Kapitola:
Pridaná: 16.10.2008, 16:39:03
Čítaná: 3598×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter, Voldemort, Dumbledore, Llly Potter, James Potter
Stručný dej: Aj takto mohol vyzerať posledný boj... (Bohužiaľ prvá kapitola tejto poviedky sa kamsi schovala a nemôžeme ju nájsť :( )

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 2 » 2 3 » 3 4 » ÚTOK

Asi dva týždne bývali hostia v Rokforte, kde im Dumbledore vyhradil učebne číslo 16,18,20 a 23 na prízemí. Zariadil ich ako klubovňu zmiešanú so spálňou. Šestnástka bola zariadená do zeleno-oranžova. Tú Albus pridelil Lily a Jamesovi. Do modrožlta zladenú dvadsiatku dostali Ron a Hermiona. Harrymu a Ginny sa ušla kombinácia striebornej a červenej v učebni osemnásť. A Remus býval v učebni 23 na konci ľavej chodby. Bola v čiernej a zlatej. „Nezabudnite, že matrace máte naplnené vodou a plávu v nej rybičky farby danej izby a sú povlečené v priesvitnom zamate!“ upozorňoval staronový riaditeľ.

Všetko by mohlo vyzerať, že je to úplná idyla.

Nie.

Jedného večera sa po rokfortských chodbách, učebniach a vežiach rozoznel magicky znásobený hlas. „PROSÍM VŠETKÝCH ŠTUDENTOV, PROFESOROV A INÝCH OBYVATEĽOV ŠKOLY, ABY SA OKAMŽITE ZHROMÁŽDILI VO VEĽKEJ SIENI!“ Tento hlas každý poznal, ale nikto ho nikdy nepočul tak silný. Možno preto sa v tej chvíli v dovtedy pokojnom hrade úplne všetko zmenilo. Ticho sa zmenilo na obrovský hluk, kľud na maximálny nepokoj a ľudoprázdno na tlačenicu. Každý chcel byť vo Veľkej sieni prvý. Všetci vedeli, že Dumbledore by nič také nepovedal bezdôvodne. O chvíľu to vo Veľkej sieni vyzeralo veľmi čudne: každý sedel niekde inde, akoby mal. Až keď sa v strede siene zjavil Albus, všetci stíchli. „Drahí moji,“, začal Dumbledore svoju reč, „pre nebezpečenstvo v ktorom sa teraz naša škola nachádza, je nutné študentov a HOSTÍ premiestniť na bezpečné miesto. Prenášadlami. Profesorka McGonagallová a pán Potter mladší mi teraz pomôžu s prípravou.“

Harry a Minerva vstali a pribehli ku Dumbledorovi, ktorý zatiaľ hútal plán. „Pane, ako prenášadlá sa dajú použiť fakultné stoly!“, Harry prakticky vyslovil Albusovu myšlienku. „Áno, takže Harry, ty si vezmi na starosť stôl pre hostí- začaruj ho Portusom a postaraj sa, aby ste odišli všetci. Minerva, ty si vezmi Chrabromil a Bystrohlav.“ –A ja si vezmem Bifľomor a Slizolin.-, doplnil sa Dumbledore v mysli. Vďaka tomuto spôsobu sa Veľká sieň takmer vyprázdnila. Zostali v nej len učitelia.....a smrťožrúti. Profesori boli nútení sa rozmiestniť po chodbách približne rovnako ako smrťožrúti. Rozzúril sa boj tridsiatich so šestnástimi. Vyslanci temna boli samozrejme v presile. Okolo lietali kliatby, ktorých farby presahovali farebnú škálu.

„Albus, prenášadlo nefungovalo normálne, strhlo ma sem!“, odniekiaľ zo Vstupnej haly sa ozýval magicky znásobený hlas. „Remus?!“ z vedľajšej komnátky, kam Minerva zvyčajne odvádzala prvákov, sa vyvalil Harry s celou famíliou. Z chodby k nim pribehol Dumbledore obklopený asi štyrmi smrťožrútmi. James po nich okamžite začal páliť možno až priveľmi nepríjemné kliatby a než dobehol ku portrétu Tučnej pani niekoľko smrťožrútov rozdrvil na prach. Dosť veľa služobníkov Temna skonalo aj rukou najmladších Potterovcov.

Remus pri boji oprášil staré kliatby zo Záškodníckeho obdobia. Od Briana dostal príkaz dostať sa do Astronomickej veže. Asi v polovici cesty ho však napadli Malfoyovci. „

Imperio!“, skríkol, nehľadiac, koho to zasiahne, a prikázal mu vyskočiť z okna. „Niééé!“, Remus sa obrátil a zbadal ako Narcissa skáče z okna. Pri výskoku ju však zasiahla Sectumsempra. Lilyina Sectumsempra. „Remus, Carrowová!“, zvolala. Štvorica v boji vyšla posledné desaťschodie a ocitla sa na vrchole veže. „Crucio!“ Alecto skríkla posledné slovo v živote, hoci o tom ešte nevedela. Za chvíľku nepozornosti a mučenia Lily si vyslúžila smrť.

„Avada kedavra!“

„Ďakujem, Rem!“

–Ani na sekundu nezabúda na slušnosť-, pomyslel si Remus.

„Patricula mors!“

„Avada kedavra!“

Dve rozličné kliatby, určené pre dvoch rozličných ľudí, vypálené dvomi rozličnými ľuďmi, a hoci sú v podstate zhodné, každá je iná a každá zasiahla svoj cieľ. Remusovo telo sa vznieslo do vzduchu a Lily ho zachytila. Zato o popol z Luciusovho tela sa nik nestaral. Lily ticho vzlykla.

„ČO SA TU STALO?“, Lily a James až nadskočili, keď začuli Dumbledorov hromový hlas. „Lucius...zabil...Remusa...“, pomedzi vylyky pretisla Lily a ešte tuhšie si Rema pritúlila. Vždy jej bol ako brat. „A ja som zabil Luciusa...“, dodal James. Tiež mal na krajíčku. Práve prišiel o druhého najlepšieho kamaráta. „Harry!“, znova nadskočili, „Harry, kde je Kameň vzkriesenia?“ „V lese, pán profesor!“ Harry sotva dýchal, ale pribehol na vrchol veže. Lepšie povedané, točivým pohybom okolo vlastnej osi sa vzniesol k Brianovi a svojim rodičom. „Mama, prepánajána, čo sa ti stalo?“, vyletelo z Harryho, keď svoj pohľad na chvíľku preniesol na Lily, ktorá ešte nečujne plakala.

V tej chvíli sa niekde tesne pri hrade ozval strašlivý výbuch a čas akoby sa na chvíľu zastavil. Hrad sa vzniesol do povetria a o pár minút naprostého ticha, prelomeného Dumbledorovým kúzlom, Rokfort s ohromujúcim rachotom dopadol na miesto, odkiaľ vyletel. v tej chvíli nebolo tým na vežiach všetko jedno. V okolí zavládlo komplexne úplné ticho.

OMM, to ticho. Také tu nebolo od čias pred päť a sedemdesiatimi rokmi. Tesne pred tým, než Tom Riddle otvoril tajomnú komnatu.

Teraz však bola tajomná komnata zničená a nefunkčná.

-Accio, Kameň vzkriesenia!- pomyslel si Harry a odrazu k nemu priletel kameň, ktorý pred štyrmi rokmi stratil kdesi v lese. „Nech sa páči, pán profesor!“, podal ho Dumbledorovi. Albus skrútil kameň v ruke a o malý moment k nemu prichádzal Remus, ani duch, ani človek z mäsa a kostí.

„Čo sa tu stalo?“, spýtal sa Albus opäť, tentokrát oveľa miernejšie.

„Šiel som sem a cestou ma napadli Malfoyovci. Draca som Imperiusom donútil vyskočiť z okna, Narcissu, ktorá chcela spraviť to isté, zasiahla ešte Lily Sectumsemprou. Na ďalšom úseku cesty nás stretla Carrowová. Sily sa vyrovnali. Alecto začala mučiť Lily a ja som, zrejme v sebaobrane, ale nie som si tým istý, vypálil avadu tým smerom. Alecto padla. Chvíľku nato do mňa vrazila avada od Luciusa. Presne v tej sekunde ale James zasiahol Malfoya patriculou. Viac si už nepamätám.“, ukončil Remus rozprávanie.

Opäť nastalo ticho. Ehm, ako sa to vezme, všade totiž stále zúril boj.

Aj hore k vežiam lietali rôzne kliatby. A akoby sa odrážali a padali na svojich pôvodcov. Tí rýchlo prestali a útočili už len dole. Vyslancov Temna postupne ubúdalo a tí, čo zostali sa väčšinou vzdali.

Aj z veží zišli dolu a pripojili sa ku zatýkajúcim skupinkám. Len Dumbledore kamsi zmizol. Najdlhšie trvalo dostať obrovský Fiendfire pod kontrolu. Trocha sa to vymykalo spod rúk a takmer vyhorela aj Hagridova chatrč.

„Tonksová, hlavne nepouži totálne zaplavenie! Iba čo by to podplavilo hrad!“, kričala Hestia.

„Minerva, môžem to znehybniť?“, spýtala sa Dora.

„Hej, to by mohlo byť ono!“, odpovedala jej McGonagallová. „Ginny, uhni sa!“, odkiaľsi priletel Harry a strhol Ginevru z dráhy kúzla Petrificus totalus.

„Och, Harry, díky. Myslela som si, že som ju trafila!“, vykríkla Tonksová.

„Ron, Ron, poď rýchlo sem!“, spod Astronomickej veže vykríkla...

„Hermiona!“

Ron sa k nej prirútil rýchlosťou MACH3.

„Pozri, no tfuj!“

„Blé, to je fakt hnusné!“, spod veže totiž trčali Dracove nohy a Narcissin trup.

„Kebyže to nie sú smrťožrúti, je mi to aj ľúto. Takto to vyzerá skutočne na zvracanie.“, pridal sa k reakciám Harry.

Odrazu sa za nimi ozvalo slabunké puk a zjavili sa dve rakvy. Z lesa prichádzal Albus. Ginny preniesla rakvy ponad hlavy ostatných.

„Dobre, mali by sme ich teda pochovať.“, aj Minerva povedala svoje. „Ale ako ich odtiaľ dostaneme?“, opýtal sa Ron. Všetci sa ako na povel otočili na Dumbledora. „No, možno by sa dal využiť ten kameň...“, nesmelo povedala Hermiona. „Neskutočný inteligent...“. mrmlal si Brian popod nos, vyťahujúc kameň z vrecka habitu. „Hermiona, ty si ešte kameň neskúšala, takže nech sa páči!“ , podal jej kameň. „A čo s ním mám robiť?“, položila otázku. „Pootoč ním v ruke trikrát a mysli na nich.“, ukazoval Harry na telá. „No tak dobre.“, povedala a skrútla kameň. Pre istotu zavrela oči.

Keď sa okolo nej ozvali vzdychy typu –Wow- , otočila sa a otvorila oči.

„Nepúľ oči Grangerová, a povedz, prečo si nás zavolala!“, panovačne zaškriekala Narcissa. Hermiona si uvedomila, že by im mala niečo povedať.

„Prepáčte, ale mohli by ste vytiahnuť svoje telá spod veže?“, bolo jej vrcholne nesympatické rozprávať sa s niekým, kto je už po smrti.

„Och, no dobre. Draco poď, musíme do nich vojsť.“, povedala a so svojím synom podišli k ich pozostatkom. Splynuli s nimi.

-Zvláštne, vôbec nedýchajú-, pomyslela si Ginny.

„Dumbledore, levitujte nás!“, vykríkla Cissy. Albus švihol prútikom a Draco s Narcissou sa posúvali smerom k nim.

„Uff,“, povzdychol si Ron, ale že by to bolo od úľavy sa nedalo povedať. Skôr od vypätia síl . Naozaj to bol nepríjemný pohľad.

Za niekoľko málo minút ležali mŕtvi v truhlách a bojovníci na chvíľu stíchli.

„Kto zabúda myslieť, zabúda žiť!“, cez vybité okno sa na nich škerila Tučná pani v akomsi obraze, ktorého pôvodný obyvateľ zrejme odišiel.

Tí dolu sa síce prebrali, no príjemné prebratie to určite nebolo. A Tučná pani sa len smiala.

„Hej, ste ako inferiovia!“ , to bolo asi určené najmä Ronovi, ktorý vyzeral ako muklovský robot.

„Hahaha, skutočne vtipné! Treba ich pochovať, tak ako ostatných mŕtvych. Tak poďme.“, navrhla Hermiona. _________________________________________________________________

Drahý Merlin! Ja som to dokončila!!! Juchúúúúúúú. Lidi, vy ani neviete, aká som ja šťastná, že to mám za sebou. Prosím vás, hlavne ma nenúťte písať ďalšiu kapitolu.

Originál nájdete na : www.draciakralovna.estranky.cz , kde sú aj ostatné poviedky z mojej tvorby.

[ » na začiatok « ]