Poviedka:
Pridaná: 21.4.2008, 18:33:05
Čítaná: 4336×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evansová, Severus Snape
Stručný dej: Severus Snape nikdy neprestal dúfať, a v tejto poviedke James Potter spravil prešľap, kvôli ktorému navždy stratil Lilly. To jej otvorilo oči...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Bolo chladné sobotné popoludnie a Lilly Evansová, ktorú študenti poznali podľa jej dlhých červených vlasov, smaragdovo zelených očí mandľového tvaru a vďaka jej schopnosti dokázať ako jediná povedať nie Jamesovi Potterovi, sa mlčky prechádzala po školskom pozemku. Nemyslela na Pottera, ale na koncoročné skúšky, ktoré ich čakali v najbližších dňoch. Vždy tie skúšky urobila maximálne presne a tento rok tomu taktiež malo byť. Z tašky si vytiahla učebnicu elixírov a aj keď elixíry dokonale ovládala, rada si čítala a listovala medzi učivami. Veď napokon opakovanie je matka múdrosti, vraví sa. Oprela sa teda o najbližší strom a nerušene čítala. Prišla po tretie učivo, ktoré preberali dosť dávno, keď začula, akoby sa pri nej niekto pohol. Keď si bol takmer istá, že by to mohol byť len Potter otočila sa smerom, odkiaľ sa šuchot ozýval.

“James, teraz nemám čas, mám si toho ešte veľa zopakovať a veľa sa naučiť, veď sme sa dohodli o hodinu.” zakričala. Nika sa však neozval, no jej to nedalo. Vystrela sa na nohy a obišla hrubý kmeň starého stromu. Z druhej strany o ktorý sa opierala, sedela zhrbená postava. Pottera pripomínala jedine farba vlasov, inak by si nik ani len nepomyslel, že by to mohol byť on. Lilly už tušila, kto tam sedí, teda si bola celkom istá. Zohla sa k osobe a prisadla si. Chlapec s jemnými uhľovo- čiernymi vlasmi pôsobiacimi mastno asi tak po plecia zľahka zdvihol hlavu, keď pocítil, že sa o neho niekto zľahka oprel. Bol to Severus Snape, chlapec, ktorý bol častým objektom výsmechu a útokov Záškodníkov. Na jeho tvári sa aj napriek viditeľnému smútku pri pohľade na dievča objavil úsmev. Áno to ju tak veľmi miluje a ona o tom ani len netuší. Nemôže jej to povedať, pretože by sa s ním pravdepodobne prestala rozprávať aj ona. Boli dlhoroční priatelia, teda zo Severusovej strany to bolo viac, než priateľstvo. No bol rád, že s ňou môže tráviť voľné chvíle za každý cenu, aj za cenu, že zrejme nikdy nezistí, čo presne ku nej cíti.

“Sevie? Prečo si smutný?” opýtala sa po malej chvíli.

“Ja-…nie som smutný, iba som sa zamyslel.” zakrýval.

“Ale ja ťa predsa poznám, po prvé klamať nevieš a po druhé vidím, že si smutný, tak nezavádzaj.” nedala sa odbiť.

“No dobre, tak som možno bol, teraz už nie som.” oponoval.

“Hmm…ahá, tak ty nie si hej?” pozrela sa na jeho smutnú tvár s úškrnom.

“Nie, nie som.” nedal sa.

“Sev, prosím nebuď smutný, potom je smutno aj mne. A ak máš dôvod na smútok, povedz mi ho.”

Pri týchto slovách v Severusovi svitla nádej, akoby ho rozžiarilo to čo povedala. Tak predsa jej na ňom záleží, aspoň trochu. I keď to neznamená´, že by ho mohla chcieť.

“Nie, už nemám dôvod, proste sa tým už netráp.” Letmo sa dotkol jej červených vlasov, ktoré tak zbožňoval, ale ruku odtiahol, keď sa na neho pozrela. Cítil sa previnilo, akoby urobil niečo zlé.

“Sev, ja…mala by som ti niečo povedať. Len.. ja …neviem ako by som to….”

V Severusovi sa všetko akoby pohlo, dúfal, že príde to, na čo tak dlho čakal. Bol napätý.

“Vieš, ja…včera som začala chodiť s Jamesom.” vyklopila a pozrela sa na neho spýtavým pohľadom, aby zistila, čo sa v ňom odohráva. Keby Sev stál, iste by spadol, bol smutný, všetky jeho doterajšie nádeje sa rozplynuli a on znova zosmutnel. Keď sa mračil pôsobil omnoho staršie.

“Aha, tak prajem veľa štastia.” povedal mierne urazeným tónom. Takým ironickým.

“Sev, ale snáď to nepokazí naše priateľstvo.” vedela, že áno, ale chcela to ešte zachrániť. Severus ju však nechcel stratiť úplne.

“Lil, ja ťa budem mať stále rovnako rád, no jeho za mnou nevoď, to by bolo na mňa priveľa…dobre?” povedal napokon.

“Dobre…ale ty sa hneváš však?”

“Nie nehnevám, som trochu sklamaný, možno trochu viac, ale hnevať? Na teba? Nikdy, keď ho tak hrozne ľúbiš, tak potom ti nesmie v štastí brániť nik, ani ja.” no toto zrovna povedať nechcel, no takisto nechcel, aby ju t trápilo. Tak radšej vymyslel niečo, čo jej dá istotu, že sa nehnevá. On sa naozaj nehneval, len ho to žralo kdesi vnútri, veľmi blízko srdca, dalo by sa povedať, že priamo tam. Bolelo ho to, no nechcel, aby bola nešťastná. I keď najradšej by bol, keby ho nechala, keby mal voľnú cestu. Nevedel, či má vôbec zmysel ďalej bojovať. No vraví sa, že bojovať za to najdôležitejšie treba vždy. Ona pre neho bola to najdôležitejšie. A on sa nevzdá len tak ľahko.

“Prepáč, ale ja budem musieť íst…dohodla som sa.” pousmiala sa, no nechcela mu povedať, s kým sa dohodla a dúfala, že sa nebude pýtať.

“Jasné, len choď.” povedal a ani sa nemusel pýtať, on totiž vedel, že ide za ním. Ach, ako rád by ju zastavil. Lilly už ale bola asi meter od neho a tak to vzdal.

//nemal by som im to nejako prekaziť? Nie, to v žiadnom prípade. Ale zas…keď si vezmem, že by sa s ním pohádala…Nie v žiadnom prípade!!!” hádal sa so svojim svedomím. Vnútorný hlas mu však vravel, aby to nechal plynúť, veď on raz urobí nejakú hlúpu chybu aj sám. Potter mal totiž talent na priťahovanie problémov. Bola len otázka času, kedy sa pošmykne. Plynuli dni, týždne a Lilly trávila čoraz viac času s Potterom, Severus čoraz viac času presedel pri tom istom strome s hlavou v myšlienkach. Sám a smutný, opustený a zanedbaný. Lilly si málokedy spomenula na svojho kamaráta. Dokonca ani Potter si už tak často neskúšal svoje kúzla a nevybíjal zlosť práve na ňom. Pomaly sa blížila zima a s ňou aj posledný výlet do Rokkwille. Sev vedel, s kým pôjde Lilly a rozhodol sa ostať v Rokforte. On sa nepotrebuje pozerať, ako sa jej Potter dotýka, aj keď by šlo len o dotyk rukami. Rozhodol sa pre vyčkávaciu taktiku boja, prípadne sa niekedy posnažil, aby bola niektorá z Potterových bývalých v správnom čase na správnom mieste. Myslíte, že zabralo? Ani náhodou. Zakaždým sa dostal na začiatok. No vzdať sa? Nie. Rozhodol sa bojovať, pokým bude mať aspoň tú najmenšiu nádej. Tá predsa umiera posledná. V to ráno, keď prišiel celodenný výlet do Rokwille sa vybral do knižnice. Sadol si na obvyklé miesto a to na zem ku predposlednej polici s knihami. Vytiahol si zopár kníh, ktoré potreboval na splnenie domácich úloh, pripravil si pergamen, brko a pustil sa do písania. Úlohy mu išli vždy od ruky, no teraz sa nevedel sústrediť. Stále myslel na ňu. Na to, ako sa teraz prechádza ruka v ruke s ním. Už len tá predstava ho desila. Myslel na to, že keď teraz skončí škola, už ju možno nikdy neuvidí. Možno ak, tak na jej svadbe. No on by bol len pozvaný hosť. Jej manželom by sa stal niekto iný. Chcel prestať myslieť na toto a začať myslieť nad domácou úlohou z dejín mágie. Tie mu však nikdy nešli. Možno preto, že ho nebavili. Ak však chcel mať ako tak dobré výsledky zo záverečných skúšok, musel sa učiť. Po hodine sa mu konečne podarilo sústrediť. No ako náhle sa rozpísal ledva na jednu stranu, začul buchnutie dvermi. Najprv si myslel, že je to prievan, okno bolo totiž otvorené. Ale potom počul, ako sa niekto oprel o policu s knihami a klesol na zem, zjavne plakal, pretože bolo počuť smrkanie. Bol zvedavý, potichu sa zodvihol zo zeme, knihy nechal ležať na mieste. Potichu prechádzal pomedzi police prepchaté knihami až kým sa nedostal ku polici o ktorú bola opretá postava jemu otočená chrbtom. Momentálne si utierala slzy. Sev však hneď vedel, kto tam sedí. Podišiel už nie tak potichu, aby sa nezľakla bližšie. Pohladil ju po chrbte, keď ju obchádzal, sadol si vedľa nej a chytil ju za ruku. Mala ju chladnú a tak jej ju ohrieval. V tom okamihu sa jeho čierne oči stretli s tými pre neho najkrajšími zelenými očami. Mala ich celé uslzené. Po lícach jej stekali prúdy sĺz a ona nedokázala hovoriť. Mala v hrdle obrovskú hrču. Severus to chápal a tak ju nepobádal, aby sa vyjadrila. Len si ju pritúlil na hrudi a nepúšťal ju z objatia, pokým si nebol istý, že chce rozprávať. Lilly cítila to úžasné teplo a istotu v jeho objatí. Nechcela sa ho pustiť. Chcela tu a takto zostať navždy, nič iné ju nezaujímalo. No rozhodla sa, že mu musí povedať, čo sa stalo. Zdvihla k nemu hlavu, no stále ho objímala a keď mu videla do očí začala:

“Ja…neviem, ako začať.” hovorila pomedzi plač.

“Tak napríklad, prečo nie si v Rokwille?” zachraňoval pred trápnym tichom.

“Ja som tam aj šla, ale.”

“Odišla si, to mi je jasné, ale prečo?” milo sa spýtal.

“Vieš James, teda Potter povedal, že sa tam stretneme, že tam pôjde skôr.”

“A on tam nebol. Však?” predpokladal.

“Nie, bol, ale nebol sám.”

“Bol s Blackom?” tipoval.

“Nie, bol tam s tromi ďalšími dievčatami, a on….on sa tam…s nimi… ako by som to… flirtoval s nimi.” do očí jej znova vyhŕkli slzy.

“Ja som vedel, že sa niečo podobné stane, debil je to!” rozčúlil sa.

“Ale si si úplne istá, že to bolo flirtovanie?” išiel proti svojmu snu, no jej sen bol vtedy Potter a teraz mu bolo jedno, že ho obhajuje.

“Som, pretože s jednou z nich sa aj bozkával.” povedala rozhorčene a prišiel ďalší príval sĺz.

“Lilly, on ti nestojí za slzy, neplač. Nie je jediný, a asi mu veľmi ne tebe nezáležalo, keď toto urobil.” zachraňoval čo sa dalo a pousmial sa na ňu. Vtedy pocítil, ako ho objala ešte tuhšie, hlavu si položila späť a jeho hruď a privrela oči. Počula tlkot jeho srdca. Severusa to povzbudilo a pohladil ju po vlasoch. Tento krát ruku neodtiahol. Nechal ju voľne splývať s červeným závojom. Bol nesmierne rád, že je znova pri ňom. Lilly sa však prudkým pohybom odtiahla a znova mu pozrela do očí. Videla v nich seba. Priblížila sa k Severusovi, chytila ho za druhú ruku. Potom akoby ju niečo prinútilo pritisla svoje pery na tie jeho. Severus zostal prekvapený, potešený, no odsunul ju.

“Lilly ak chceš len zabudnúť n neho nájdi si niekoho iného. Prepáč, ale ja nie som niekto vďaka komu sa mu pomstíš. Ja.. ja ťa milujem.” chytil sa za ústa, pretože poslednú vetu nechcel povedať. Začal sa dvíhať, chcel ujsť, no Lilly ho chytila za ruku a potiahla naspäť. Čakal, čo povie, vedel, že je koniec všetkému.

“Lilly nič nehovor, ja, už sa ťa nedotknem, zabudni na to, aj tak sa ti iste hnusím.” povedal skôr, ako stihla čokoľvek naznačiť.

“Nie, nie nehnusíš sa mi, ja som bola len slepá…mala som ťa vždy tu a nikdy som si ťa poriadne nevšimla…aź teraz viem, že ty si tu vždy len pre mňa a ja tu chcem byť len pre teba.” vedela, že Sev jej nebude veriť, vedela, že si myslí, že chce len zabudnúť na predošlé sklamanie. No nebolo to tak, to čo k nemu cíti si uvedomila až vtedy, keď počula ako bije jeho srdce, keď cítila jeho teplo. Teraz už vie, že jeho srdce tlčie len pre ňu. Možno bolo neskoro a možno sa to ešte dalo napraviť. A ona to chcela napraviť. Nevydržala to a znova ho pobozkala, privrela oči, rukou mu vošla do vlasov a on jej bozk opätoval. Bol štastný, no nebol si úplne istý, či je to realita. Bolo by to až príliš krásne, na to, aby sa to stalo jemu. No sen to nebol, on bol teraz naozaj v Lillynom objatí, dotýkal sa jej vlasov, cítil jej vôňu. Lilly sa jemne odtiahla a videla, že Sev sa červená. Pohladila ho po tvári a on chytil jej ruku pevne do svojej dlane. Usmial sa na ňu a už jej veril. V jej očiach totiž videl seba a lásku.

“ľúbim ťa Sevie.” povedala nežným hláskom a chytila farbu skoro totožnú jej vlasov.

“Aj ja teba Lilly, Už od malička.” prezradil. Lilly sa usmiala a znova sa k nemu pritúlila. To s ním mala byť navždy šťastná.

Takže túto poviedku som napísala raz v noci, keď som nemohla spať.....zrejme to bude len jednorázovka..ale ešte si rozmyslím...v každom prípade sa mne osobne nepáči...ale no veď usúďte samy...

Venovaná:

Sevrejne Snapeovej, ktorá mi otvorila oči, aký je Severus úžasný..takisto Severusovi..:)

[ » na začiatok « ]