Kapitola:
Pridaná: 11.9.2008, 10:51:21
Čítaná: 2109×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Sarah Violette, Melinda
Stručný dej: Boj o Rokfort bohužiaľ vyhral Voldemort. Ako by to asi vyzeralo pod jeho nadvládou na celom svete?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Stretnutie 2 » Úrad zbytočných predmetov 3 » Posledný priateľ

(ďalšia kapitola tejto poviedky.Inač bola by som vďačná keby ste mi nehali dáky komentárik. :) )

Sarah si odchlipla z čokolády a pustila sa do vyrozprávania trošku divného zážitku.

"Asi tak pred týždňom som bola na úrade Zbytočných predmetov, bol večer, tma a strašná zima. Zrejme už mrzlo. Potrebovala som si odtiaľ zobrať nejaké ďalšie veci, ktoré by som mohla predať. Teda lepšie povedané vymeniť za jedlo. Krčila som sa pri murovanom plote a čakala keď jeden z čarodejníkov konajúcich dozor zahne za budovu. Keď mi zmizol z dohľadu a bola som si istá, že ma nemôže zbadať, priblížila som sa ku vchodu. Veľká brána skladu bola pootvorená. Vkĺzla som dnu. Prebehla som dlhou chodbou, minula pár dverí a keď bola pri dverách s nápisom Nebezpečné predmety zastala som. Zatiahla som za kľučku, no bolo zamknuté. Prišlo mi to dosť divné. Otočila som sa a skúsila dvere za sebou. Tie boli otvorené. Privrela som ich a kukla som ich označenie. ´Použitie neznáme.´ "Výborne!!" Zaradovala som sa v duchu.

"Tu som ešte nebola." Ani som nevedela ako stála som uprostred obrovskej miestnosti, plnej najrôznejších vecí, poukladaných v obrovských debniach.Niektoré vystavené v policiach. Zbadala som úžasný notebook. Pomyslela som si, že možno ma ešte dostatok energie v batérií a šiel by zapnúť. Keď som sa poň naťahovala tak som začula hlasy. Urýchlene som priskočila k najbližšej bedni a prikrčila som sa.

"Myslím, že ten zlodej sa vrátil pane!"

"Výborne! Pasca sklapla! Dobre, že si ma ihneď informoval."

"Idem sa tam pozrieť."

"NIE!! Ja osobne to preverím!" povedal druhý nadšene a vstúpil rovno do tej miestnosti v ktorej som bola. Videla som svetlo, ktorým si svietil na cestu. Počula jeho kroky a podľa nich a svetla som odhadovala, kde a kam sa pohybuje. Keď sa blížil ku mne premáhala ma panika. Cúvla som dozadu lebo som sa mu chcela vyhnúť no narazila som o stenu. Oprela som sa o ňu a čakala som nič iné som ani nemohla. Svetlo sa stále bližilo ku mne a tiež Už som takmer ani nedýchala. Mala som pocit, že ma obchádzal. Keď som sa odlepila od steny aby som sa presunula na výhodnejšie miesto, nechtiac som drcla do nejakého regálu. S rámusom z neho skotúľal prenosný televízor, dopadol pár centemetrov pred moje nohy. To ma úplne paralyzovalo. Odrazu stál niekto predomnou. Nevidela som jeho tvár pretože mi to nedovoľovalo ostré svetlo, ktorým na mňa svietil.

"Konečne sa stretávame osobne! Tešil som sa na túto chvíľu a ani ma nenapadlo, že ten zlodej bude dievča."

Svetlo z prútika putovalo po mne od nôh až po hlavu.

"Veľmi pekná zlodejka! Teba si vychutnám!" Zasmial sa a podišiel ku mne bližšie a mňa akoby obliali vodou a prebral ma z omráčenia spôsobeného strachom. Nebadane som si siahla do vrecka a nahmatala som vystrelovací armádny nôž. Ukradla som si ho pred pár dňami. Vystrel pred seba ruku a dlaň mi položil na líce. Prstami nahmatal spánok a palcom mi po ňom krúživo prechádzal. Nemohla som sa ani pohnúť. Potom si niečo mrmlal sám pre seba. Nejakú rečňovanku alebo zaklínadlo. A potom akoby v tranze, začal hovoriť.

"Pohybuješ sa nečujne ako myš a pritom mrštná ako mačka. Si rýchla ako blesk, ale pritom opatrná ako lesná víla. Si slabá ako steblo trávy, ale pohotová a prekvapivá ako tyger útočiaci na korisť. Výborne toto mi chýba do mojej zbierky," potom sa prebral.

Zrazu som na svojich perách som pocítila jeho. Boli chladné a až ma zamrazilo. Skoro ako bozk dementora. Vkradal sa mi do duše a sal zo mňa všetko pekné a príjemné.

"Preboha čo ho to napadlo?" pomyslela som si.

Toto bola, ale šanca použiť jej tajnú zbraň. Vytiahla ju z vrecka, a zaútočila na neho. Kovové ostrie dýky sa mu zarezalo do mäsa, spôsobilo celkom hlbokú ranu, ktorú okamžite zaliala purpurovo-červená krv. Prútik mu vypadol z ruky a svetlo zhaslo. Potom sa mi podarilo nejakým zázradom zdrhnúť. Ani sama neviem ako som sa ocitla doma."

"Moje nervi.Čože? On ťa fakt pobozkal? A prečo mi to hovoríš chceš ma ešte viac vystrašiť?"

"Samozrejme, že ťa nechcem vystrašiť. Toto bolo prvý krát čo som stála zoči voči, jednému z Nich.Tento sa mi zdal nejaký fakt divný. Ale určite viem, že keby som ho potom neporezala asi by som bola už mŕtva!"

"To sa našťastie nestalo. Ale prečo to urobil?"

"No myslím si, že možno je to istá časť čiernej mágie. Možno chcel moje schopnosti alebo sa živí dušami ľudí. Každopádne to nebolo pre to, že by chcel niečo, ehm, iné."

"Moc riskuješ Sarah!" mala starosť o svoju priateľku ako vždy. Sarah tá jej extrémna ustráchanosť už parádne žrala nervy.

"Ja viem, ale nebaví ma byť poslušným otrokom."

"To nikoho, ale nik sa im neodváži vzoprieť. Je to vopred prehraný boj so silným protivníkom."

"Ale keby ľudia chceli dokázali by sme to."

"Pochybujem!"

"Dávid a Goliáš, poznáš tú báj?"

"Áno, tú pozná predsa každý!"

"No vidíš a o tom to je. Na prvý dojem slabší porazí očividne silnejšieho. Stačí nájsť ich slabé miesto a ..."

"Ale toto je realita Sarah! Je to nezvratný osud. Nič s tým neurobíme a mi dve vôbec nie. A nie sme ani silne aspoň ako Dávid. Ja teda určite nie! To ONI sú silnejší, mocnejší. Majú obrovskú výhodu, poznajú mágiu a to veľmi nebezpečnú a ..."

"Mel, rýchlo vstávaj, prcháme!" prerušila priateľkinu dlhú "rozpravu" a drgla do nej lakťom. Nenápadne si zvešala plášť z operadla stoličky a obliekla si ho.

"Čo je? čo sa deje?"

"Poď a zbytočne nerečni!"Sarah venovala Melinde prosebný pohľad.

" Ale...No dobre na nič sa nepýtam!" povedala nakoniec rezignovane.

"A sakra! Jeden nás zbadal a ide sem!"

"My-myslíš, že je to Smr...!"

"Hej!" zakričala. Prudko svoju priateľku chňapla za ruku a ťahala ju ku toaletám. Smrťožrút, pridal do kroku, prútik zovieral pred sebou a mieril si to za nimi. Vtrhli na wc-ka, vošli do prvej kabínky a Sarah zamkla dvere. Postavila sa na záchodovú mysu a otvorila okno, ktoré našťastie nebolo až tak vysoko.

"Myslíš, že sa tadiaľ prepcháme?"

"Nemáme na výber, lez ideš prvá!" povedala a zoskočila z mysy. Melinda ju poslúchla, vyštverala sa hore, preliezla cez okno.

"Au!...do prčic!" zahrešila Melinda.

"Si v por...!" nestihla dopovedať, pretože počula ako niekto otvoril dvere a vošiel do umyvárky.

"Kde ste maličké? Vylezte ja vám neublížim." zaliečal sa hlas

"Ja si Vás nájdem!" v zápeti zdrsnel.

Sarah nečujne vyliezla na okno a skočila dolu.

"Au!" vykĺzlo jej rovnako ako Mel. Ten pád nebol príliš mäkký. Pre zmenu jej pomohla na nohy Melinda a už aj obe utekali.Mel však už nevládala s dychom. Mala astmu. Prudký beh a psychické vypätie jej spustili menší asmatický záchvat. Chrapčavo, ba priam až piskľavo znel každý jej nádych a výdych.

"Nevládzem ... Sarah!" zastala aby mohla predrať zúženým hrtanom potrebnú dávku kyslíku. Každé slovo ju stálo veľkú dávku síl.

"Musíme isť!"

"Nemôžem!... Nejde ... to!" a kľakla si na kolená

"Ale ide! Ešte to zvládneme." Sarah sa nahla ponad ňu a podala jej ruku.

"Nehaj ma tak a ty uteč!"

"Tak to určite neurobím Melinda Weadvisová!!" Zvýšila hlas na priateľku.

"Utekaj kým máš šancu! Ihneď!" vypľula z posledných síl.

Niečia ruka obopla Sarah okolo krku a tlak ju prinútil vzpriamiť sa. Zježili sa jej vlasy a všetky chlpy na krku.

"Šancu si prepásla!" zabručal mužský hlas.

[ » na začiatok « ]