Kapitola:
Pridaná: 28.4.2008, 19:58:52
Čítaná: 1123×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sirius Black, Savannah, Fred Weasley, Amai, Cassaerio, Evelin
Stručný dej: Čo sa asi tak deje po smrti čarodejníkov? Odpoveď nájdete v tejto poviedke, ktorá sa síce zameriava na Savannah, no k ďalším hlavným postavám patria Sirius Black a Fred Weasley.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » (bez názvu) 3 » (bez názvu) 4 » (bez názvu) 5 » Zábudlivec a rojko 6 » Drahý denníček... 7 » (bez názvu) 8 » Strasti... 9 » ...a radosti 10 » Odhalenia 11 » Dohody a rozhovory 12 » Ona a on

Chtiac-nechtiac ma musel Ed opustiť a ja som osamela. Samozrejme, stále vedľa mňa trochu nervózne postával Jim, no ja som mala pocit ako keby som stála proti celému svetu. Začalo sa stmievať a s tým prišiel aj chlad, ktorý ma presvedčil, aby som sa vrátila do penziónu. Tušila som, čo ma tam čaká; celé komando spovedníkov a minimálne jedna osoba si všimne, že som plakala. Ešte som zvažovala možnosť ísť ku Siriusovi, no nakoniec som sa rozhodla čeliť davu. Predsa len bolo to bližšie a ja som už mrzla.

Po pár minútach chôdze som zastala pred dverami pod starou vývesnou tabuľou. Ešte sa stále môžeš otočiť, našepkával mi hlások niekde vzadu v mojej hlave. Skoro som ho aj poslúchla.

„Preboha! Kde si bola celý deň? Všetci ťa hľadali!“ zadýchane mi vytkol Jared, do ktorého som narazila.

„Ja...“ ani ma nenechal dopovedať a vtlačil ma dnu. Tam mi bolo najprv trochu vynadané, no potom ma všetci vyobjímali.

„Savannah! A teraz konečne vyklop, kde si bola?!“ prišla ku mne Eve a ako posledná ma objala. Potom sme si obe sadli na gauč a okolo nás sa pousádzali všetci obyvatelia penzióniku.

„Nechala som ti predsa odkaz, že idem… idem ku bráne. Musela som si niečo vybaviť,“ rýchlo som dodala, aby si Eve zase nedomýšľala tie jej teórie. Zrazu sme sa obe rozosmiali. Len jediný človek zostával vážny, no ja som si ho v tom okamihu vôbec nevšímala.

„Slečna Evelin vravela, že ťa uniesli!“ vykríkla Amai a automaticky si mi sadla na kolená. „A pán Jared zase, že ťa poslali dole, na Zem,“ posledné slová len šepla, takže ju počulo len pár ľudí, ktorí sedeli najbližšie k nám. Tých zopár pozrelo na Freda, ktorý stál v rohu a o niečom hovoril s Caroline.

„Neboj Am, ako vidíš som v úplnom poriadku,“ spomenula som si na Roica a trochu som posmutnela, „áno v úplnom poriadku,“ potichu som zopakovala pre seba. Snažila som sa pokračovať a smiať sa s ostatnými, no už to bola len pretvárka. O necelé tri hodiny som zahlásila, že je čas ísť spať, i keď som vedela, že dnes nezaspím. Všetkých som uložila, vlastne len tých najmenších, tí “veľkí“ sa roztratili hore-dole po penzióne, alebo na nočné zmeny do práce.. Vrátila som sa do obývačky, kde ešte tlel v kozube oheň. Mlčky som pozerala na červenkasté uhlíky a uvažovala nad Roicovou chorobou.

„V pohode?“ prebral ma známy hlas. Zdvihla som hlavu a pozrela na Freda, ktorý stál vo dverách. Odpovedala som kývnutím hlavy.

„Moc v pohode teda nevyzeráš. Chceš sa porozprávať?“ divne starostlivým hlasom sa pýtal. „Alebo budeme obaja pozerať na vyhasínajúci oheň a zožierať sa každý vlastnými problémami?“ povedal žartovne. Povzdychla som si a tiež som sa usmiala.

„Dnes som zmizla na celý deň, aby som sa šla pozrieť na brata, Roica. No nepustili ma k nemu… až po pár hodinách sa vyplížil Ed a povedal mi… čo sa stalo.“ Na chvíľu som sa odmlčala a pozrela ako Fred zareaguje, no on taktiež mlčal. Nadýchla som sa a pokračovala. „Vravel, že Roic pred dvoma dňami odpadol, a viac sa neprebral. A ja… nemôžem nič urobiť…,“ hlas sa mi zlomil. Fred ku mne prišiel a ja som mu vzlykala na pleci. Po chvíli som sa spamätala a spakruky som si utrela slzy. „Tak vrav, akými problémami by si sa mal zožierať ty?“ zahovárala som, snažiac sa nahodiť opäť úsmev.

„Ále také banality ako, že i keď sa mi podarilo získať čarovnú moc, no je mi nanič, keďže sa mi nedarí otvoriť bránu späť do života. V denníku chýba stránka, posledná stránka s koncom zaklínadla.“

„Ako?“ spýtala som sa nahnevane a zároveň ma odpoveď desila. „Ako si získal moc?“ hystericky som skríkla. Pomaly mi to začínalo dochádzať. Fredovi sa v očiach zračilo zdesenie, no prekvapivo zachoval pokojný hlas.

„V Musefanovom denníku bolo zaklínadlo, podľa ktorého sa mala moc jednej z tých dvojičiek preniesť na mňa. A fungovalo to.“ Pokrčil plecami.

„Ale veď… v centre žiadne dvojičky nie sú! Odkiaľ sa preniesla tá moc?!“ Preboha! Nie, začínaš byť paranoická. Predsa Roicova moc sa začala len prednedávnom prejavovať, tak aký význam by malo ju brať?! Nie, určite to spolu nesúvisí! Nadávala som sama sebe, ako môžem byť taká blbá. Zdvihla som hlavu a všimla som si, že Fred sa na mne dobre baví.

„Mala by si sa vidieť, ako gestikuluješ. Miestami som sa bál, či niečo nezhodíš alebo niekomu neublížiš,“ povedal smejúc sa a i mne začalo mykať kútikom. Vzápätí sa Fred rozosmial a ja som pomaly zabúdala na svoj hnev. Fred sa postavil a doniesol dva poháriky a nejakú fľašu. „Dáš si?“ chvíľu som váhala, no nakoniec som prikývla a Fred mi podal pohár, polo naplnený tmavočervenou tekutinou.

„Dúfam, že sa tvoj brat uzdravý,“ povedal keď dopil, no zdalo sa mi, že som v jeho hlase začula smútok. „Mal by som si už ísť ľahnúť, inak budem zajtra k ničomu. Totižto našiel som si brigádu. A ty by si sa nemala trápiť a ponocovať.“

„Nie, prosím zostaň ešte chvíľu,“ šepla som, no vediac, že ma Fred počul. „Ja… nechcem tu byť sama. Tak zostaň…“ znelo to skôr ako rozkaz, než prosba, no Fred na sebe nedal nič znať a mlčky popíjal druhý pohár vína.

„Keď som bol na škole, s bratom sme boli vyhlásený vtipkári,“ hovoril tichým nostalgickým hlasom. „ Raz sme zorganizovali výlet do muklovského kina. Ísť smeli len šiestaci a siedmaci, pričom my sme boli stále len vo štvrtom ročníku. Nakoniec s nami šlo asi len desať deciek, no bola to neuveriteľná sranda. Samozrejme, že nám na to McGonagalka prišla. Trestom malo byť leštenie trofejí a iných blbostí. Zabralo nám to týždeň, no počas toho sa nám podarilo vymyslieť zmes, ktorou keď pretrieš nejaký nápis, jeho písmenka sa poprehadzujú. Nápad bol od muklov, tí ich vedci zistili, že keď zmeníš poradie písmen a necháš len prvé a posledné na originálnom mieste, človek si to neuvedomí a v pohode číta. Všimli si to asi o mesiac,“ pousmial sa a očividne pokračoval v spomínaní, no už len mlčky. Pozrela som naňho a skrútila som sa v kresle ako mača. Zaspala som pozerajúc do ohňa a v mysli som zhodnocovala celý deň. Zdalo sa mi to všetko ako nepodarený sen.

Zobudil ma výskot a dobre známy hlas. Amai.

„Vstávajte slečna! Fred už odišiel a my musíme ísť za pánom Siriusom, ešte nikto vo veži neupratoval a verte mi, že to tam vyzerá horšie ako v bratovej izbe.“ zasmiala sa a stiahla zo mňa deku, ktorou ma niekto v noci prikryl. Pousmiala som sa a šla sa do izby prezliecť. O pol hodinu som vyšla a pridala som sa k Amai a šli sme vyhrabať Siriusa z toho bordelu čo sme mu tam narobili.

„Sirius!“ vyhŕkla som zrazu, „kde je ten Fredov, teda Musefanov denník?“

„Niekde tu. Pokiaľ ho Fred nevzal k tebe.“ pokrčil plecami a ďalej sa venoval zberaniu špinavého riadu.

„Prečítaj mi ho,“ pokračovala som a narastalo vo mne nadšenie. Viem, ako ťa zachránim, braček.

„Nie si už trochu veľká aby som ti čítal pred spaním?“ uškrnul sa nado mnou, no vzápätí zmenil názor. „Dobre, len ho nájdi. A varujem ťa, ten chlap má otrasné písmo,“ obaja sme sa rozosmiali a Sirius sa pustil do čítania. Snažila som sa sústrediť, no začínali mi klipkať oči. Zrazu som bola opäť pri zmysloch.

„ …získaval som moc od najnižších dôstojníkov, no vždy mi vydržala len pár dní. Až keď som dokončil zaklínadlo a použil som ho na Léthe vydržala mi už viac ako mesiac. I tieto pozorovania ma utvrdili v tom, že ak sa v tomto svete odoberie moc niečomu alebo niekomu inému ako Léthe a Vitae, môže to mať katastrofálne následky,“ strhla som sa a prebudila Amai, ktorá namiesto upratovania zaspala vedľa mňa na pohovke.

„Savannah,“ ozvalo sa od dverí, a ja som onemene pozerala na Cassaeria, „mohol by som s tebou hovoriť?“ s otvorenými ústami som prikývla a vyšla s bratom von z veže.

„Bol za tebou Ed?“ pozrel na mňa a s povzdychom si odpovedal. „Samozrejme, že bol. Ako ťa poznám určite si prišla na nejaký šialený plán, ako ho zachrániť, tak počúvam.“ Musela som sa zasmiať nad tým ako dobre ma pozná.

„Pozri záznamy, o náhlych úmrtiach v nižších radách, ktorým predchádzal úbytok alebo úplná strata moci. Skús spred takých 25 rokov, možno bude stačiť i skoršie obdobie,“ povedala som jedným dychom a pozrela na Cassa. Ten len prikývol a odišiel.

Vrátila som sa do veže a s Amai sme doupratovali. Bola som vďačná, že sa ma Sirius nič nepýtal. Keď sme skončili, šla som ešte dokúpiť nejaké ovocie a vrátila som do penziónu, kde som začala variť obed.

„Sav, si v pohode?“ Eve si sadla za stôl a stoličkou sa natočila ku mne. „Obvykle nie si takáto hŕŕ do robenia hocijakej roboty. A čo si prišla domov stihla si upratať obývačku, umyla si riad a nesmiem zabudnúť, že popritom varíš obed pre celý penzión,“ vymenovala Eve a popritom ukazovala na prstoch čísla ako malá. Zasmiala som sa a zdôverila som sa jej. Povedala som jej všetko; o Roicovej záhadnej chorobe, o tom čo čítal Sirius v denníku, len moje podozrenia, že i keď nechtiac, bol to Fred, kto ublížil môjmu malému bračekovi, som akosi vynechala. Nedokážem to vysloviť, priznala som sklamane v duchu. Evelin, ktorá počas môjho rozprávania ani nepípla, ku mne podišla a objala ma.

„Neboj Sav, všetko bude dobré,“ tíšila ma ako malú.

„…ehm, nerád vám ruším vašu chvíľku, no polievka sa hlási,“ ozval sa od dverí Fred. Modlila som sa, že len teraz prišiel, no Amai, ktorá stála hneď vedľa neho odpovedala mojim myšlienkam.

„Slečna, čo je vášmu bračekovi? Pôjdeme ho pozrieť? Moja mama vždy vravievala, že návštevy sú najlepším liekom pre každého, nech má hocijakú chorobu,“ nemyslela to zle, no jej slová mi ublížili. Ani za ním nemôžem ísť, povzdychla som si smutne. Neodvážila som sa pozrieť Fredovi do očí a tak som šla zachraňovať polievku, ktorá sa rinula z hrnca.

„Amai, bež zvolať všetkých na obed,“ požiadala som ju a uťahane som si sadla.

„Caroline, čo sa-“ začal Fred, no Caroline ktorá práve vpochodovala do miestnosti ho umlčala pohľadom.

„Savannah, tá Straka. Opäť. Moja izba,“ povedala trhane a ja som vyštartovala do Carolininej izby. Z Oestrakovej nohy som vzala odkaz.

Záznamy spred 25 rokov neexistujú, no našiel som zápisky o „more“, ktorý oslaboval a za desať dní od „nakazenia“ zabil. Keďže neboli k tomu nijaké medické potvrdenia, niečo mi vraví, že len utajili stratu moci, pred najvyššími dôstojníkmi.

Takže čas hrá proti nám.

Cass.

*****************************************************

som spat s dalsiou kapitolkou, sice nie je zrovna strahujuca, je tam par dolezitych veci. uz sa pracuje na dalsiej, no popri skole mi to zase chvilku potrva.

... chcela by som podakovat testralke, za beta-read

a este k tejto kapitolke, je dlhsia, nez obvykle, no nejako mi to neslo skratit, proste som tam potrebovala mat vsetky tie veci co tam su :D hadam sa na mna za to nenahnevate (a ak ano, tak si mozete thrnut labou)

vase poznamky (negativne i pozitivne) naramne potesia (dost podporuju v pisani)... teda skor tie pozitivne, no i kritika sa hodi, nech viem co vylepsovat

[ » na začiatok « ]