Poviedka:
Pridaná: 7.1.2008, 18:42:18
Čítaná: 4677×
Hodnotenie: (počet hlasov: 34)

Typ: Fiction
Postavy: Juliet Deneriazová
Stručný dej: Jedna smutná poviedka. Prosím nič z toho čo je v nej napísané neskúšajte!

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Predslov: Toto v žiadnom prípade nečítajte. Ďakujem.

Upozornenie: Ak ste už takí tvrdohlaví, tak nič z tohto doma vo vlastnom záujme neskúšajte. (Síce, kde by ste doma zohnali Eiffelovku?)

Vrany

Juliet Deneriazová sa nakláňala z plošiny Eiffelovej veže a pozerala do hĺbky pod sebou. Aké by to bolo, keby skočila? Zo zamyslenia ju vytrhol prísny hlas strážnika: „Mademoseille, návštevné hodiny pre turistov sa už skončili.“

Juliet sa strhla. „Och, áno, prepáčte. Už idem,“ povedala rýchlo a zišla dole.

Domov išla pešo, hoci sa jej tam vonkoncom nechcelo vracať. Jej aristokratická rodina bola úzkoprsá, arogantná a zahľadená do seba. Neznášala ich. Vždy uprednostňovali jej staršiu sestru Victoire, ktorá bola krásna, nadaná a radi ju predstavovali na rôznych večierkoch, plesoch a báloch. Nahnevane kopla do kamienka. Vzdychla si. Jej rodičia o ňu nikdy neprejavili veľa záujmu. Keď sa s ňou už rozprávali, vždy to bola len kritika. ‚Pozri sa, ako sa obliekaš! To je niečo hrozné! Ja sa potom musím za teba hanbiť!‘ hovorievala jej matka. A pán Deneriaz tiež nemrhal chválou na jeho mladšiu dcéru. ‚Ber si príklad z Victoire, ako dobre sa učí a reprezentuje našu rodinu! Čo by povedala babka, keby ťa videla?‘ Juliet sa do očí nahrnuli slzy. Babka jej zomrela, keď mala deväť rokov. Ona jediná ju bola schopná pochopiť...

Spomínala na svoje detstvo. Pamätala sa na to, akoby to bolo len včera, čo sa sedemročná Juliet zdôverila mame so svojimi nočnými morami.

„Mami?“ Malé čiernovlasé dievčatko s vážnymi očami a s plyšovým medvedíkom pod pazuchou prišlo do spálne. Jej mama, objemná Francúzka, si práve česala dlhé vlasy pred zrkadlom.

„No čo sa stalo?“ vyštekla na ňu.

„Mne sa sníval zlý sen,“ povedala neisto. „Snívalo sa mi o vranách. Zabili ma,“ hlas sa jej nekontrolovateľne roztriasol a zadržiavala plač. Dievčatko potrebovalo materinské objatie...

„Juliet, Juliet...“ teatrálne si vzdychla pani Deneriazová. „Bol to len hlúpy sen, tak choď spať a nevyrušuj ma!“

„Ale mama...“ Chcela ešte dodať, že toto nebolo prvý krát, čo sa jej ten strašný sen sníval, no do izby vstúpil pán Deneriaz. „Nepočula si svoju matku? Choď spať!“

Juliet sa mu neodvážila oponovať a vrátila sa do postele a prikrývku si vytiahla až po uši. Bála sa zaspať, aby sa jej tie hrozné nočné mory nevrátili.

To bolo takmer naposledy, kedy sa rodičom zdôverila so svojimi problémami. Sny sa stále vracali a ona bola už naozaj vydesená. Keď mala desať, začala trpieť nespavosťou, ale ona bola len rada. Hocičo je lepšie než tie sny!

Juliet zastala pred bránou ich vily a zazvonila na zvonček. Livrejovaný strážnik jej otvoril bránu a ona rýchlym krokom vošla až do domu, lebo vonku začínala byť zima.

„Sarah, rodičia sú doma?“ oslovila slúžku, ktorá jej prišla otvoriť dvere.

„Nie, pred polhodinou odišli na maškarný ples do rezidencie Bonneirovcov,“ odvetila úctivo.

„A Victoire?“

„Tá odišla s nimi, slečna.“

„Ďakujem.“

Juliet vyšla hore do svojej izby, ktorá sa nachádzala na najvyššom poschodí. Aspoň tu mala súkromie. V jej izbe bol aj balkón s výhľadom na predmestie Paríža. Hodila sa na posteľ. Bola unavená... Príšerne unavená... Už dve noci za sebou nespala.

Juliet sa smutne usmiala, aj keď nemala veľa dôvodov na radosť. V škole nemala žiadnych kamarátov. Všetci ju považovali za šibnutú a ona sa im ani nečudovala. Niekedy vídavala rôzne veci, ktoré nemohli byť reálne. Vedela, že s ňou niečo nie je v poriadku. Halucinácie začala mať v trinástich. Väčšinou sa jej ukazovali tienisté postavy alebo vrany. A stále tam boli problémy so zaspávaním... Jej záchrana prišla od jej dávnej priateľky Nicolette, ktorá jej odporučila lieky na spanie. Na tri roky sa jej život zlepšil, lieky pomáhali. Až pred mesiacom sa jej choroba vrátila späť. Vedela, čo sa stalo. Stala sa na liekoch závislá a už jej nepomáhali tak ako predtým.

„Nicolette, ja už nechcem žiť. Život na tomto svete už stratil pre mňa zmysel.“

„Neblázni, Juliet. Ty budeš žiť! Uvidíš, všetko sa zlepší! Vyrastieš, vyliečiš sa, vydáš sa za muža, ktorého budeš milovať a porodíš mu kopec detí!“ upokojovala ju kamarátka s úsmevom.

Juliet však nevedela, či skutočne chce porodiť deti do takéhoto skazeného sveta.

Na Paríž sa zniesla tma a spolu s ňou aj na myseľ Juliet. Vietor fúkal v korunách stromov a sfúkaval posledné žlté listy, ktoré sa úpenlivo držali na konároch.

Chcela spať... Spať... Spať... Aspoň pár dní...

Načiahla sa za tabletkami. Vedela, že potrebuje vziať naozaj veľkú dávku, aby zaspala. Aby zaspala nadobro. Zhltla dvadsaťdva tabletiek, keď sa jej kolená podlomili a ona klesla na koberec. Tabletky jej vypadli z ruky a rozsypali sa po zemi.

Trinásťročné dievča s bledou tvárou a s vážnymi, inteligentnými očami vstúpilo do osvetlenej jedálne a sadlo si k dlhému prestretému stolu. „Dobrý večer,“ pozdravila mamu, otca a sestru a oni jej kývli na pozdrav. Celý večer nikto z nich neprehovoril.

„Mama?“ spýtala sa Juliet, keď dojedli.

„Áno?“

„Smiem sa s tebou po večeri porozprávať?“

Pani Deneriazová sa kyslo zatvárila. „Ak to nebude dlho trvať,“ neochotne prisvedčila.

„Ďakujem.“

Po večeri Victoire a pán Deneriaz odišli. „Mama, potrebujem pomoc. Už ďalej nevládzem... Neviem v noci spávať... A niekedy vidím čudné veci...“

Pani Deneriazová nadvihla svoje nahrubo namaľované obočie. „A čo odo mňa chceš?“

„Potrebujem psychológa,“ vyhlásilo dievča statočným tónom. „Iba on by mi mohol pomôcť.“

Jej matku to veľmi nahnevalo. „Juliet Deneriazová, okamžite prestaň s tými výmyslami! Dobre vieš, že žiadnu pomoc nepotrebuješ, len sa chceš predvádzať! To, že si neschopná, neznamená, že sa musíš vyhovárať na psychické problémy!“

Juliet si zahryzla do pery. „V tom prípade prepáč, že som ťa obťažovala,“ povedala ľadovým tónom, no vnútri ju šlo roztrhnúť od hnevu, hanby a poníženia, ktorého sa jej od rodičov vždy dostávalo.

Ale ešte nespala. S námahou otvorila oči a vzápätí ich zdesene rozšírila. Na jej posteľ sa zniesol kŕdeľ čiernych vrán a ostatné si posadali na skrine a stoly. „Dajte mi pokoj!“ hystericky zvrieskla. Vrany hromadne zakrákali. Jedna z nich elegantne rozpäla krídla a zniesla sa na zem, kde začala ďobať do Julietiných tabletiek. „Nie! To nemôžete! To je moje!“ skríkla a z posledných síl rýchlo pozbierala šesť tabletiek. Vložila si ich všetky do úst, no ešte neprehltla. Neodvážila sa. Vtom si spomenula na to, čo by jej na to povedali rodičia. ‚Chceš sa len predvádzať,‘ počula hovoriť svoju mamu. Vzápätí sa k nej zniesol výhražný hlas jej otca. ‚Nikdy to nespravíš. Si priveľmi zbabelá.‘ Videla pred sebou posmešný úškrn Victoire. „Budete to ľutovať,“ pomyslela si a tabletky rýchlo prehltla.

Cítila, ako jej oťažievajú viečka a ju zmáha spánok. Tentoraz sa už neprebudí. Bude spať... A spať... Až naveky... Presne, ako si to želala.

Posledným zvukom, čo počula, bolo krákanie vrán, čiernych ako noc. Ich hlasy sa snažilo prehlušiť zavýjanie vetra. A ešte iný zvuk. Na okná klopali kvapky dažďa a jej vytryskli slzy. Už sa nezobudí.

+ + + + + + + + + + + + + + + + + + + + + + +

------------------------------------------------------------------------

No nevravela som vám, aby ste to nečítali?

Mimochodom, každá podobnosť s realitou je kvázi takmer určite plus-mínus viac-menej náhodná! *THUMBS UP*

Nie, nemám čierne vlasy, nie som Francúzka, neznášam Paríž a takmer nikdy nemám halucinácie, takže si o mňa nemusíte robiť starosti. A proti vranám nemám nič. Aj tak, ja by som skočila radšej z tej Eiffelovky ako sa predávkovala... Vy nie? :D

PS: Ďakujem za snahu o neprevracanie očami.

[ » na začiatok « ]