úsmevom a smutnými zelenými očami. Odpovedalo na nevyslovené otázky slnka, oblohy, na nevyslovené otázky jediného, čo ju neodsudzovalo kvôli tomu, že je bláznom. Bláznom vo svojom svete. Jej malom, maličičkom svete, ktorý je zároveň tak veľký, že sa doňho vmestí celé nebo.

Svete, ktorý si vytvorila sama a ostatní ju považovali za blázna. Za krásneho blázna, ktorého všetci ľutovali. Nerozumela tomu. Prečo to robili? Prečo ju ľutovali? Predsa bola šťastná, nechýbalo jej ku šťastiu nič, mala všetko, čo ju robilo šťastnou. Priateľov, ktorí ju vždy vypočuli, rozprávali sa s ňou a usmievali sa ňu rovnako intenzívne, ako ona na nich. Jej priateľmi boli slnko, mesiac, hviezdy... každý svojím spôsobom, každý v čase, keď ten druhý nemohol. Nikto nemal lepších priateľov, ako ona... a preto ju ľudia ľutovali? Lebo oni sa rozhodli žiť v spoločnom svete, na ktorý sa aj tak všetci sťažujú? Bola to azda jej chyba? Nie, bola len šťastná.

,,Áno, som šťastná, ďakujem za opýtanie,“ odvetila s úsmevom oblohe.

,,A ty? Chcela by som byť tebou... vidíš na všetko, si úplne všade, v každom počasí, v každej búrke, v každom svetlom dni,“ zasnene opätovala otázku.

,,Ľudia si to nevážia. Nevidia svetlo nad sebou, sú príliš zaujatí tmou pred svojimi očami. Tmou v očiach druhých, do ktorej stále hľadia. Nadávajú na dážď, skrývajú sa pod dáždnikmi. Nerozumejú tomu, že dažďom sa stávajú čistejšími. Nadávajú na slnko, svoje oči zahaľujú do tmavých sklíčok. Už nič nevidia...“ smutne jej odvetilo nebo, len ona to počula...

,,Chápem,“ povzbudzujúco sa usmiala a v jej očiach sa opäť rozžiarili tisícky malých iskier.

Točila sa, stále dokola, s rukami roztiahnutými, točila sa okolo vlastnej osi. Jej tvár bola celkom osvetlená slnečným svetlom, oči mala zatvorené. Točila sa tak dlho, až kým sa jej celkom nezamotala hlava a v návale horúčavy klesla na zem. Tvrdo dopadla na chrbát, ruky od tela, ako keď v zime robievala v snehu anjela. Otvorila oči a na tvári sa jej zračil úsmev, tak nevinný a predsa diabolsky krásny, omamný, priťahujúci...

Ťažko vydýchla a posledný krát sa usmiala na belasé nebo. Náhlym pohybom si sadla a pravou rukou prečesala svoje nepoddajné kučeravé vlasy. Nepomohlo to, aj tak každý z jej vlasov bežal na celkom inú svetovú stranu, opäť ťažko povzdychla, no úsmev sa jej z pier nestrácal.

,,Tam, leží v tráve,“ ukázala Elen na Terezu. Pricupitali k nej dvaja páni, biele plášte, násilím ju vliekli do nemocnice...

Začalo pršať a oni, akoby automaticky, vybrali veľké dáždniky, aby ukryli svoje telá pred studenou masou vody.

,,Hlupáci,“ zašepkalo nebo a Tereza zastala. Pozrela sa nad seba a usmiala sa. Jej nepoddajné vlasy skrotli v mámivom objatí kvapiek. Jej tričko sa prilepilo o jej hrudník a ona sa s úsmevom posledný krát obtočila okolo vlastnej osi. Zavrela oči, stále sa usmievajúc si zahryzla do spodnej pery a v mámivom ošiali ponurého dňa ticho zakričala: ,,Ďakujem.“

[ » na začiatok « ]