Kapitola:
Pridaná: 28.9.2008, 15:32:37
Čítaná: 1560×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius, Sienna, Záškodníci
Stručný dej: Siedmy ročník a Siriusovi ostáva už len šesť dievčat, ktoré zatiaľ nepobozkal...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Luna 2 » Už len päť 3 » Narušiteľ plánu 4 » Chcem zabudnúť 5 » Možno by som... 6 » VI 7 » Poď sa hrať 8 » Ten posledný 9 » Predsavzatie 10 » Návrh 11 » Najväčšia strata 12 » Rozhovor

Najväčšia strata

Keď Sirius precitol, už tam nebola. Postavil sa a rýchlo sa obliekol. Bola mu veľká zima, a tak sa pobral do hradu. Nad lesom už vládla tma. Prechádzal tou istou cestou, ktorou prišiel. Na zemi zrazu uvidel ležať dievča. Bežal k nej. Pár metrov od nej si uvedomil, kto to je, zrýchlil a padol na kolená.

„Sienna! Sienna, zobuď sa!“ triasol ňou. Nejavila známky života. Len tam tak ležala.

Vyložil si ju na ruky a niesol ju do hradu. Vybehol do Nemocničného krídla, kde vrazil do dverí. Vbehol dnu, kde zobudil nejaké dievča, čo malo okolo očí perie, a do pracovne madam Pomfreyovej, mladej čarodejnice starajúcej sa o Rokfortské zdravie. Poľakane vstala z postele.

„Black! Čo to...“

„Madam, prosím, pozrite sa na ňu!“ zvolal Sirius.

„Ale...“

„Prosím!“

„Položte ju na moju posteľ,“ rezignovane odhrnula prikrývky. Sirius ju poslúchol a sadol si k Sienne. Madam Pomfryová jej hmatala pulz, potom sa jej pozrela do očí a chytila sa za srde.

„Ona je... mŕtva... zasiahnutá... Avada Kedavrou...“

Sirius akoby cestou nevynechal jeden schod, ale celé schodište. Pocítil chladné bodnutie kdesi v srdci, možno žalúdku, a ten chlad sa mu šíril po celom tele. V prvom okamihu si jeho mozog uvedomoval len to vštepené, to, čo vedelo každé dieťa. Smrť. Po chvíli sa mu z očí začali hrnúť teplé slzy, ktoré akoby si vypaľovali cestičky jeho tvárou, ten príval nevedel zastaviť. Keby stál, asi by sa zrútil. Roztriasli sa mu kolená.

Nie... to nie je možné... toto nie je Sienna... Sienna bola predsa s ním, ešte pred pár hodinami...

Ešte cítil jej vôňu na svojom tele, jej jemnú pokožku pod prstami, jej teplý dych na krku a hrudi, jej ruky posúvajúce sa po jeho chrbte, keď stupňovali svoju vášeň...

„Chlapče...“ madam Pomfreyová mu položila roztrasenú ruku na plece.

„Kde si ju našiel?“ spýtala sa tichúčko.

„Ja som... bol som... sa prejsť... a tam... ležala tam... pri jazere... v lese...“

„Chlapče... prechádzka o desiatej?“

„No a... áno... ja...“ pomaly mu to dochádzalo. „Vy si... vy si myslíte, že... že ja?“ vyskočil a zrazu mal v sebe plno energie.

„Nie, nie...“ vyzerala vystrašene.

Sirius ju však už nepočúval, vybehol von a cez dvere, bežal hradom, až kým nenarazil do nejakého čarodejníka. Zvalil sa na zem a keď sa poobzeral, zbadal na zemi starca s dlhou bielou bradou a vlasmi, v dlhom nočnom habite, vedľa neho sa váľali črepy a hnedá tekutina.

„pán profesor! Prepáčte!“ pomohol mu postaviť sa a chcel ísť ďalej, ale zrazu...

„Sirius! Vráťte sa, prosím.“

Sirius sa obrátil a s námahou sa vrátil. Dumbledore sa najprv zahľadel na jeho zmučenú tvár, mokrú od sĺz, potom na červené oči, a chytil ho za ruku.

„Sirius, veď sa celý trasiete!“ zvolal prekvapene.

„Čo sa stalo, človeče? Sirius!“ hľadel mu tými krásne modrými očami do jeho, pohľad mal ustráchaný. Siriusovi sa podlomili kolená, keď si spomenul na Siennine biele oči, lemované hnedými iskričkami. Dumbledore ho zodvihol so silou, akp by na jeho starecké telo nikto nepovedal, a vliekol ho naspäť do Nemocničného krídla.

Vošli dnu a oslepilo ich ostré svetlo. Dumbledore ho položil na posteľ a obzeral sa.

„Kde len je madam Pomfreyová...“

„Ona je... je...“ chcel povedať, že vo svojej pracovni, ale spomenul si, že...

„Á, zrejme v pracovni... počkajte tu, Sirius...“ jeho hlas vôbec nebol bezstarostný.

Odišiel. Sirius vedel, čo sa stane, keď riaditeľ uvidí posteľ, ale aj tak nebol pripravený. Výkrik ho bodol ako nôž. Zaryl si prstami do vlasov a zavrel oči tak tuho, ako sa len dalo, akoby mu to pomohlo prekonať tú neznesiteľnú bolesť. Akoby mu nejaký ťažký balvan zavalil srdce a nedovolil mu sa nadýchnuť.

Riaditeľ vyšiel otrasený, ešte bledší než zvyčajne, a zdal sa byť aj starší. Podišiel k Siriusovi a tuho ho objal. Sirius sa v jeho náručí rozplakal ako malé dieťa.

Nikdy neplakal. Ani keď bol malý. Bol vychovaný k tomu, aby všetko držal v sebe. A nikdy ho nikto neobjal. Frajerky mu nedávali ani trochu lásky, a jediná, ktorá mu ju dávala, ležala vo vedľajšej miestnosti, bez života... ale ani objatie milenky mu nikdy nevedelo nahradiť rodičovské objatie. Teraz pocítil niečo... niečo, čo ešte nikdy necítil, akoby už na to nebol sám, akoby sa všetka tá ťarcha preniesla na človeka, v ktorom objatí plakal.

Dumbledore ho pevne držal, akoby sa bál, že mu vyk=lzne a spadne hlboko do svojho vnútra.

[ » na začiatok « ]