Poviedka:
Pridaná: 23.3.2008, 21:11:07
Čítaná: 3057×
Hodnotenie: (počet hlasov: 25)

Typ: Fiction
Postavy: -
Stručný dej: Úvaha nad krutosťou života a obmedzovaní slobody. Niečo na zamyslenie.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Vopred upozorňujem že ide o výlev spísaný do prijateľnej podoby.

depresívne, trpké, bohužiaľ pravdivé..

***

Sedím tu.. opäť po dlhom čase..

Odetá v čiernom, na podlahe, chrbát opierajúc o stenu s knihou v ruke, jej obsah nevnímam, líca mi zmáčajú slzy.

Všetko je tu odporne oranžové, flustrujúce a možno by to na niekoho pôsobilo i šťastne. Nenávidím to tu. Vlastne, všetko okrem bieleho nábytku a rámov tých pár obrazov ktoré mi tu dovolia mať, sú to moje okná do sveta, zobrazujú svet krajší ako je ten v ktorom som nútená žiť..

Chcem kričať a rozbíjať veci okolo seba, nedostatok síl mi v tom bráni a s miernym časovým posunom začínam zapisovať, jediná vec čo mi pomáha. Môj blok a stará prepiska.

Neznášam ich, vytrhujú ma z môjho sveta. Útechou sú mi len knihy, pár DVD ktoré aj tak za nič nestoja, obrazy, fotky. Vlastne len jedna, všetky ostatné som spálila, spomienky boli bolestné. Tá jedna spomienka - najkrajšia a zdá sa - jediná, zobrazuje mňa a moju najlepšiu kamarátku. Potlačím spomienku na kúpele, na ten jeden nádherný mesiac. Je to až priveľmi krásne, precitnutie by bolo hrozné.

Tento svet je krutý.

Pozerám sa na obraz s podobizňou chudobnej ženy a jej dvoch zúbožených deti. Ako im len závidím!

Už nemám nič, zobrali mi aj to posledné čo som mala - Slobodu.

Slobodu? Mala som ju vôbec niekedy? ‚Nie,‘ našepkal mi tichý hlások v hlave, ozýva sa čoraz častejšie. Ešteže o tom nevedia.

Z myšlienok ma vytrhlo zaklopanie na dvere.

Prudko vstanem, zotriem slzy a usadím sa k stolu, chrbtom k dverám.

Nenávidím ich, nenávidím to tu!

Hovoria tomu domov, pre mňa je to peklo.

Vstúpi matka a oznamuje že zajtra pôjdeme na výlet, niečo o Banskej Štiavnici a jazerách. Ach, to zase bude. To že protestami nič nezmôžem som si uvedomila už pred rokmi. Odchádza, no nie nadlho. Otvorila bez zaklopania dvere a zastihla ma práve pri ceste k ‚mojej‘ stene.. zastavila som sa a pozrela čo z nej vypadne. „Poď si niečo dať, nie si hladná?“ opýtala sa ma falošne milo. V duchu so si odfrkla no najavo som nedala nič znať, ako vždy. „Hm,“ zašomrem a pokrčím ramenami. „Čo si furt taká- taká-“ -zvreskne a jej slová nasleduje zavrčanie. Mám chuť niečo povedať ale radšej mlčím, neskončilo by to najlepšie a zbytočne by som si privodila ešte viac problémov.. Pri odchode prasknutie dvermi. Cítim sa odrazu zraniteľne. Zadusím v sebe vzlyk, potlačím slzy a nasmerujem si to do kuchyne. V tichosti si vezmem jahody ktoré tam nájdem, s nimi i nechcené spomienky.

Mám všetkého akurát tak dosť.

Zavriem sa v izbe a spomínam na dnešok. Dnes tu bola celá rodina, vzdialená, blízka, známi i neznámi. Hluk, hluk, hluk. Neznášam to. Náhodne vybraná kniha z knižnice a nenápadný útek to vyriešil.

Vraj tu už budem natrvalo, v duchu sa modlím aby to tak nebolo. To by ma priviedlo na psychiatriu. Teraz k tomu nemám ďaleko a po nejakom mesiaci? Otrasiem sa, dúfam. Možno je aj tak už neskoro.

Sedím tu.. opäť po dlhom čase..

Odetá v čiernom, na podlahe, chrbát opierajúc o stenu s knihou v ruke, jej obsah nevnímam, líca mi zmáčajú slzy.

Veľká Noc.. „Ach, aké krásne sviatky“ zašepkám trpko do okolitého ticha.

***

Je len na vás či zanecháte komentár a koľko hviezd dáte. Toto je slobodná krajina.. Mala by byť..

[ » na začiatok « ]