Poviedka:
Pridaná: 20.10.2008, 17:55:42
Čítaná: 2835×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: Fiction
Postavy: Dievča, Susan, kapitán
Stručný dej: Ako by ste sa vy zachovali, kebyže sa ocitnete na opustenom ostrove? zachovali by ste sa ako autorka denníku alebo ako Londýnčanka Susan?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Toto je príspevok, ktorý som poslala do súťaže na stránke Rokfort.sk a vyhrala som z ním. Tak chcem vedieť, čo si o ňom myslíte.

______________________________________________________________

4. 7. O 14:00

Tak toto je úžasné. Nie lenže ma mama vyhodila na tento tábor kdesi na opustenom ostrove na celý mesiac, ešte mi hodila na krk aj jednu s dcér svojej kamarátky. Volá sa Susan a je odo mňa staršia o sedem rokov. Neustále ma poučuje, čo mám robiť a ako sa správať. A čo je najhoršie, flirtuje s mladým kapitánom tejto lode. Ten je ňou úplne očarený. Neviem, či sa mi to len zdá, ale loď sa začína viac hojdať. Najskôr to bude tým, že kapitán v snahe predviesť sa, pustil loď na plný plyn. Aj na nebi sa akosi zmráka. Hádam nebude búrka. Snažila som sa kapitána presvedčiť, aby spomalil loď, ale nepočúval ma. Práve sa pozeral do Susaninych hnedých očí. No nič, ich chyba.

4.7. o 16:00

Mala som pravdu! Je búrka a to strašná. Jediná možnosť, ako ostať vo vertikálnej polohe je držať sa hocičoho priklincovaného. Práve som videla, ako Susan vletela do záchodov a buchla sa hlavou o umývadlo. Našťastie neomdlela. Kapitána niet, pred pár minútami spadol do vody. Hodila som mu koleso ale neviem, či ho chytil, voda nás odnášala ďaleko. Teraz sme tu už sami. Začínam sa púšťať lavičky pri kormidle a preto píšem rozmazane. Myslím, že sú to posledné slová v tomto denníku!!

5. 7. Čas neznámy

Ja žijem! A žije aj môj denník! Našťastie (alebo na nešťastie, podľa toho, z akej strany sa to vezme) žije aj Susan. Vyhodilo nás na opustenom ostrove. Vyzerá to tu ako na luxusnej dovolenke. Biely piesok, modré more, horúce slnko, exotické palmy. Ibaže niečo tu chýba... ľudia! Čo si teraz počneme? Nemám hodinky, na sebe len to, v čo som včera bola na palube. A nie je čo jesť! Nájdu nás vôbec niekedy?

5. 7. O pár hodín

Susan na mňa frfle, akoby to bola moja vina, že sme stroskotali. A stále smoklí kvôli fešnému kapitánovi. O všetko sa musím postarať sama. Našla som jednu z nižších paliem s kopou kokosov na vrchu. Ešte, že mám skúsenosť z lezením. Vyliezla som hore a zhodila dole pár kokosov. Susan na nich nechápavo hľadela. Prevrátila som očami a naznačila jej, že ich treba otvoriť. Bohužiaľ, sú veľmi tvrdé a na otvorenie potrebujem topánku. Moje botasky sú nepoužiteľné. Tak som musela požiadať o topánku Susan. Taký vresk som už dávno nepočula. „Daj sem tú topánku!“ zvreskla som na ňu a vytrhla jej ihličky z ruky. Susan chvíľu nemo hľadela ale keď som jej podala pol kokosu, zavrela ústa. Po raňajko - obede sme znovu boli bezradné. „Potrebujeme dom“ zahlásila Susan.

„Potrebujeme drevo!“ doložila som. Susan na mňa znovu (ako aj niekoľkokrát potom) nechápavo hľadela.

„Načo drevo?“

To som mohla čakať. Susan, ktorá nikdy nevytrčila päty z Londýna a o drevených domoch najskôr ani nepočula bola nepoužiteľná. Ešte, že som čítala Robinsona Crusoua a na život v divočine som pripravená. Rozhodla som sa prebrať velenie.

„Bež po drevo! To je to hnedé na stromoch.“

Prekvapujúco ma poslúchla ani nič nepovedala. Dokonca doniesla popadané konáre. Hodila som ich na pláži do klbka a vytiahla zapaľovač, jedinú chytrú vec, ktorú som, neviem prečo, mala v deň stroskotania vo vrecku. A o necelú polhodinu sme sedeli pri ohníčku. Dnešný deň končí celkom dobre. Hoci nemáme strechu nad hlavou a na večeru som mala len pár banánov a kokos, dnešný večer je idylický. Už tým, že Susan mlčí a ja tiež. Už my padajú oči, prídem zajtra.

6.7. Niekedy ráno

Prší! Naozaj. Museli sme sa skryť medzi palmy. Na Susan spadol had ale nestihol jej ublížiť, tancom, ktorý vyzeral ako keby sa zvíjala v krčí a desivým krikom ho odohnala. Chudák had. Po daždi sme vyšli von a predstavte si, čo som uvidela? Loď! Najprv som myslela, že mám fatamorgánu ale nie, naozajstná loď aj s posádkou. Začali sme vrieskať a poskakovať na pláži,

Ja som aj hádzala smerom k lodi šupky s kokosov. A zbadali nás! Doslova sme si skočili zo Susan do náručia. Kapitán na nás prekvapene hľadel.

„Dievčatá, čo tu robíte?“

Miesto odpovede sme ho objali od šťastia. Teraz som na ceste domov. Tábor sa ruší. Neuveriteľne sa teším ale predsa len, keď som sa pozerala na ostrov, prišlo mi smutno. Bolo to zvláštne, hoci len jednodňové dobrodružstvo, na ktoré tak skoro nezabudnem

[ » na začiatok « ]