Poviedka:
Pridaná: 2.11.2008, 15:43:15
Čítaná: 2601×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: -
Stručný dej: Tak ja neviem, ako to inak opísať... keď som sa fakt bála, že budem musieť ešte ísť k otcovi, prisnilo sa mi toto... strašne, ale strašne som chcela ísť domov, lebo som sa bála, že ma tam už nepustí...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Zmes obrazov a hlasov, no nič nechápem. Som doma? Nie. Som niekde, kde mal byť môj domov, no už tak dávno... vtedy, keď som myslela... nie, teraz nechcem na to spomínať, tak prečo ma to núti? Vtedy som nebola... čo? Čo som vtedy nebola? Bola som taká, aká som mala byť, ale to ma neuchránilo pred tým, o čom hovoril. To mi nezabránilo namotať sa na jeho reči, nezabránilo mi to veriť tým jeho kecom, znenávidieť svoju skutočnú rodinu, ľudí, čo ma milovali! Ako som len mohla? A prečo vlastne teraz na to myslím? Na čo vlastne myslím? Je toho tak veľa...

Tá izba... v tej už nebývam! Ani som nikdy nebývala... takto nebola nikdy zariadená! Ale ten byt je rovnaký, stále ten istý... len ja nie...

Celá moja podstata tu nechce byť. Moja mysel chce ísť preč, telo nedokáže. Čo to splietam so zubárkou? Prečo nechápem súvislosti, ktoré som si sama vytvorila v hlave? Šialenosť sa ma zmocňuje a ja ani neviem, ako sa jej brániť. Už budeme šialení dvaja. To je priveľa aj na mňa.

Na mňa bolo vždy všetkého priveľa. Ale kto by sa na to pozeral? Len mi naložte na plecia, veď ja to zvládnem! A keď sa zložím, bude to tam, kde ma nikto nebude vidieť. Postavím sa... a život malina. Nikto nevidí, ako plačem, ako ma zúfalstvo a bezmocnosť pohlcujú a lomcujú mnou v záchvatoch, ktorým nedokážem predísť...

Toto všetko v jednej stotine života prebrať, to by som si nepomyslela, že dokážem. Moje zmysli sú tak bystré a pritom tak otupené...

A opäť som niekde, kde to nepoznám. No nie som doma, tam, kde tak veľmi chcem byť... stadeto sa už nikdy nedostanem... nikdy... zostanem tu...

Ale túto časť mesta nepoznám, nie, ona tu nemá čo robiť... tieto garáže tu nikdy neboli. Netuším, prečo tu som, ale nechcem tu byť. Musím ujsť, nech ma nenájde.

*******************************************

Otvorím oči a vidím... stenu! Áno, ja vidím stenu! Vidím oranžovú stenu polepenú plagátmi... a hľadím na lístok od Maroša Slováka! To nie je možné! A moja (zas) oranšová pohovka, na ktorej spím, určite nepatrí jemu! Som vo svojej izbe, SVOJEJ, hoci moja nie je, ale milujem to tu, lebo to nie je TÁ izba... ja som doma!

Ani nechápem, prečo ma pochytil tak silný pocit šťastia. Nikdy som sa tak netešila, že som doma. Ako dať ten pocit najavo? Ako vypumpovať zo seba to šťastie?

Začnem objímať postel! Všetko! Moje periny, vankúš, macka od najlepšej kamarátky, s ktorou som sa nikdy nestretla... och, nie, nie som tam! Som doma!

_________________________________________________________

Tak ja neviem, ako to inak opísať... keď som sa fakt bála, že budem musieť ešte ísť k otcovi, prisnilo sa mi toto... strašne, ale strašne som chcela ísť domov, lebo som sa bála, že ma tam už nepustí... tak rada som, že som bola doma... tak silný pocit šťastia som fakt ešte nezažila! To bol najsilnejší pocit môjho doterajšieho života.

[ » na začiatok « ]