Poviedka:
Pridaná: 19.10.2006, 12:23:45
Čítaná: 3341×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Typ: Fiction
Postavy: Flu, Debory
Stručný dej: Príbeh o čarodejniciach a o tom ako sa kedysi s nimi zaobchádzalo.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Udialo sa to pred niekoľkými storočiami, tento príbeh ale stále prechádza medzi čarodejnickými vravami a dožadoval sa veľkej obľuby, hlavne preto, že je pravdivý. Aj kvôli tomu vznikli tie rozdiely humusáci, muklovia, šmuklovia, ktorých sa stále niekto zastáva. Bolo to pre nenávisť? Pre to, čo si museli učitelia a zastáncovia mágie vytrpieť v stredoveku? Pravdepodobne. Aspoň tak to opisuje tento príbeh...

Stará mestská dedina na juhovýchode patrila medzi dediny v tomto storočí s najlepšiou budúcnosťou. Chodili tam králi, razili mince a obchodovali obchodníci z najďalekejších krajín. Vyznačovala sa však aj obdobím "honbou na čarodejnice" a na každú ženu striehli, či nie je náhodou príliš pekná, šikovná alebo silná. Pritom im mágia rozkvitala priamo pod nosom.

V ten deň sa do najstaršieho domu, ktorý bol postavený obďaleč od mesta uberala pravdepodobne cudzinka, bola pekná, keby však pochádzala odtiaľto jej osud by bol načisto späčatený. Kráčala cez trávu, hore kopcom, no keď konečne podišla až k nemu chvíľu váhala pred dverami.

,,Poď, poď dnu, Flu" ozval sa spod prahu dverí starecký ženský hlas. Samo sa otvorili a žena vstúpila do takmer prázdnej kruhovitej miestnosti. V rohu stál iba starý stôl s dvoma stoličkami, na stene pohojdávali z dreva vyrezané hodiny a pri posteli pod oknom stála striňa. Niekto sa v nej prehraboval.

,,Ehm, prepáč ak Ťa ruším" s nadvihnutým obočím povedala žena. Nechcela byť drzá, ale vedela, že len drzosťou prinúti starenku aby sa s ňou porozprávala.

Účinne. Tá otočila svoju popolovitú tvár ku ženinej. Pohladila si kríže, ktoré ju zaboleli a trochu zohnutá kráčala ku stolu. Sadla si, oproti nej sadla návšteva.

,,Si veľmi..." začala chrapľavo.

,,Ja viem, ale je to naliehavé," prerušila ju Flu,, Debory, dostali už aj Giselle. Dnes ju chcú vraj zabiť. Počula som ich, videla. A Frank mi povedal, že mám ísť za Tebou. Čo sa to tu deje?"

"Vzbúra proti čarodejniciam, moja zlatá"odvetila stará žena. Neprítomne sa zahľadela von oknom, z ktorého mala výhľad na dedinu. Aj napriek zlému zraku videla, ako sa na námestie tlačí mnoho chlapov a každý nosia na pleciach drevo či kúsky sena,,Vzbúra, ktorá trvá už niekoľko rokov. Chcú nás vyhubiť, navždy, muklovia jedni slizkí. A vyhubili nás už dosť! Neúrekom, preto sa musíme schovávať. Okrem toho zabili aj kopu nevinných žien, pretože si myseli, že sú, ako oni vravia, bosorky."

"A ako..?"

"Upálením."

Flu sa strhla. Zažmurkala či dobre počula a prestrašene na ňu hľadela, sánka sa jej mykala, pery otvárali a zatvárali, no nevydala ani hláska.

"Ja viem si zhrozená. No zastávajú sa názoru, že zničia všetky kúzla. Naše pravnúčatá a možno až praprapraprapravnúčatá" vyhlásila Debory pevným hlasom,,sa o tom všetkom dozvedia, ale budú na to spomínať len s hrôzou a na nás, ich predkov, budú hľadieť s úctou. Neprežije nás možno veľa..."

,,Čo by! V Anglicku už nie je po "honbe" ani chýru!"

,,Ale čo my tu? V Anglicku to skončilo po desaťročí, u nás vládnu králi, ktorí to sú schopní predĺžiť hoci aj na tri desaťročia plné utrpenia."

Flu a Debory sa v rovnakej chvíli otočili na dvere, ktoré sa s rachotom otvorili až vyleteli zo spánkov. Stáli za nimi členovia mestskej radnice a mierili na ne vydlami. Žena uskočila, akoby zabudla, že sedí na stoličke a takmer ju s ďalším rachotom zhodila na zem.

,,VY ČARODEJNICE!! LUMPÁRKY! BOSORKY!" prekrikovali sa muži.

Obe si vymenili pohľady. Starenkin výraz bol pokojný, Flu sa však prestrašene prizerala raz na ňu a potom mužom do očí. Mierili na nich, boli už navždy v pasci a upália ich. Nedokázala však pochopiť, prečo sa na ňu Debory usmieva takým lišiackym úsmevom od ucha k uchu. Žeby... čo sa to dialo?

,,Bosorky! Už nemáte šancu! Je nás tu viac, počujete? Viac! Chodte.."vykríkol jeden, no keď zbadal Deborin úsmev, nechápal. Zhrozene sa skrčil.

,,Pôjdeme s Vami" odvetila nakoniec. Popri prechádzaniu s Flu za pätami si k nemu odpľula, čo vyzeralo na jej vek aj trochu komicky. Jeden ovalnejší chlap jej pritisol vydli ku lopatkám.

,,Dopredu!" zavelil.

Flu nemala takú odvahu ako čarodejnica, čo po celú cestu kráčala s úsmevom pred ňou. Každý, kto ich videl v meste, vedel čo sa deje, pokrikovali po nich nehorázne slová, niektorí sa v oknách triasli od strachu, že chytili ďalšie. A tam, na námestí medzi tým davom spozorovali obe Franka. Bol to čarodejník, nikto ho však nepodozrieval, pretože bol chlap. Hľadel na nich nechápavo, zdalo sa, akoby chcel vykríknuť a hodiť sa mužom pod nohy, aby ich nejako zachránil, zdržal sa. Pomaly sa im strácal z dohľadu až sa ocitli v tmavej cele. Bola takmer prázdna len v rohu sedela bledá plavovlasá žena. Ruky sa jej triasli a keď si ich všimla zakusla si do dolnej pery.

,,Debory! Flu! Nie to je zlé...ak dostali aj Vás, sme stratení. Vyhubia nás" vzlykla tichým tónom. Cez okno k ním niekto hodil paradajky a ozval sa spod neho detský smiech. Zase na nich niekto volal "bosorky". Ani jedna sa však na okno nepozrela. Pozerali jedna na druhú.

,,Viem čo urobíme a tak sa zachránite" prehovorila odrazu veľmi ticho Debory.

,,Povedala si, zachránite? ZachrániME!" Flu na ňu vyvalila oči. Zdalo sa, že jej ochvíľu vypadnú a v tejto chvíli vôbec nevyzerala očarujúco.

,,Nie, viem čo vravím. Pozrite obe ste mladé, ja som stará, nemám už ako udržať náš rod! Doprajme tým muklom, nech majú radosť z aspoň jedného upálenia" pokúsila sa kŕčovito usmiať,,Flu, Giselle, chcem aby ste sa držali môjho plánu. Keby som išla aj ja, bolo by práce nazvyš. Počúvajte..."

Obe k nej pristúpili bližšie. Zdalo sa, že pod oknom už nikto nie je, ale nemohli riskovať, že by ich niekto započul.

***

Slnko už zachádzalo za horizont a tri čarodejnice lanom priviazavali o drevené stĺpy, okolo ktorých sa rozprestierala kopa zo sena a konárov. Sem tam im niekto do časti tela, či vedľa nich hodil kúsky zeleniny, ľudia sa im posmievali do tvári a keď sa pred celé "divadlo" postavil mohutný chlap a kýval balíkom zápaliek pred ich očami, takmer všetci jasali. Okrem skupiny vzadu. Debory si tam všimla Franka aj ostatných čarodejníkov so zarmúteným výrazom v tvári na nich hľadeli a očakávali najhoršie.

,,Keď poviem teraz, spravíte čo som Vám kázala" precedila pomedzi stisnuté zuby stará čarodejnica. Giselle i Flu prikývli, pretože hlava bola asi jediná časť tela, okolo ktorej nemali omotané hrubé lano.

Muž pred nimi párkrát zvolal otázku do publika a znovu sa ozvalo jasanie. Škrtol zápalkou o obal, ona sa zapálila, plamienok z nej sa týčil, akoby sa hrdo pokláňal. Naliehavé jasanie stúpalo. Niektorí znovu vyhodili svoje kúsky zeleniny do vzduchu a snažili sa ich trafiť do tváre, načo chlap hodil zápalku s vervou za seba. Oheň sa veľmi rýchlo usádzal na sene i zoschnutom dreve. Začalo poriadne horieť a Debory na chvíľku stratila hlavu. No potom pozrela raz na jednu, raz na druhú zo svojich dobrých priateliek.

,,Teraz"pokývala hlavou. Mala čo robiť, aby ona sama nespanikárila. To by vyvolalo strach aj u ostatných, ktorým v krvi prúdila krv mágov, s pohľadom radšej upretým na nebo sa nadýchla. Bola pripravená uhorieť za to, čo mala tak rada. Za krajinu, v ktorej žila. Za život tak rozdielný od života muklov.

Flu natiahla chudé pristy, aby mohla z vrecka na zadných nohaviciach vytiahnuť prútik. Chvíľu sa jej nedarilo, Giselle po pravej ruke sa už začínala rýchlejšie mykať, oheň ju pálil na chodidlách. To jej dodalo sebadôveru. Flu najprv nechtami, potom i prstami uchopila prútik a potichu si odzriekla zaklínadlo. Lano z nej pomaly opadávalo. Tak, aby to ľudia nevideli namierila aj na Giselline omotané dlane a nohy. Znovu odriekla zaklínadlo. Všetci si pomaly začínali uvedomovať čo sa deje. Chlapi, dedinčania, už už chceli vybehnuť, aby ich chytili, ale báli sa plameňa, ktorý sa týčil okolo čarodejníc. Obe sa ale so slzami v očiach zahľadeli na Debory. Ťažko dýchala z dymu, hruď mala vypnutú, plameň, ten jej obmýval chodidlá. Keď ich zbadala šibalsky na nich žmurkla, i keď k tomu vydala kopu desivých síl.

,,Choďte, prosím, choďte"

Poslúchli ju. Giselle s nenávisťou v očiach pozrela na dedinčanov. Na voze sedel kráľ, mračila sa naňho tak dlho, že začínal mať obavy a aj mal prečo. Koruna na hlave ho začala akosi príliš páliť. Okolo neho sa ozývali zdesené výkriky, vyzeralo to, akoby sa sám snažil svoj ľud prekliať, pretože z jeho voza začali šľahať plamene. Niekde z publika sa ozvali hlasy, dychčavý šepot typu "on je tiež prekliaty! Bosorák!". Čarodejnice už nepútali takú pozornosť. Giselle potiahla ženu vedľa nej. Flu sa strhla. Úplne zabudla na to, že stoja v žeravých plameňoch. Keďže od nich ľudia odpútali zrak mohli v poriadku utiecť i pomocou čarov. Klepli prútikom po sene pod nimi, začala sa tam vytvárať priehlbina, do ktorej pomaly padali. Pozreli ešte na zmätok okolo, na hrdú čarodejnicu priviazanú lanom, ktorej oči žiarili sťa hviezdy. Obe naraz smrkli.

,,Debory, si tá najväčšia čarodejnica" vzdychla Flu. No všetko sa odrazu stratilo, zem nad nimi sa zatvárala a ony mizli ďaleko od tohto miesta.

Ešte ten deň sa dedinčania postarali o smrť ich kráľa. Debory zhorela, nie však celkovo. Ostali po nej spomienky aj tento príbeh. Príbeh, ktorý nám aspoň trochu dovoľuje nahliadnúť do iného času.

[ » na začiatok « ]