Kapitola:
Pridaná: 10.8.2008, 19:54:07
Čítaná: 1734×
Hodnotenie: (počet hlasov: 31)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Autorka
Stručný dej: Skutočný príbeh o tom, ako dokáže svadba pokaziť sobotu, alebo že by samotná autorka príbehu pokazila svadbu?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » Svadba ... alebo: ako naštvať novomanželov

Predtým, než začnete čítať, mám pre vás upozornenie... To nie je výplod mojej fantázie :D Všetky postavy, deje a predmety v poviedke sú skutočné :D

Také skutočné, ako tento rozsiahly článoček :D

Pajem prííjmenééé čítanie :)

Ak sa dostanete až na koniec, gratulujem :)

Svadba ... alebo: ako naštvať novomanželov

Chystám sa celou svojou dušou, telom aj ostatnými časťami na sobotné stretko, však čo? Bude zábava!

Alebo som si to tak aspoň myslela... spočiatku...

Keď ma mamka zbadala, s láskavým pohľadom na mňa uprela zrak a hovorí:

,,Zlatko, na sobotu si nič neplánuj, na tú Zuzkinu svadbu pôjdeš aj ty, Zuzka vravela, že jej vypadla družička, tak, že by bola rada, keby si ju nahradila,“ dopovedala a odišla.

Super, sadla som si na posteľ aj s riflami, ktoré som si práve ukladala na malú kôpku na posteli ( to som si pôvodne chcela v sobotu obliecť na stretko...).

Vstala som z postele a bežala som do kuchyne.

,,Mami? Ale to bude problém, ja nemám vhodné oblečenie na svadbu,“ povedala som jej, zatiaľ čo vo mne stále horela iskierka nádeje, že táto malá milosrdná lož zaberie.

,,To nevadí, Zuzi vravela, že družičky budú mať všetky šaty rovnaké, také ružové, o nejakú hodinku ti ich dovezie, aby si si ich vyskúšala,“ usmiala sa a ďalej sa pokúšala dať môjmu bratovi do úst lyžičku s detskou výživou. Iskierka nádeje dohorela.

O ani nie rovnú šesťdesiat minútovú hodinu sa k nám dostavila Zuzi. Útla tridsiatnička s brčkavými vlasmi, ktorá mi zničila sobotu tým, že si berie nejakého zazobaného právnika. Bola som presvedčená, že jej premením sobotu na ten najhorší deň v živote. Áno, možno som zlá, ale ona to isté urobila mne. Ako som sa totiž dozvedela, budem musieť byť usmiate dievčatko s copíkmi na hlave v ružových šatách a opätkoch dlhších ako moje vlastné nohy! Za to zaplatí!

,,Len sa pozri akéé súú náádhernééé, budeš ako princeznička, vlastne všetky budete ako princezničky, otvor tú škatuľu, keď uvidíš tie šaty, rozplačeš sa od šťastia,“ prehovárala ku mne ,,milá“ teta Zuzi.

Mala pravdu, keď som otvorila krabicu so šatami, takmer som sa naozaj neubránila slzám. Ale nie od šťastia! Od hrôzy!

Tak som to na seba navliekla, ružovú hrôzu, o ktorej sa mi nasledujúce dva dni snívali tie najstrašnejšie nočné mory...

Ako som zistila, vypadnutá družička bola ,,trochu“ rozmernejšia ako ja, vlastne až o dve veľkosti, tak som si v tých šatách trošku poplávala. Tú obrovskú mašľu na mojom zadku, ktorý pod vrstvou saténu nebolo poriadne vidieť (nie, nemyslím si, že mám malý zadok, skôr väčší ako menší, ale tej látky bolo toľko, že aj Supermanove teleskopické oči by len veľmi ťažko našli moje telo v útrobách šiat), tak som tú mašľu podoťahovala (dve veľkosti naviac robia skutočne svoje) a hor sa do doťahovania korzetu.

,,Počkaj, zlatko, pomôžem ti,“ prihovorila sa Zuzi a utiahla mi to tak silno, že som si pripadala ako Snehulienka, ktorú sa práve zlá macocha pokúša zadusiť. Prežila som, Zuzi mi zaviazala korzet a ja som v tých nechutne ružových šatách siahajúcich až po zem, prešla k svojej priam úchvatnej obuvi. Keď som si chcela zapnúť nadrozmerne opätkový sandálik, nemohla som sa k nemu zohnúť. Blbý korzet! Už od škôlky mi nikto nezapínal topánky. Teraz je zjavne tá pravá chvíľa.

,,Maaaaaaaaamiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii!“

Keď už som mala aj sandáliky, ledva žijúc som sa dopravila ukázať sa Zuzi a jej budúcemu manželovi, ktorí sa medzitým usalašili na našom gauči v obývačke. Zuzi nadšene zatlieskala, vraj skutočne vyzerám ako princeznička, že všetky tak vyzeráme.

No paráda! Určite vyniknem! Pomyslel si môj zdeptaný mozog.

Sobota, 9.8.2008

,,Áno...“ odvetila biela nevesta za prečačkaným oltárom. Nevestina matka si spravila menší hysterický plač, že jej drahá dcéra konečne našla toho pravého. Och, Boh ma ochraňuj, lebo už fakt dačo vyvediem. A aby bol obraz celkom kompletný. Môj premilený družba vyzeral ako zachránený potrat tri dni po smrti. Nežartujem! Naozaj tak vyzeral. Chúďa, zrejme tiež niekoho len zaskakoval, lebo tie oblekové nohavice mu boli ,,trošilinku“ krátke... Strojček na zuboch absolútne zdokonaľoval jeho zubné krivky a ja som mala pocit, že asi zomriem... no nie od šťastia, ako nevesta predpokladala, ale od nudy a hnevu.

,,Zatancuješ si?“ spýtal sa ma ten sympaťák s ladným strojčekom a trošku kratšími nohavicami (neskôr som sa dopočula, že je to vlastne ženíchov synovec). Akosi som si myslela, že je neslušné odmietnuť ho, keď už nabral toľko odvahy a riskoval.

Tak som len prikývla, zdvihla som sa a on si ma chudáčik chcel odviesť na parket. Buď pozeral príliš veľa romantických seriálov alebo mu ten strojček udrel na mozog. Žiaden chlap si nebude vodiť mňa, ani len na parket! Nie som pes.

Prvé komplikácie nastali vtedy, keď ma mal chytiť okolo pása. Bože, ešte aj hanblivé to je. Začal ma ovládať pocit, že budeme tancovať ako v starej dobre škole prírode, tri metre od seba, držiac sa za plecia len dvoma prstami, s ohnutým chrbtom.

Tak som mu chytila ruky a dala si ich na pás.

,,Tancuje sa takto!“ jemne vyšším tónom som mu dala najavo, že mi ide na nervy.

Začervenal sa. Ach bože, prečo mi toto robíš??? Tak sme sa pustili do ,,tanca“. Boh mi odpusť, že takto plytvám týmto drahocenným slovom, ktoré vo mne evokuje skôr akýsi synchronizovaný pohyb tela a zároveň vychutnávanie si hudby. No toto mi pripomínalo skôr:

,,Ja spravím krok, ktorý som si pozrel v dokumentárnom filme a ty sa mi budeš snažiť uhnúť.“

Tak som sa snažila (občas neúspešne) uhýbať jeho pokusom o kroky, no z času načas som myslela, že budem od bolesti kričať ako nikto, lebo tento predo mnou skutočne o tanci nemá ani šajnu. Pri jednom z pokusov o uhnutie sa jeho obrej topánke som zlámala podpätok. Samozrejme, nevesta za mnou hneď pribehla, no niežeby sa spýtala: ,,Si v poriadku?“ niééééé a načo? Na tejto svadbe ide predsa len o peniaze ak ste si zatiaľ nevšimli... A o to, vydať dcéru do čo najbohatšej rodiny.

,,Vieš ty vôbec, koľko tie krásne lodičky stáli?!“ potichu na mňa ručala.

Keďže som vedela, že celá táto prenáramne zružovatená svadba sa točí len okolo prachov, dovolila som si provokovať doteraz celkom milú Zuzi. Však čo? Zničila mi sobotu!

,,Ako tak hľadím na kvalitu, veľa to nebolo...“ mykla som plecom a do rúk som jej vsunula zlámanú lodičku, samozrejme, nebola by som Radka, keby som ešte nedodala niečo provokatívne: ,,a je mi jedno koľko to stálo, lebo ty, milá Zuzi ani netušíš, kde som teraz mala byť namiesto toho, aby som čumela na tento trápny obrad, na tvoju trúchliacu matku, ktorá vyzerá skôr ako na pohrebe, nie na svadbe. Neoblafli ste ju? A mimochodom, tie obrúčky sú z bižutérie? Krásna napodobenina,“ žmurkla som a hrdo som odpochodovala z parketu.

Ako som tak ladne a elegantne kráčala za pomoci jedného podpätku, potkla som sa o stôl a vyliala som na svoje náramne krásne ružové šaty niečo, čo zapáchalo ako paradajková omáčka. Nechcelo sa mi zamýšľať sa nad Zuzinými výčitkami, koľko tie šaty stáli a tak som aj so svojím šatovým farebným efektom kráčala ďalej. Nepohodlné lodičky som vymenila za svoje nenahraditeľné číny, ktoré spoza dlhých šiat i tak nebolo vidieť. Ale pripadala som si ako človek (aj keď tie ružové šaty akosi stále kazili dojem).

,,Už ste sa uzmierili?“ spýtala sa mama. Čo ja viem, nevesta sa baví, tak asi hej, ja sa nestarám, som rada, že som rada a mám svoje tenisky. Tak som prikývla, hádam to už horšie byť nemôže.

,,Dobre, takže Zuzi a Robko odchádzajú o pár hodín do toho Turecka, vieš a Zuzkina mama ťa prosí, že či by si ešte nepredniesla prípitok, lebo vraj počula, že na školských akciách chodievaš prednášať,“ snažila sa byť mama čo najzhovievavejšia, tiež na nej bolo vidieť, že jej to tu ide na nervy. Tak som zas len prikývla a odpila som si zo svojej studenej limonády. Vzala som pohár a lyžičku. Lyžičkou som jemne poklopkala po pohári, horší zvuk som v živote nepočula, ale zabralo, všetci sa otočili a ja som spustila čistú improvizáciu, priam som dúfala, že svojím úprimným prejavom všetkých rozrevem.

,,Takže, dámy a páni, vážení novomanželia s lacnými obrúčkami, dovoľte mi, aby som si pripila na tento... ehm ehm.. pár. Aj keď neviem, čo na ňom vidí, ale nepozastavujem sa nad tým. Tak teta Zuzi, keď sa raz rozhodneš rozviesť, daj vedieť, prídem ti darovať kyticu a úprimné blahoželanie... Na zdravie!“ napila som sa z pohára, v ktorom bolo podľa všetkého šampanské a zas som si sadla. Divné mi bolo, že som si pripila iba ja, ale však čo už. Naozaj odsudzujem svadby. Všetci sa prídu len dobre najesť a napiť a navyše zadarmo. Nejaký zazobanec pozve dvesto ľudí, zatiaľ čo vlastní rodičia mu na svadbe chýbali. Štát na nich dobre zarobí, oni budú mať ,,lásku“ už aj papierom potvrdenú a budú žiť šťastne až kým... sa nerozvedú a zistia, že ten papier, ktorým si potvrdili lásku je teraz problém, lebo bez neho by to bolo jednoduchšie. Ak raz aj budú mať deti, budú vyrastať v zajatí peňazí, takže o skutočnom svete nebudú mať ani poňatia a keď sa teda už budú rozvádzať, tak deti budú trpieť najviac. Ale trápi ich to? Nie! Vôbec nemyslia do budúcnosti... Tak mi hlavou preletovali moje teraz už skutočne zdeptané myšlienky na to, že som mala byť na nitrianskom stretku a baviť sa a namiesto toho tu sedím v rajčinových šatách. Akosi som len veľmi ťažko zaregistrovala, že ženích ma vyhnal zo sály kvôli môjmu úprimnému prípitku.

Vďaka ti Bože!

Tak som sa vybrala domov, nebudem tam už viac vysedávať. Prezliekla som sa, lodičku aj rajčinové šaty som nechala v predsieni a autobusom som sa dopravila domov. Idem, že si zapnem počítač a podozvedám sa, čo bolo na stretku. Skoro ma trafil šľak, keď som zistila, že mi nejde internet.

Moja sobota sa končila takým hnevom, aký vo mne neprekypoval už dávno.

Na to sa u nás pred svadobnou cestou ešte zastavila Zuzi, aby sa mi ,,odplatila“.

,,Veď počkaj! Z teba raz bude stará panna, keď budeš mať takýto postoj k svadbám! No, panna možno nie, ale stará raz budeš určite!“

***********************

P.S.: Už nikdy nevynechám stretko kvôli svadbe!

[ » na začiatok « ]