Poviedka:
Pridaná: 22.10.2008, 21:40:51
Čítaná: 2804×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Alžbeta, Sirius, Remus
Stručný dej: "Zostala mi len túžba opäť ho vidieť a cítiť jeho teplo. Muža, ktorého som nikdy nemilovala a on nemiloval mňa."

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Stála som pri kredenci a čakala na napustenie vody do hrnca v dreze. Ku mne pristúpila moja sestra a drgla ma.

„Už je tu! A je fakt krásny... nevieš si ani predstaviť! Pozri!“

Zaťahala ma za rukáv, a tak som sa obrátila a sledovala jej pohľad. Na chvíľu som stŕpla. To hádam nemôže byť pravda!

„No,“ hlesla som a obrátila som sa opäť ku hrncu. Voda z neho už vytekala. Rýchlo som zastavila kohútik a nešikovne z neho trochu vody vyliala. Šuchtavo ku mne pribehla moja babka a vytrhla mi ťažký hrniec.

„Choď sa venovať hosťom!“ nakázala mi sípavo. Neochotne som ju poslúchla, no radšej som už nič nezobrala do rúk, bola som príliš rozrušená. Radšej som si odviazala zásteru a pobrala sa do jedálne.

Všetci už sedeli za stolom a bavili sa. Bol tam ako päsť na oko - zdvorilo sa usmieval, keď sa ho niečo spýtali, no do deja okolo sa nezapájal.

„Á, toto je ten nežiaduci prírastok do našej rodiny,“ zasmial sa môj strýko Alfonz pri pohľade na mňa. Musela som sa držať, aby som si nezakryla tvár - určite zas pil. Inak by si pred hosťami nedovolil takúto poznámku. Nie že by to nebola pravda - naozaj som bola nežiaduca v tejto čistokrvnej rodine.

„Alfonz, prestaň,“ karhala ho roboticky moja matka ako malé dieťa. „Mal by si prestať. Nevšímajte si ho,“ obrátila sa na hostí a nahodila jemný úsmev číslo jedna - zdvorilostná návšteva - trapas. „Toto je moja dcéra, Alžbeta. Má len šestnásť rokov, my však dúfame, že bude mať tú česť a stane sa manželkou vášho druhorodeného, Regulusa.“

Regulus, mladší ako jeho brat, ale menej pekný a akýsi bledý, sa trochu podlízavo usmial a ďalej sa venoval svojim zemiakom. Posadili ma k nemu a moju sestru, Gloriu, usadili vedľa neho. Celý večer sa prehnane usmievala, no on len sedel, čas od času vrhol na mňa pohľad, o ktorom som nevedela, čo si mám myslieť.

Po večeri sa obe dve rodiny presunuli do salóna, ale ja som sa vyhovorila na bolesť hlavy a odišla. Ešte som počula jeho hlas, ako sa pýta na záchod, a čakala som na poschodí.

Vybehol ku mne o chvíľu. Keď ma uvidel, opretú o stenu, prišiel ku mne.

„Tak pre toto si odišiel?“ spýtala som sa ho šeptom. Oprel si ruku o stenu pri mojom uchu a sklonil hlavu.

„Pozeraj sa mi do očí, nie do výstrihu, Sirius,“ upozornila som ho. Poslúchol a pozrel mi do očí.

„Pozri... nezoberiem si tvoju sestru. Musel som to sľúbiť, pretože som si naplánoval útek od rodičov. Keď budem mať ju ako výhovorku...“

„Ale prečo mi to nepovedal? Prečo si odišiel? A prečo si si naplánoval útek na teraz? Máš dvadsať jeden!“

„Pozri, to je druhá strana mince . dostanem zlato od strýka až vtedy, keď sa zasnúbim. Môj strýko bol múdry muž - stačí mi mať snúbenicu, rodičia si budú myslieť, že už necúvnem, ale mýlia sa. Nebudú však takto robiť problémy.“

„Aha, takže potom už len zmizneš? Opäť?“

„Tak poď so mnou!“ navrhol mi a vtedy som to chcela viac ako kedykoľvek predtým.

„Lenže ja mám školu, Sirius, oni by ma našli.“

„Tak na teba počkám! O rok ťa zoberiem z hradu... a potom odídeme.“

„Lenže to nie je také jednoduché.“

Na jednej strane nechcela, aby odišiel a nechal ju tu, trpieť samú, no na strane druhej neverila, že by mohli len tak žiť a nič by im nehrozilo, ešte k tomu v tejto pohnutej dobe.

„Čo vlastne chceš, Alžbetka?“ zašepkal spýtavo.

„Chcem... byť s tebou, ale bojím sa.“

„Za rok nám nájdem byt alebo nejaké iné riešenie, a zoženiem si slušnú prácu. Len mi daj šancu!“

Zo salónu niekto zavolal Siriusovo meno a ozvali sa kroky na schodoch. Rýchlo sa prešmykla do svojej izby a Sirius zbehol dolu, kde sa zrazil so svojou nastávajúcou.

Siriusa som spoznala v šiestom ročníku na Rokforte. Často chodil za Dumbledorom aj s priateľmi. Hneď sa mi zapáčil, no keďže sa obzeral hlavne po babských zadkoch, vedela som, že nemám šancu - už mal cez dvadsať a určite len hľadal rozptýlenie, ktoré by nemalo podobu len nevynných bozkov. Zamerala som sa skôr na jeho priateľa, ktorý vždy vyzeral vážnejší a obyčajnejší ako jeho priatelia.

Volal sa Remus a pravdu povediac, niečo som s ním mala, no keď nás raz Sirius nachytal v jednom kúte hradu, asi sa v ňom niečo zlomilo, lebo sa so mnou porozprával a akosi sme sa dali dohromady. To s ním som prišla o panenstvo vtedy v marci. A potom zrazu prestal chodiť. Práve, keď som si myslela, že je už medzi nami láska, pretrhol spojenie so mnou.

Začiatkom júna.

A teraz ma žiada o život s ním. Mám prijať? Mám mu ešte veriť? Neklame ma? Nezahráva sa opäť s mojimi citmi?

Viem, že to neurobil. Proste nemohol. Nemohol zabiť ľudí, ktorých mal tak rád, s ktorými sa tak nasmial...

Teraz sedím v kaviarni s Remusom a rozmýšľam, čo ďalej napísať. Remus mi poradil, aby som napísala o tom, čo som s ním prežila. Ale ja viac ako toto už nenapíšem. Veď čo som vlastne prežila so Siriusom? Pár stretnutí, počas ktorých ma najčastejšie zaviedol do tých najtajnejších miest na hrade, a potom jedno stretnutie u nás doma.

Nakoniec som ušla. Bývam v Siriusovom malom bytíku a snažím sa predýchať šoky posledných dní.

„Máš to?“ ozval sa Remusov hlas a ja som na neho pozrela.

„Mám.“

„Daj mi to,“ natiahol ruku a ja som mu do nej vložila pergamen.

Remus vytiahol prútik a spálil pergamen tak, aby to muklovia nevideli.

„A teraz na všetko môžeš zabudnúť. Už na Siriusa nemysli.“

Mám ho rada. Dokázal toho veľa, oveľa viac ako Sirius.

Postavila som sa a zobrala som ho za ruku. Na stôl som hodila pár muklovských mincí aby vedel, o čo ide.

Ťahala som ho za sebou s úmyslom konečne to dosiahnuť. Nikdy som to nedokázala, ale vedela som, že dnes musím. Rozpálim ho a...

Otvorila sa dvere svojho bytu a ledva som ich zavrela, hneď som sa otočila a pobozkala ho. Donútila som ho spolupracovať tým, že som sa mu miernym tlakom jazykom votrela do úst a dráždila som mu jazyk. O chvíľu som cítila ako sa prebral k životu. Opätoval moje bozky ešte náruživejšie a ja som ho nechala, nech mi vyzlečie tričko. Akoby sa v ňom prebudil nejaké divé, skryté zviera, keď ma zodvihol a ja som mu obkrútila nohy okolo trupu. Zaniesol ma k posteli a spolu sme sa na ňu zvalili.

A vtedy mi to došlo. Toto je Siriusova posteľ a ja som sa práve chcela milovať s jeho najlepším priateľom!

Odstrčila som ho skôr, ako som si to stačila premyslieť. Oľutovala som to, keď ma opustilo teplo jeho tela a moja pokožka už necítila jeho bozky...

Pozrel mi do nevýrazných sivých očí.

„Rozmysli si, čo chceš, Alžbeta, či mňa, alebo len pomstu Siriusovej pamiatke.“

Vstal a odchádzal, trochu si naprávajúc pokrkvaný habit. Pri dverách sa ešte otočil a POSTRAPATIL SI VLASY.

Ako to, že si ich postrapatil? Čo mi tým chcel naznačiť? Že je jedným z nich? Že nie je horší? Samozrejme, že nie je horší, práve naopak, v tej chvíli bol tak sexi ako nikdy predtým, v tej chvíli...

...sa otočil a odišiel.

Pergamen osvetlilo zelené svetlo.

Chcela som priveľa naraz. Lásku, bezpečie, domov. Zostala mi len túžba opäť ho vidieť a cítiť jeho teplo. Muža, ktorého som nikdy nemilovala a on nemiloval mňa. Asi nás spájala nejaká nevyslovená túžba po slobode, nenávisť k rodine a pochopenie. Bola som s ním zviazaná neviditeľným putom, ktoré sa nepretrhlo ani v tej chvíli, keď ho zavreli. Už bola len jedna možnosť, ako uniknúť - smrť. A tá prišla dnes - keď som odmietla dobrého muža s budúcnosťou kvôli spomienke na trestanca, muža, ktorého som ani nemilovala.

Sediac na posteli, s pergamenmi na stole a prútikom pri spánku, mysliac na toho, s kým som toško a tak málo prežila.

Venované Duchom, lebo je strašné byť Duchom, a v reakciách bonus...

[ » na začiatok « ]