Poviedka:
Pridaná: 16.12.2008, 13:14:47
Čítaná: 2573×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: -
Stručný dej: Niekto má rád zábavné parky, niekto má rád cintoríny. Každý sme iný, a každému to tak vyhovuje.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Pre mnohých ľudí je to miesto, pred ktorým majú určitý druh rešpektu. Vlastne sa neboja ani tak samotného miesta-na ňom predsa nie je nič hrozné-skôr v nich ten strach vyvolávajú rôzne strašidelné predstavy a časté vymyslené historky spojené s týmto miestom. Reč je o cintoríne. Teraz si možno pomyslíte „ako môže niekto považovať cintorín za miesto, ktoré má rád?" Nuž ja si už ani neviem predstaviť víkendový večer bez toho,aby som nezapálila aspoň jednu malú sviečku na kamennom hrobe mojich najbližších.

Často vedú moje kroky k veľkej, na čierno natretej bráne. S vŕzgotom,ktorým akoby chcela naznačiť,že by už potrebovala kúsok nápoja-oleja a ktorý ruší ticho vládnuce na mieste,kde všetci spia spánkom pokoja ju otvorím a kráčam strmším brehom tentokrát posypaným malými sivými kamienkami, inokedy prikrytým bielou snehovou prikrývkou. Je tma,bezvetrie,nič sa nehýbe. Prechádzam alejou ihličnatých stromov vypínajúcich sa po bokoch úzkeho chodníčka, pripomínajúcich vojakov,ktorí strážia každého, kto sa rozhodne „navštíviť" či už člena rodiny alebo priateľa,ktorý je už na onom svete. Cestou ma sprevádza žltý okrúhly mesiac práve v splne a mihotavé svetlo sviečok zdobiacich „tvrdú posteľ" tých,ktorí kedysi tiež tak ako ja chodili po tejto zemi, no Najvyšší si ich vzal k sebe.

Možno musí v živote človeka nastať okamih,kedy sa toto miesto preňho stane magickým. Možno musí zomrieť niekto, kto nás sprevádzal celým životom, ba dokonca niekto, koho sme napríklad aj ľúbili. Niečo sa v nás zlomí a to miesto sa stane pre nás akousi „domácnosťou",kam chodíme na „návštevu" a vôbec nám to nepríde nezvyčajné. V tichej modlitbe, v tichom rozhovore medzi nebom a Zemou sa vraciam k tým,ktorí ma navždy opustili. Na moje otázky,slová nikto neodpovedá, nikto nereaguje,ale viem,že ten dotyčný je rád,že tam som. Rozprávam o spomienkach, zážitkoch a stretnutiach, ktorých cenu si uvedomujem až dnes. Obzerám sa okolo seba. Nikoho nevidím, nepočujem. To ticho sa dá krájať, ale vôbec nie je strašidelné, skôr ma upokojuje. Mihotajúce sa plamienky sviečok túto atmosféru len umocňujú. Kvety a vence ležiace na tvrdom povrchu náhrobného kameňa sú dôkazom pretrvávajúcej lásky k svojim blížnym. Sú hranicou medzi láskou a nenávisťou. Ale nenávisť v tom ponímaní znamená hnev nad tým, že nám Boh vzal toho najbližšieho.

Pevne verím,že tieto slová zo mňa neurobia „čudáka". Stačí sa nad tým zamyslieť a ponúknuť kúsok pochopenia, pretože sa hovorí : „Nie mŕtvych,ale živých sa treba báť."

Venované Sarah Merope Gaunt-mojej the best kamke p-i...a všetkým,ktorí si dali tú námahu a prečítali to až dokonca.

[ » na začiatok « ]