Kapitola:
Pridaná: 18.6.2008, 20:58:45
Čítaná: 2520×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Aurora Brook, James Potter
Stručný dej: m

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Jedno novoročné ráno 2 » Stretnutie 3 » Šikmá ulička 4 » Vo vlaku 5 » Rozhodnutie Triediaceho klobúka 6 » Napadnutá 7 » Potulky a pozvanie 8 » Konflikt/y na večierku 9 » Trapasy 10 » O päť rokov 11 » Ponáhľaj sa s prekliatím... 12 » Kamoška 13 » Hádky a víťazstvá 14 » Emesio Corpus 15 » Tenebrae 16 » Lux in tenebris 17 » Netušené schopnosti 18 » Iba Helena 19 » Zlo znamená moc 20 » Čas 21 » Spomienky

„James, Aurora!“ vykríkla Rose, keď ďalej čítala proroka.

„Čo? Čo je s ňou?“

„Oni, tvrdia, že tam bola. Keď napadli ministerstvo,“ nadýchla sa. „Píšu tu, že ona zabila tvojho otca. A aj svojho,“

James pokrútil hlavou. „Aurora predsa, určite,“

„Je tu aj fotka,“ zašepkala Rose a podala mu zhúžvanú stránku. „Nejaký ministerský pracovník mal pri sebe foťák.“

James pozrel na fotku. Na čiernobielom obrázku bola jednoznačne Aurora a mierila prútikom na jeho otca. James pokrčil v ruke noviny a vstal. Chytil sa rukou stola a potom sa obrátil a vybehol von zo siene.

„James, stoj!“ zavolala za ním Lucy. „Poďte, musíme ísť za ním.“

Všetci šiesti vstali a vybehli von zo siene za Jamesom. Vchodová brána bola dokorán a v diaľke videli bežiaceho Jamesa. Neváhali a nasledovali ho.

„Blázon, ide rovno do lesa!“ dychčiac vyprskla Kim.

James naozaj išiel do lesa. Možno ho tam hnal osud, alebo len náhoda, no cítil, že teraz tam musí ísť. Niečo ho tam neodolateľne ťahalo.

Veríte v osud? Analytik Nemocnice sv. Munga neskôr vo svojej správe napísal, že keby sa vtedy James nerozbehol do lesa, všetko by skončilo inak. Zrejme by sa celý čarodejnícky svet zmietal vo vojne. Ja verím v osud. A osudu často pomáhajú malé náhody.

Tá malá náhoda menom James už vbehla do temnej náruče najstrašidelnejšieho lesa v Británii. Jeho priatelia bežali za ním. Mohol sa rozbehnúť cestičkou, ktorá by ho doviedla do stredu lesa, ale James zamieril na severozápad, teda presne k miestu, kde Aurora stretla Ifrena, kde jej Ifren zabodol do srdca dýku a k miestu, kde teraz Helena vyčkávala, kým zasadí rozhodujúci úder ministerstvu. Priatelia Jamesa nemohli dobehnúť, no stále za ním bežali. Išli veľmi dlho, až napokon James začul vrčanie a spoza stromov naňho zaútočila skupina čarodejníkov a vlkolakov. Tak isto chytili aj ostatných a priviedli ich k Helene.

„Aurora! Čo sa to deje?“ vykríkla Kim.

Helena sa pohrávala s Auroriným prútikom.

„Vaša drahá Aurora už nie je. Som Helena.“

Opováž im niečo spraviť! kričala Aurora.

Lebo čo? Spôsobíš mi migrénu? Ty im už nepomôžeš. Nič im nepomôže. Zostáva im už len pár sekúnd času.

Čas...v Aurorinej hlave skrsol nápad.

„Ty si bol Aurorin priateľ, však?“ prihovorila sa posmešne milým hlasom Jamesovi. „Tak teraz sa pozeraj James Potter, ako zabijem tvojich priateľov, presne tak, ako tvojho otca.“

Helena namierila prútik na Rose.

„NIE!“ vykríkol Scorpius a smrtiace zaklínadlo, ktoré bolo určené pre Rose ho zasiahlo do hrude.

„Nie!“ zvreskla Rose a vrhla sa ku Scorpiusovi. „Nie, povedz niečo, prosím Scorp...“

Posledné slová už nestihla vysloviť a keď ju zasiahol zelený lúč, jej bezvládne telo padlo vedľa Scorpiusa. O chvíľu boli mŕtvi všetci okrem Jamesa.

„A teraz ty, James Potter,“ zašepkala Helena a namierila naňho prútik. „Avada Kedavra!“

James! zvreskla Aurora a žiaľ ju napĺňal tak, že nevnímala nič iné okrem neutíchajúcej bolesti. Zdalo sa jej, že Jamesovo telo padá k zemi pomaly, ako vo vode a keď svit v jeho očiach zhasol, do podvedomia sa jej dostalo niečo nové. Nenávisť. Ako parazit sa k nej vplížila a celú ju ovládla. Až tak, že nakoniec Aurora ovládla celé svoje telo a zatlačila Helenu niekde do svojho vnútra. Vedela, že ju tam nezadrží nadlho, že musí okamžite konať. Otočila sa na mieste a zmizla. Zjavila sa v zlatej hale na Ministerstve mágie. Teraz, keď mali s Helenou spoločné vedomie, poznala všetky Helenine spomienky a mala v rukách aj jej moc. Namierila na seba prútik a zneviditeľnila sa. A tak nikým nevidená vošla do preplneného výťahu. Načiahla sa ku gombíkom a stlačila deviatku. Dvere sa s hrmotom zatvorili a začali klesať. Aurore sa to zdalo strašne dlho, vedela, že nemá veľa času a keď sa konečne dostala na deviate podlažie, rozbehla sa priamo k čiernym dverám na konci chodby. Veľakrát od otca počula o Oddelení záhad a bolo logické, že to, čo hľadá môže byť jedine tam.

„Alohomora!“ zamrmlala a ťažké dvere sa otvorili.

Za nimi bola kruhová miestnosť. Strop i podlaha boli čierne, takisto aj steny, na ktorých boli neoznačené dvere bez kľučiek. Aurora si položila prútik na vystretú dlaň.

„Reperio!“

Prútik sa začal otáčať ako ručička kompasu. Nakoniec zastal a jeho špička mierila na dvere oproti. Rýchlo k nim podišla a potisla ich. Miestnosť, do ktorej vošla bola plná zvláštneho diamantového ligotu. Bolo tam množstvo políc a na každej z nich boli hodiny – veľké i malé, naťahovacie, stojace i náramkové. Miestnosť napĺňalo ich tikanie. Aurora rýchlo pribehla k zasklenej skrinke pri stene. Bola plná rôzne tvarovaných hodín. V malej zámke bol zlatý kľúčik. Pootočila ho a potiahla dvierka. V strednej polici stáli na kraji malé presýpacie hodiny na zlatej retiazke. Aurora po nich siahla, vybrala ich z police a prevliekla cez krk. V duchu si vypočítala, koľko času prešlo. Štrnásť hodín. Taký krátky čas stačil, aby sa Aurore zrútil celý svet, aby vyhaslo toľko životov.

„To sa nesmie stať,“ zavrčala a začala otáčať hodinky.

Keď ich otočila štrnásty krát, zmizla.

Ocitla sa v tichej a tmavej uličke. Tri kroky od nej ležal na kartóne bezdomovec. Rýchlo sa skryla za kontajner a práve v tom okamihu sa v uličke objavili dvaja ľudia. Starý muž v špinavej hnedej tunike a čiernovlasé dievča, oblečené v školskej uniforme Rokfortu. Ifren a Aurora. Ifren niečo Aurore šepkal a ona vytiahla prútik. Aurora za kontajnerom si utrela dotieravú slzu z oka a postavila sa.

„Avada Kedavra!“ zvreskla.

Jej zaklínadlo zasiahlo naraz Ifrena aj jej minulé ja. Všetko sa rozplynulo.

Nič. Tma, večná tma, ktorá trvá, kým trvá svet. Tá istá tma, ktorá tu bola pred svetlom. Alebo to bolo iba preto, že má zatvorené oči? Otvorila ich a oslepilo ju biele svetlo.

Hmla. Všade bola hmla prevaľujúca sa v obláčikoch a chumáčoch všade naokolo.

Aurora pozrela na svoje ruky. Boli ako prežiarené svetlom, takmer priesvitné. Vzala do ruky prameň svojich vlasov a zistila, že sa ligocú ako posiate tisíckami hviezd. Pozrela na svoje telo. Bolo zahalené v bielej tunike, ako utkanej z hmly a svetla.

A to ticho! Nikde na svete nie je také ticho. Také ohlušujúce a predsa mäkké. Zrazu, ale možno to bolo aj za veľmi dlhú dobu, pretože tu sa čas nerátal, sa ozval výkrik. Aurora sa obzrela a v diaľke zbadala tmavý bod v tej bielobe. Vykročila k nemu, pričom jej kroky sa vôbec neozývali a ani nečerili hmlu. Po chvíli sa dostala bližšie a rozoznala, čo, teda kto to je. Bola to Helena. Pripútaná striebornými reťazami ku kolu.

„TY!!! Čo si to spravila!?“ vykríkla Helena a pokúšala sa vyslobodiť.

Aurora si sadla na zem k nej.

„Teda takmto vyzeráš, Helena,“ podotkla a mierne sa usmiala.

Helena mala také isté čierne vlasy ako ona, ale mala modré oči a ostrejšie rysy tváre. Bola taká podobná, a predsa taká odlišná od Aurory. V tvári mala vytesané čisté zlo.

„Som rada, že nie si ako ja.“

„Zabila som tvojich priateľov!“ vykríkla Helena, ako keby jej tým mohla fyzicky ublížiť.

Aurora sa mierne pousmiala, hoci v tom úsmeve sa odrážal aj smútok.

„To sa nikdy nestalo. Vrátila som sa do minulosti, aby som ťa zničila.“

„Ale ty ma nezničíš. Nikdy!“ kričala Helena, napínajúc sa v reťaziach.

„Vieš Helena, toto je zvláštne miesto. Myslím, že je to niečo ako prechod. Môžeš si vybrať – chceš to oľutovať a prejsť tam, kam by mala ísť každá duša? Alebo pôjdeš tam, kam si smerovala celý svoj život?“ opýtala sa Aurora, hoci vôbec nevedela, kde sa v nej tie slová berú. „Povedzme si to rovno. Môžeš ísť hore, alebo dole. Tak čo si vyberieš, Helena?“

„Vyberám si to, čo som si vybrala už dávno. Myslíš, že túžim po svetle a dobre? Čo je to vaše dobro? Samé obmedzovanie a príkazy! Vyberám si ZLO!“

Rozosmiala sa divým smiechom šelmy, inteligentnej šelmy, ktorá tuší nebezpečenstvo. Keď dohovorila, Aurora vstala a kúsok poodišla. Helenu začali obkolesovať akési tvory, čierne ako noc a strašné. Démoni podsvetia. Trhali Helenu na kúsky. Jej smiech zamrel a nahradil ho šialený vresk. Aurora sa odvrátila a kráčala preč. Helene už nič nepomôže. Vybrala si. Znova si sadla na zem a čakala, čo sa stane. A opäť za dlhú, či krátku chvíľu sa za ňou ozvalo tiché zamraučanie. Prekvapene sa otočila a zbadala Deimosa – mačiatko, ktoré dostala na Vianoce. Teraz sa to zdalo už tak dávno. Deimos k nej pricupkal a zľahka sa jej obtrel o nohu. Potom odišiel kúsok ďalej a vzápätí sa zmenil na malého zlatovlasého chlapca, odetého tak ako Aurora, v bielych šatách. So širokým úsmevom k nej pristúpil a chytil ju za ruku.

„Sem sa možno dostať jedine po smrti, alebo v podobe mačky. Mačky sú totiž zvláštne tvory – sú napoly tu a napoly s tvojom svete,“ vysvetlil a stále sa na ňu usmieval.

„Kto si?“ opýtala sa chlapca.

„Som rád, že mi tykáš. Väčšina mi vyká a občas je to dosť únavné,“ povedal, akoby nepočul jej otázku.

„To ma teší, ale kto si?“ zopakovala hlasnejšie.

„Som... jednoducho som,“ odvetil chlapec záhadne. „A kto si ty, Aurora?“ obrátil sa k nej a skúmal jej tvár ako sochár, ktorý si prezerá práve dokončené dielo.

„Odkiaľ ma poznáš?“ spýtala sa začudovane.

„Poznám všetkých ľudí a všetky tvory na Zemi. Všetci tadiaľto prešli.“

Chlapec prešiel rukou po Auroriných očiach a ina odrazu videla všetky tie duše okolo seba. Boli tam prichádzajúci aj odchádzajúci. Malé duše bábätiek odchádzali na Zem. Bolo to úchvatné.

„Som na teba hrdý,“ povedal chlapec a stisol jej ruku.

„Nemohla by som žiť s pocitom, že sú mŕtvi,“ zašepkala. „Takto som aspoň zomrela šťastne, keAď viem, že oni žijú.“

„A čo takto žiť šťastne?“ usmial sa. „Za to, že si sa dokázala obetovať ti dám ten najcennejší dar.“

Chlapec sa zohol a niečo zobral z bielej zeme. Vystrel ruku k Aurore. Niečo sa mu na dlani zatrblietalo. Bolo to obyčajné, malé zrnko piesku.

„Ďakujem,“ povedala Aurora, keď jej chlapec vložil zrnko do dlane, no rozmýšľala, načo jej prepána bude piesok.

„Stačí, keď ho zovrieš v dlani a budeš hľadať v svojom srdc. Potom sa vrátiš do života,“ usmial sa a postupne zmizol. Posledný zmizol jeho žiarivý a tajomný úsmev.

Aurora stisla v ruke zrnko piesku a zatvorila oči. Okamžite sa jej v mysli vynorili. James, mama, otec, bratia, priatelia...všetci sa na ňu usmievali a ona uverila. Zmizla.

Keď sa jej srdce, ktoré vynechalo asi päť úderov znova ustálilo, prebrala sa. Cítila ostrú bolesť v hlave a nad sebou vnímala nejasnú postavu.

„Potrebuje slečna pomoc?“ opýtal sa bezdomovec milým hlasom a pomohol jej vstať.

„Nie, ďakujem,“ odvetila a pozbierala sily, aby sa naňho usmiala. Bola rada, že ho zachránila. Obrátila sa mu chrbtom a z neďalekého okna privolala nejaké jedlo. Bolo to jedno kuracie stehno. Rozmnožila ho a podala mäso bezdomovcovi.

„Nech sa páči,“ povedala a odišla.

Za rohom sa odmiestnila rovno pred bránu Rokfortu. Stislo jej srdce, pretože stále cítila smútok zo smrti priateľov. Preliezla zamknutú bránu a vykročila do hradu. Keď tam šla naposledy, zabila Persis. Nuž tak, bude sa s ňou musieť stretnúť.

Keď zaklopala na dvere a otvorila ozval sa hlas:

„Vitaj Helena. Aké milé prekvapenie.“

Aurora sa strhla a otočila sa k svojej profesorke. Povedala to presne, ako si pamätala.

„Helena je mŕtva, vrátila som sa v čase a porazila ju. Sadnite si a všetko vám poviem.“

Persis, hoci nedôverčivo si sadla a vypočula si ju.

„Som slobodná. Aj ja ti niečo musím povedať. Ja a Helena sme boli sestry,“ povedala napokon.

„Viem. Viem všetko, čo vedela Helena. Čo teraz urobíte?“ opýtala sa jej zvedavo.

„Odídem do lesa a zomriem,“ jednoducho odpovedala Persis. „Stretla som mnohých ľudí, ktorí chceli žiť večne. A ja už žijem neuveriteľne dlho. Nikdy si nepraj žiť večne, Aurora. Ani nevieš, aké hrozné to je. Tvoji priatelia umierajú a ty vieš, že nemôžeš ísť za nimi. A som unavená. Taká unavená, ako môže byť niekto, kto žije dve tisícročia. Zbohom!“

Persis jej stisla ruku a usmiala sa na ňu. „Som na teba hrdá.“

„To som už niekde počula,“ zasmiala sa Aurora krátko.

„A netráp sa tým. Čas to vylieči,“ zašepkala naposledy a vyšla z pracovne.

„Nie, nevylieči,“ povedala Aurora, hoci ju už nikto nepočul.

______________________________________________________________

V tejto kapitole som sa konečne dostala tam, kde som chcela, k umeleckému opisu. Čo myslíte, vydaril sa mi? Hmm?

Páčil sa vám dej? Myslíte, že ešte príde niečo nečakané? Pozorne si prečítajte posledné vety a zistíte to.

Trocha som sa v tejto kapitole inšpirovala istými filmami. Napríklad filmom Duch, hoci ho nemám rada...

Otázky na zamyslenie:

Aká zápletka by sa ešte mohla objaviť?

Prečo Aurora povedala, že čas to nevylieči?

Ako sa to skončí?

Veď uvidíte....nabudúce, posledná kapitola.

Takže, dúfam, že mi to obodujete, a hlavne prosím, aby ste to okomentovali. Diky

Rory Brook

[ » na začiatok « ]