Poviedka:
Pridaná: 6.7.2008, 11:00:08
Čítaná: 5206×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, James Potter, Sirius Black
Stručný dej: Cesta Rokfortským expresom zo školy domov prinesie mnoho dobrodružstiev... (jednorázovka)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Posledný školský rok so sebou priniesol obvyklú cestu Rokfortským expresom. Cestu, ktorú by poznal aj poslepiačky. Severus Snape si našiel posledné voľné kupé, ktoré tam vždy bolo, akoby zázrakom, len pre neho. Vyložil si kufor do batožinového priestoru a sadol si k oknu, kde mohol v pokoji sledovať, ako sa každé dieťa lúči so svojimi najbližšími. Presne pod svojím oknom smutne sledoval mamičku, ako sa lúči so svojou dcérou. Jeho matka ho takto nikdy nevyprevádzala do školy. Nechcel, ale predsa ho čosi bodlo pri srdci. Presadol si k dverám a otvoril si knihu, ktorá mu vždy krátila dlhú cestu do školy. Prečítal ju už hádam aj sto ráz, ale aj tak v nej zakaždým našiel niečo zaujímavé. Dnes ho však vyrušil hlučný rozhovor na chodbičke vo vlaku. Vlak sa samozrejme už pohol, ale hluk, ktorý vydával, nebol dosť silný na to, aby sa nedalo prepočuť, čo sa vonku deje. O kúsok pootvoril dvierka na kupé a započúval sa.

„Kam sa ponáhľaš, krpaňa?!“ chlapec skrížil cestu dievčaťu a frajersky si prehrabal vlasy. James Potter, znechutene si ho premeral Snape. Rukou sa oprel o kupé a zatarasil tak Darien cestu. Nemohla sa ani otočiť, pretože za ňou stál Sirius.

„Uhni, slintoš!“ odfrkla mu. Pottera to oslovenie zjavne zaskočilo, vystrel sa, akoby práve prehltol porisko od metly a spustil:

„Čo si to dovoľuješ! Nespomínaš si, ako som ti vravel, že si máš na mňa dávať pozor!“

„Ale áno, spomínam, len mám pocit, že mi to vravel Black, pretože ty si mal vtedy problém vyjadriť sa,“ vysmiala ho Darien. James sa nafúkol a chcel pokračovať, ale pozrel na kamaráta, ktorý krútil hlavou. Darien si to všimla a otočila sa k nemu.

„Aj ty máš problém, Black?“

„Zaujímalo by ma, prečo si myslíš, že je James slintoš?“ opýtal sa Sirius. Potláčal v sebe túžbu poriadne sa rozosmiať a Darien a aj Severusovi sa páčilo, že Black sa baví na Potterov účet.

„No lebo slintá vždy, keď uvidí Lily Evansovú. Myslím, že by s tým mal zájsť za madam Pomfreyovou, pretože mám vážne podozrenie, že to škodí zdraviu. Predstav si, že bude slintať na metlobalovom zápase, oslintá si metlu, šmykne sa na nej a bude po hviezde,“ dokončila s úsmevom na perách. Black sa hlasno rozosmial, až sa chytal za brucho. Potter ostal stáť ako obarený, uvoľnil Darien cestu a potom začal búchať Siriusa do pleca, aby sa prestal rehotať.

„Tá – ti – ale - dala,“ lapal po dychu Sirius. Snapea to rozosmialo, ale iba slabo sa pousmial. Nechcel, aby videla, že sa na tom smeje. Darien zamierila rovno k nemu. Otvorila dvere a sadla si mu naproti.

„Ahoj,“ sucho ho pozdravila. On sa iba zamračil a robil sa, že ďalej číta.

„Patrilo by sa odzdraviť, ak o tom nevieš,“ odfrkla.

Sklopil knihu a znudene odzdravil: „Ahoj.“

„Fajn, spravili sme pokrok,“ ironicky poznamenala. Potom sa znechutene zadívala na jeho tvár.

„Čo je?!“ vyštekol na ňu.

„To čo máš s perou? Pohrýzol ťa pes?“

„Veľmi smiešne,“ povedal chladne a zahniezdil sa v kresle.

„Tak čo sa ti stalo?“ nedala mu pokoj a ďalej vyzvedala, „Aha, zase sa budeme hrať na urazeného a ja sa budem ospravedlňovať do zblbnutia,“ prevrátila oči.

„Vôbec nie som urazený, jednoducho nemám chuť vysvetľovať ti niečo, nedá sa to pochopiť?!“ oboril sa na ňu.

„No tak prepáč, že ma zaujíma čo sa ti stalo... ale ak o tom nechceš hovoriť,“ prestala naliehať.

„Ďakujem,“ odľahlo mu a znova sa pustil do knihy, tentokrát už naozaj. Darien chvíľu pozerala von oknom, chvíľu si niečo čítala, alebo sa len tak povaľovala na sedačke. Dvere kupé sa otvorili. Bola to pani, čo predávala drobné sladkosti študentom počas cesty. Darien zbystrila zmysly a vytiahla si malú peňaženku s drobnými. Nakúpila kopec sladkostí a pustila sa do nich. Šušťala papierikmi od čokolád a nahlas mľaskala. Severusovi to začalo liezť na nervy. Pomaly, ale isto začal byť nervózny, až napokon zavrel knihu a povedal: „Nemohla by si s tým prestať?!“

„Dáš si čokoládovú žabku?“ ponúkla ho a vystrela ruku so zelenou krabičkou.

„Nechcem, vieš, že to nemám rád!“ hneval sa.

„Čo ti zas vadí?! Normálne jem... no možno trochu divoko,“ uznala, keď okolo seba uvidela ten neporiadok. Niektoré papieriky jej popadali na zem a na sedačke sa jej podarilo rozmliaždiť kúsok čokolády. Chytila do ruky prútik a dala to do poriadku.

„Vyčistiť!“ škvrna zmizla a papieriky odleteli do koša. „Jem ako malé prasa. Vážne si nedáš?“ opýtala sa ho ešte raz, ale iba pokrútil hlavou. „Aké si mal leto?“ oprela sa do kresla a pokračovala v jedení. Neodpovedal jej, len neprítomne hľadel kamsi na stenu.

„Ani o tom sa nechceš rozprávať?“

„Moje leto bolo nudné, tak ako každé leto, alebo chvíľa, ktorú strávim doma,“ povedal.

„Mohla som si myslieť, ale v skutočnosti ma zaujíma, prečo máš rozbitú peru,“ znovu začala vyzvedať.

„Už som ti povedal, že sa mi to nechce vysvetľovať a...“

„Áno, áno, ja viem, ale vyzerá to dosť čerstvo a škaredo.“

„Mal som aj horšie,“ zamyslel sa.

„Kto ti to spravil? Len mi nehovor, že tí dvaja...“

„Nie, bol to môj otec,“ priznal napokon a sledoval Darieninu reakciu.

„Čože?“ neverila vlastným ušiam, „tvoj otec ťa udrel?“ Nemohla a ani nemala ako vedieť, že Severusov otec bol násilnícky vždy, keď si trochu vypil. Aj v predvečer jeho odchodu vypil trochu viac ohnivej whisky, než ako bol zvyknutý, a keď sa pokúšal dohovoriť mu, skončilo to rozbitými ústami. Ostala v nemom úžase. Potom zosmutnela, ale už sa viac na nič nepýtala.

„Ale nechcem, aby si o tom niekomu povedala. A viac sa ma na to nepýtaj,“ poučil ju a ona mu prikývla. V duchu sa preklial za to, že jej o tom povedal a aj za to, že jej kázal nehovoriť o tom. Ale v podstate vedel, že to nikomu nepovie, pretože je rovnaký vydedenec ako on. No aj tak nerozumel, prečo sa jej s niečím takým zveril. Obyčajne nikomu nehovorí o tom, čo sa deje doma, iba Lily to vedela. Lenže za posledný školský rok sa trochu viac zblížil s Darien McBlightovou, viac ako by chcel a chvíľami mal pocit, že občas zabúda na Lily. Odkedy jej povedal to neodpustiteľné slovo sa s ním už nerozprávala, sotva ho pozdravila. A aj keď veľmi nerád, musel uznať, že sa s Mac, ako jej teraz hovoril, dobre cíti. Darien si ľahla na sedadlá a prezerala si kartičku, ktorú našla v krabičke od čokoládových žabiek. Bol na nej Dumbledore a usmieval sa na ňu. Severus si spomenul na jednu škaredú bitku, ktorú dostal od otca.

„Poznáš nejakú muklovskú hudbu?“ opýtal sa. Darien sa prekvapila.

„Nie! Vieš dobre, že nežijem medzi muklami. Prečo sa ma na to pýtaš?“

„Poznám pieseň, ktorá mi pripomína jeden deň, keď ma otec zmlátil hlava-nehlava,“ začal rozprávať. V skutočnosti mu pripomínala Lily Evansovú, ktorá si pieseň s názvom Niekde za dúhou, často pospevovala. V ten deň, keď sa to stalo, sa jeho otec strašne pohádal s jeho matkou. Nadával a kričal, až sa to nedalo počúvať. Severus mal asi jedenásť rokov, vystrašený sa skoval vo svojej izbietke a zakryl si uši. Potom nastalo hrobové ticho. Malý chlapec usúdil, že otec zrejme odišiel z domu a tak vyšiel na chodbičku pozrieť sa, čo je s mamou. Nikde ju nevidel. Na stolíku v obývačke uvidel krásny predmet. Hraciu skrinku, ktorá po otvorení hrala presne tú istú melódiu, ktorú Severus tak dobre poznal. Počúval ju stále znova a znova a predstavoval si pritom, ako sa so svojou kamarátkou prechádza po vonku. Zo sna ho však vytrhol neznámy buchot, vystrašene sa zvrtol, zhodil hraciu skrinku na zem a tá sa rozbila. Vtedy do miestnosti vošla jeho matka. Uvidela, čo sa stalo a spanikárila.

„Rýchlo utekaj do izby, kým sa nevráti tvoj otec a neuvidí to!“ zvolala vystrašene.

„Nie! Nemôžeš to zvaliť na seba!“ kričal.

„Čo to hovoríš?! Ja to hneď dám do poriadku. Bež sa schovať!“ začala plakať.

„Nie! Ja som ju rozbil! Ja chcem...“

„Okamžite choď do svojej izby!“ chytila ho za golier a tlačila preč. Snape sa rozbehol do izby, zabuchol za sebou dvere a hodil sa na posteľ. Netrvalo dlho a jeho otec sa vrátil poriadne podgurážený domov. Zrejme zbadal rozbitú zvonkohru, pretože začal veľmi kričať.

„Ako s-sa to stalo?!“ vrieskal na svoju ženu.

„To som bola ja, nedávala som pozor a náhodou som ju strčila na zem, ale pozri sa, hneď ju dám do poriadku,“ zúfalo sa ho snažila oklamať.

„Ni-e! Žiadne čary v tomto dome, roz-zumela si?!“ jazyk sa mu plietol od zlosti. „A teraz mi povedz, kto to spravil?! Ja viem, že ty si to nebola! Nie som IDIOT! To bol určite on, ten tvoj nepodarený fagan!“ rozbehol sa k dverám: „Kde si?! VYLEZ!“ vrieskal a silno zabúchal na dvere. Snape sa schúlil do klbka.

„Nie, prosím, nechaj ho tak, nič nespravil...neubližuj mu,“ počul zúfalo plakať svoju matku. Jeho otec otvoril dvere a s dupotom sa rozbehol k nemu.

„Tak predsa si tu.,“ chytil ho za zápästie a nasilu ťahal z izby. Severus sa vzpieral, ale nepomohlo mu to.

„Pusť ma!“

„Tak ja sa snažím urobiť tvojej matke radosť a TY to takto pokazíš?!“ hodil ho na zem pred zvonkohru. Keď ju uvidel, prišlo mu jej ju ľúto. Zalial ho hnev a postavil sa proti nemu .

„A čo keby si jej urobil radosť tým, že prestaneš chľastať!“ zakričal naňho. Uvedomil si, že to nemal hovoriť, že zašiel príliš ďaleko, pretože teraz ho otec poriadne zbije za to, čo si k nemu dovolil. Často ich počúval hádať sa, nevšímal si monokle pod očami svojej matky, nadávky, ktoré na svojho muža chrlila, keď ju nemohol počuť a už to viac nechcel znášať. Ale zo všetkého najodpornejšie mu bolo, keď sa otec vždy triezvy po hádke vrátil domov s nejakým darom. Nasľuboval jej modré z neba, len aby mu odpustila. Sľuboval, že prestane piť, že si nájde normálnu prácu, že ju viac neudrie a už nebudú na seba kričať a Severus nepochopil, ako mu mohla odpustiť. Nenávidel ju za to, že otcovi, tomu hnusnému pijanovi, vždy dávala novú šancu, aj keď bol nepolepšiteľný. Za každým svojím pádom na dno sa znovu pustil do alkoholu, a keď mu žena, alebo syn skrížili v dome cestu, vybíjal si na nich zlosť.

„Ty jeden drzý fagan! Však ja ťa naučím slušnosti!“ a vylepil mu. Severus sa potichu rozplakal. Krokodílie slzy mu začali stekať po lícach a vedel, že je zle. Jeho otec ho začal tĺcť päsťami, matka sa ho od neho snažila odtrhnúť. Pritom hrozne kričal a nadával mu.

„Ty nevďačné decko, čo si nezaslúži, aby som ho živil! Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť! Si taký sprostý ako tvoja matka! Neschopný a primitívny! Malý úbožiačik, čo sa zľakne vlastného tieňa! Najradšej by som ťa vyhodil z tohto domu, rozumieš?! Bastard akýsi!“ nakoniec sa matke podarilo zachrániť ho, začala ho chrániť vlastným telom, pričom sa ušlo aj jej, ale aspoň chlapec mohol ujsť. Starý Snape sa unavil, zatackal sa a padol do kresla. Napil sa z fľaše, ktorú si odložil na stole, potom vstal, vzal rozbitú zvonkohru a opitý vyšiel z domu. Severus sa už nikdy nedozvedel, čo sa stalo so zvonkohrou, ale ani napriek tomu sa mu jej melódia nezneprotivila. Jeho otec sa po tejto škaredej udalosti, mierne polepšil. Prestal ho biť, ale začal piť ešte viac. So Severusom sa úplne prestal rozprávať, a iba keď veľmi musel, občas sa ho na niečo opýtal. Dlho si to musel žehliť u jeho matky, ale na koniec mu aj tak znovu odpustila.

Tento príbeh porozprával Darien. Pravdaže, nepovedal jej, odkiaľ v skutočnosti poznal tú melódiu. Vyrozprával jej to, akoby sa ho to vôbec netýkalo, ale ona vedela, že ho to veľmi bolí, že mu to nie je jedno. Vždy chcel, aby ho niekto mal rád, rád tak, ako má rodič svoje dieťa. Darien na to nič nepovedala, pretože vedela, že nechce, aby ho ľutovala; povedal jej to len preto, lebo sa potreboval vyrozprávať a on vedel, že ona to pochopí. Preto si boli takí blízki. Vlak dorazil do cieľa a študenti sa pomaly začali zbierať do hradu. Vyčkali, kým sa prvý nával dostane von a potom vyšli aj oni. Oblúkom obišli hájnika Hagrida, ktorý už čakal na svojich nových prváčikov a horlivo im začal vysvetľovať, že sa majú držať za ním. Snape s Darien si sadli do koča bez záprahu a on sa smutne zahľadel na obrysy tmavého hradu v diaľke, do ktorého naposledy vstúpi ako študent.

[ » na začiatok « ]