Kapitola:
Pridaná: 19.8.2008, 18:30:02
Čítaná: 4839×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Je Severus mŕtvy? Alebo ešte žije? Bude tento príbeh brať do úvahy príbeh od JKR, alebo si nájde svoj osud?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nájdený 2 » Slepota 3 » Návšteva 4 » Návrat

Mairead sa číta ako Mouraid

Ryšavá mačka pomalým krokom prechádzala po záhrade, ktorá patrila k malému domu na konci cesty. Za ním sa rozprestieral len hustý les. Mačka vyskočila na múrik ohraničujúci malý pozemok a vytáčala hlavu smerom na cestu. Niekoho očakávala a jej čakanie sa skončilo práve v tej chvíli.

Po ceste kráčalo dievča nesúc v rukách prútený košík. Čierne dlhé vlasy, siahajúce niže pása sa jej pohupávali v rytme jej ľahkej chôdze. Na tvári sa jej zračil jemný úsmev, no v očiach mala smútok.

„Niamh,“ mačka zoskočila z múrika a preplietla sa dievčaťu medzi nohami. „Čakáš na mňa, moja? Tak poď.“

Vošli do malého domu, na stoličke pri kozube kde horel malý ohníček sedela stará šedivá žena. Preberala v prstoch suché lístky rastliniek.

„Dobrý deň babička.“

„Vitaj drahá,“ dievča pobozkalo ženu na líce a položilo košík na stôl. „Ako ti je Mairead?“

„Dobre, babička, v dome všetko funguje aj bez mami a otca,“ hovorila smutným hlasom. Sadla si na posteľ oproti starej žene. Mačka jej vyskočila do lona a spokojne priadla.

„Musíš byť i naďalej silná, tvoji rodičia boli skvelí ľudia no osud im nedožičil dlhší život na tomto svete. Si veľmi statočná, Mairead.“

Dievča sa smutne usmialo a pozrelo do ohňa. Ruku položila na posteľ a spomenula si ako na nej ležala štíhla mužská postava. Na bielej tvári sa zračila bolesť a ako závoj mal okolo hlavy záplavu čiernych vlasov. Spomenula si na čierne oči, do ktorých sa dívala bez ostychu, pretože ju nevideli. Na to ako hladila dlaň, keď sa muž trhal zo spánku. Tíšila obkladmi horúčku a prikladala k perám liečivý odvar. Privrela bolestne oči a pohladila mačku po hladkej srsti. Spomienku zahnala z mysle.

„Nechceš stráviť nejaký čas tu u mňa?“ opýtala sa stará žena ticho.

„Veľmi rada, babička,“ usmiala sa, „v tom veľkom dome sa cítim veľmi osamelá. Mary sa o všetko postará, je to dobrá gazdiná. Keď boli otec s mamou na cestách, vždy sa o dom dobre starala.“

„Neboj sa, postará sa aj teraz,“ stará žena pozrela do tmavomodrých očí svojej vnučky a videla v nich to o čom Mairead ani netušila. Stará žena videla veci, ktoré nevidel nikto iný. Videla v nich budúcnosť, ktorá bola úzko spätá s človekom, ktorý teraz vo svojom živote len blúdil a hľadal zmysel života.

Severus opustil nemocnicu po niekoľkých dňoch, viacerých vyšetreniach a rôznych kontrol. Bol z toho unavený a to sa odzrkadľovalo v jeho nálade. Nemohol sa dočkať kedy už od Sv. Munga odíde. Nemocnicu opustil o niekoľko dní, už po tme a bez svedkov.

Vošiel do svojho tmavého domu a kúzlom zapálil sviečku čo osvietila malú obývačku. Všetko bolo tak ako nechal. Iste vďaka kúzlam, ktorými dom zabezpečil. Popri stenách od vrchu až dole boli police plné kníh, no teraz sa po nich tiahli aj veľké pavučiny a veľká vrstva prachu. Stál tam a díval sa na známe veci, ošúchanú pohovku a malý stolík, všetko poznal a predsa mu to bolo celkom cudzie.

Kde začať? Niekoľkými prudkými pohybmi prútikom odstránil pavučiny a prach. To zopakoval aj v ďalších izbách v dome, malé laboratórium, ktoré zaberalo veľkú časť jeho malej kuchyne, prešiel bez väčšieho povšimnutia, len čo upratal. Dom bol prázdny a chladný a tak sa cítil aj Severus.

Skoro ráno ho prebudili akési hlasy. Odtiahol na kúsok z okna ťažkú tmavú záclonu a pred jeho dverami postávalo niekoľko neznámych ľudí. Medzi nimi aj Rita Skeeterová. Keby mohol zabiť pohľadom v tej chvíli by to urobil radšej ako čokoľvek iné.

„Do deravého kotla! Čo má toto znamenať?“ vzal si habit a elixír na estetické hojenie rán, čo mu dali v nemocnici a odmiestnil sa. Na prvé miesto, ktoré ho napadlo, tam kde sa vždy cítil najbezpečnejšie.

Rokfort.

Skoré ranné slnko sa pohrávalo na kamennom múre hradu a tvorilo farebné odlesky. Severus sa obzrel vôkol, bolo to po prvý krát čo videl hrad od veľkej bitky. Kusy muriva sa ešte váľali po trávniku a medzi steblami sa lesklo rozsypané sklo. Severus na to všetko hľadel trochu prekvapene, myslel, že všetko nájde viac-menej opravené. Keď vošiel do hradu jeho prekvapenie bolo ešte väčšie. Dnu vyzeral hrad horšie, okrem kusov omietky, muriva sa na zemi váľali kusy obrazov, chrličov a brnení. Všetko bolo len zatlačené ku stenám aby neprekážalo pri prechádzaní chodbami.

„Pre Merlina, to tu ale vyzerá!“ zahundral si pre seba.

Mal namierené do riaditeľne porozprávať sa s McGonagallovou o tom či smie zostať na Roforte, i keď ešte nevedel či berie miesto učiteľa.

Ako tam stál a pozeral na spúšť po bitke, už zďaleka počul podľa ozveny krokov niekoho prichádzať. Mal pocit že tú chôdzu pozná, mala by to byť McGonagallová.

„Severus! Vy ste tu?“ prekvapená McGonagallová zastala pred Severusom.

„Prepáčte Minerva, nestihol som vám dať vedieť, že prídem. Môj odchod bol súrny,“ Severus sa zamračil pri spomienke na zástup ľudí pred jeho dverami. „Striehli tam novinári, nedajú mi pokoj.“

„Tu ste vždy vítaný Severus, myslím, že sem sa neodvážia, majú sem zákaz,“ McGonagallová sa zatvárila tvrdo a dodala: „Všetci do jedného!“

Asi nie som jediný komu znepríjemňuje tá Skeeterovej banda život. Pomyslel si Severus

„Severus, bez ohľadu na to, ako ste sa rozhodli, je tu pre vás miesto do kedy budete potrebovať. Dovolila som si všetky vaše veci presťahovať do bytu pre profesora OPČM. Verím, že to miesto prijmete,“ McGonagallová sa na Severusa trochu kŕčovito ale pekne usmiala a hneď dodala: „Ako vidíte na hrade je ešte kus roboty, treba to tu celé dať do poriadku. Dnes by mali začať opravné práce, prídu dobrovoľníci. Myslím, že to pôjde celkom dobre. Ubytujte sa Severus a večer sa uvidíme. Už musím ísť, ospravedlňte ma. Som rada, že ste tu, dovidenia Severus!“

Odzdravil a pozrel na spadnuté brnenie pri jeho nohách. Namieril prútik: „Reparo!“ Brnenie zahrmotalo a poskladalo sa, narovnalo si helmu a pozrelo na Severusa. „Ďakujem,“ povedalo škripotavým hlasom. Severus prevrátil očami a pridal do kroku.

Všetky svoje veci našiel v pracovni a byte pre učiteľa OPČM. Obzrel sa vôkol. Tak veľmi túžil po tomto mieste. Každý rok prosil Dumbledora, aby mu ho dal. Potom sa tak stalo a bol to ten najhorší školský rok v jeho živote. Pokiaľ nerátam rok môjho riaditeľovania, to bola totálna katastrofa... ...zázrak, že z Rokfortu zostalo aspoň toto.

Na stole mal kopy kníh a pergamenov. Nedokončená práca, čo zostala po jeho „úteku“. Sadol si na stoličku. Pozrel von oknom kde svietilo ranné slniečko a uvedomil si, že by bol radšej v žalároch. V tmavých a studených žalároch, ktoré presne vystihovali jeho osobnosť. Rozmýšľal nad tým ako sa vyhnúť dobrovoľníkom horlivým do opráv hradu. Chcel byť sám, na nikoho nemal náladu. Dúfam, že na Rokforte bude mať aspoň trochu pokoja a bude sa môcť vydať po svojich vlastných stopách.

Začal sa prehrabávať v množstve pergamenov, boli to práce a písomky žiakov z minulého roka. Všetky ich zhodil na zem a vložil si hlavu do dlaní. Pomedzi prsty sa mu preplietli pramene vlasov. Zatvoril oči. V mysli sa mu vynorila spomienka na jemnú vôňu, vznášala sa okolo neho a lákala ho, krúžila okolo neho ako jarný hmlový opar a on si uvedomil svoje zúfalstvo z toho, že nevie komu tá vôňa patrí. Zovrel päste. Zvonku, cez otvorené okno k nemu doľahli hlasy. Otvoril oči a podišiel k oknu pozrieť sa komu patria. Na jeho prekvapenie a nie celkom príjemné uvidel pod oknami svojej momentálnej pracovne rodinu Weasleyovcov. Tí boli poslední koho by chcel stretnúť. Obetavú matku Molly Weasleyovú, takú akú nikdy nemal a vždy si želal, Arthura Weasleyho, vždy svedomitého a čestného otca svojich detí. Nechce stretnúť Georga Weasleyho, ktorého pripravil o ucho a možno i o dvojča. Nechcel stretnúť mladú drzú Ginny Weasleyovú zavesenú na ramene Harryho Pottera, ktorého nenávidel najviac zo všetkých. Pozeral na neho z tej diaľky ako sa všetci okolo neho smejú, až na pani Wealeyovú ktorá širokými gestami naznačovala rozsah škôd a svoje pohoršenie nad nimi. Potter bol posledný človek, ktorého chcel uvidieť v hodine svojej smrti a posledný komu by chcel odovzdať všetky svoje najtajnejšie spomienky. A predsa sa tak stalo. A Severus tomu musel čeliť, ale nechcelo sa mu riešiť to v tej chvíli... opretý o kamennú rímsu okna sa díval dole.

A slečna Grangerová, aj vy ste prišli na pomoc Rokfortu, určite by sme to bez vás ťažko zvládli! A čo nevidím, najmladší z klanu Weasley vás začaroval kúzlom poblúznenia! Hermiona stála tesne pri Ronovi a držala ho za ruku. Temný pán padol a svet sa zbláznil...

Odvrátil sa od okna a s rukami preloženými cez prsia sa oprel o stenu. Vyhnúť sa tej bande a hľadať svoje vlastné stopy, to bolo to, čo chcel v tej chvíli spraviť. Ale kde začať? Tam kde sa všetko začalo, i keď by sa v jeho prípade dalo povedať, tam kde sa všetko skončilo.

Rozhodol sa, že ako prvé miesto navštívi Škriekajúcu búdu. Vyšiel nepozorovane čo najďalej od hradu a premiestnil sa k ošumelému domčeku vyzerajúcemu, že čochvíľa spadne. Zmraštil obočie pri pohľade naň. Pomaly prešiel chodníkom a s nechuťou otváral vŕzgajúce dvere. Dom bol špinavý, no nie tak ako by si myslel. Vystúpil po schodoch a postavil sa s nádychom pred dvere vedúce do miestnosti, kde sa jeho cesta tak skončila, ako aj začala.

[ » na začiatok « ]