Kapitola:
Pridaná: 1.9.2007, 11:56:36
Čítaná: 2122×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jane, Remus Lupin, Sirius Black, James Potter
Stručný dej: Jane je obyčajné dievča. V jeden deň stretne na ulici unaveného starčeka. Pomôže mu a on je za odmenu dá čarovný predmet: pergamen, na ktorý stačí napísať svoje želanie. To sa hneď splní. A čo by si ako správna HP maniačka Jane želala ako prvé? Predsa život na Rokforte v čase záškodníkov. Splní sa jej to?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7 8 » Koniec, ako to dopadlo

Spolu sa premiestnili na lúku. Sirius bol prekvapený, pretože na tejto lúke sa vo sne rozprával s Jane. Ako sa tak ďalej rozhliadal, všade sa bojovalo. Všade boli mŕtvy alebo ranení. Nik neváhal a všetci sa pustili do boja. Boj bol veľmi dlhý. Keď boli všetci vyčerpaní, objavil sa on. Lord Voldemort.

Sirius práve znehybnil jedného smrťožrúta, keď zbadal pána zla, ako sa k nemu blíži. Bez žiadneho citu zakričal.

"Crucio." Sirius spadol na zem a začal sa metať. Cítil takú bolesť, akú ešte nikdy nezažil. Ani keď ho matka mučila. Ihneď sa mu v pamäti vybavilo jeho detstvo, na ktoré sa snažil zabudnúť. Do očí sa nu prihrnuli slzy.

"SIRIUS!!!" kričal James, keď videl, že sa skrúca vo veľkých bolestiach. Boj utíchol. Všetci upierali zrak na temného pána.

"Už ma to s tebou nebaví chlapce." povedal mu chladne. Natiahol prútika chystal sa vysloviť tie dve osudné slová. Sirius tam len tak ležal, nevládal sa brániť. V tom sa prirútil jaguar. Skočil pred Siriusa, pripravený brániť. Zrazu namiesto zvieraťa tam stálo krásne dievča, s hnedými vlasmi.

"Jane." zakričala Lili.

Jane sa na ňu pozrela a povedala. "Choďte všeci stranou. A odneste Siriusa." Poslúchli ju. Jej zrak sa upieral na Voldemorta. Všetci ich pozorovali.

"Konečne sa stretávame." poznamenal chladne.

"Prvý krát a naposledy." povedala s miernym úsmevom. Začali metať po sebe jednu kliadbu za druhou. Voldemortovi sa podarilo Jane ozbrojiť.

"Nie Jane!" kričala Sam. Remus ju však chytil, nech tam nebeží. Voldemort natiahol prútik.

"Avada kedavra." zakričal. Z jeho prútika vyšlahol zeený paprsok. Ten zasiahol Jane.

"NIE!!!!" zakričali všetci na strane dobra, ktorý ten boj pozorovali. S Jane sa však nestalo nič. Zrazu z nej vyšľahol zlatý paprsok smerom do neba. Namiesto hnedých očí, mala sýto modré. Pozrela sa na Voldemorta. Potom zavrela oči a natiahla ruku smerom k nemu. Z tej jej vyšlahol paprsok zlatého svetla, ktorý zasiahol ho. Voldemort padol na zem mŕtvy.

Všetci pozerali a nevedeli, čo majú robiť. Keď Voldemort padol za zem bez známky života, otočila sa smerom k Dumbledorovi.

"Je dokonané. Svoju úlohu som splnila." povedala a padla na zem ako predtým Voldemort. Ležala tam Bez známky života.

Okamžite k nej pribehol Dumbledore a spontroloval, či ešte žije.

_________________________________________________

"Ešte žije. Rýchlo ju musíme odviesť na ošetrovňu." James ju chytil do svojej náruče a spolu z Dumbledorom sa premiestnili.

O dva mesiace

Jane ležala na ošetrovni. už dva mesiace bola v bezvedomí.Pomaly a hlavne nenápadne otvorila oči. Veľmi jej trešťalo v hlave, ale vedela z čoho to bolo. Počula len vzdialené hlasy svojich kamarátov. Ale nebola schopná sa im hneď ozvať. Očami ich zameriať nemohla, lebo ešte videla rozmazane.

"Dúfam, že sa prebere. Nechcem ju stratiť. Mám ju radšej, ako môj život."

"Sirius, v to dúfame všetci." Chvíľu bolo ticho. Nikto nevedel, čo má povedať, keď ich kamarátka je na pokraji smrti.

"Detská, Jane sa prebrala." povedala šťastne Sam.

Okamžite sa k nej všetci prirútili. Ale neobjali ju. Bíli sa, že si ich ešte nepamätá, ako sa to stalo minule.

"To ma ani neobíjmete?" spýtala sa a pritom sa nezabudla usmiať. Pritom však ziskila, že ju veľmi pichlo v hrudníku.

"Jane, ty si na nás pamätáš?" spýtala sa opatrne Lili a hodila. Jane len prikývla a vtedy sa jej Lili hodilaokolo krku. Nastalo skupinové objatie.

"No tak.... Nemôžem dýchať."

"Aha, prepáč." ospravedlnila sa Lili.

"Pamätáš si na ten boj?" spýtal sa Remus.

Jane znovu nič nehovorila, len prikývla. Všetci boli šťastní, že sú opäť spolu.

Zrazu sa otvorili dvere a do ošetrovne vošiel Dumbledore.

"Dobrý deň, pán profesor."

"Dobrý deň, slečna Harperová. Som rád, že ste už v poriadku. Prišiel som sa s vami porozprávať." povedal a pozrel sa na Jamesa, Siriusa, Remusa, Lili, Aishin a Sam.

"To je v poriadku, môžu to počuť." povedala Jane.

"Tak dobre." suhlasil a vyčaroval si stoličku vedľa jej postele.

"Pamätáš si všetko, čo sa stalo v tom boji?"

"Áno, pamätám."

"Ako iste vieš, dostala si schopnosti štyroch zakľadateľov tejto školy. Ale iste sa pýtaš prečo práve ty?" Jane prikývla.

"Tým, že si pomohla neznámemu si sa stala vyvolenou, aby zachránila tento svet. Vieš čím si zničila Voldemorta?"

"Nie neviem."

"Bola to láska. Ten lúč, to bola láska, ktorú cítiš k svojim blízkym. Keďže Voldemort ten cit nepozná, nemohol sa mu ubrániť."

"A ako to, keď na mňa vyslal smrtiacu kliadbu, tak som nezomrela?"

"Je to trošku zložitejšie. Nechcela si umrieť, lebo si chcela byť ešte so svojími milovanými. Táto túžba sa premenila na štít, vďaka ktorému si bola prakticky nesmrteľná." Chvíľu bolo ticho.

"Teraz je tu však malý problémik. Našli sme spôsob, ako ťa vrátiť do tvojho sveta. Dobre si premysli, či sa chceš vrátiť, alebo tu chceš zostať. Dovidenia."

"Dovidenia, pán profesor."

"A povieš nám, odkiaľ vlastne si?" spýtala sa nedočkavo Lili.

Jane im vyrozprávala celý svoj príbeh. Ako stretla starčeka, ako si priala byť s nimi. Bála sa ich reakcie. Čo ak ju už nebudú chcieť vidieť?

"Dobre, mi ťa tu necháme samotnú, aby si si mohla premyslieť, či sa chceš vrátiť." Povedala Sam.

"Maj sa a dobrú noc." povedal jej Remus. A potom všetci odišli.

Jane sa pretočila za druhý bok a začala premýšľať. Sama nevedela čo by chcela. Zostať tu v Rokforte a byť so svojími kamarátmi alebo sa vrátiť do normálneho života?

Na druhý deň mal byť začiatok školského roka. Ešte predtým mala ale Dumbledorovi oznámiť, či sa chce vrátiť späť. Jane nad tým veľmi uvažovala. Tu bola doma. Tu mala naozajstných priateľov a aj svoju lásku. Nič iné jej nezostávalo, len aby šla z ošetrovne do jeho pracovne.

"Ešte že mi povedal včera heslo." povedala si potichu Jane, keď stála pred veľkým chrličom. Povedala heslo a vošla dnu.

"Á, slečna Harperová. Moc rád vás znova vidím. Ako sa cítite?"

"Cítim sa už omnoho lepšie, pán profesor."

"Tak, ako ste sa rozhodli?"

"Dlho som nad tým premýšľala. Najprv som sa chcela vrátiť, ale potom som si uvedomila, že v mojom svete som nebola šťastná, preto chcem.....preto chcem zostať tu."

"Som si istý, že ste sa rozhodli správne. Vaši priatelia prídu dnes expresom, preto pokým neprídu do Veľkej siene na slávnostnú večeru, nič nebudú vedieť. Skolské pomôcky máte už pripravené vedľa postele. Dúfam, že nastupujete do záverečného ročníka. Však?" povedal a usmial sa cez svoje polmesiačikové okuliare.

"No ja som to ešte nikomu nehovorila, ale tie moje vedomosti, ktoré som načerpala, mi zostali." usmiala sa Jane.

"Tak to bude také naše malé tajomstvo. Nik o tom nemusí vedieť. Prajem vám pekný deň slečna Harperová."

"Ďakujem. A aj ja vám želám pekný deň. Dovidenia."

Jane bola šťastná, že sa dnes stretne so svojími najbližšími. Boli pre ňu ako rodina. Ani sa už nehnevala na Siriusa za to čo jej urobil. Už vedela, ako to v skutočnosti bolo. Povedala Tučnej panej heslo a sadla si aj so svojou obľúbenou knihou do kresla v spoločenskej miestnosti. Potom únavou zaspala.

Keď sa zobudila, vonku už bola tma. Pozrela sa rýchlo na hodinky a bolo o desať minút šesť.

"A do kelu. Nestihnem večeru."povedala a rýchlo utekala do Veľkej sieni.

17:30 v Rokwille

Záškodníci spolu z dievčatami vystúpili z vlaku a pomaly sa odobrali smerom k Rokfortu.

"Myslíte, že zostala tu?" spýtala sa Aishin.

"Neviem. Ale dúfam, že áno." povedal smutne Sirius.

Nič iné im nezostávalo, len si sadli do kočov a tie ich odviezli k hradu. Mysleli si, že už bude vo Veľkej sieni. Keď sa však rozhliadali, nikde ju nevideli.

"Ona....ona tu nie je." povedala smutne Lili.

"Takže sa vrátila späť. Však?" spýtala sa Sam.

"To by Jane neurobila, že by sa s nami ani nerozlúčila."

"James, ale čo ak nemala na výber. Čo ak ju už neuvidíme?" spýtal sa Remus.

So smutnými tvárami si sadli za chrabromilský stôl. Zrazu sa otvorili dvere, ktoré midzitým už niekto zavrel pred príchodom prvákov. Stála v nich Jane.

"Jane! Ty si tu predsa zostala." zakričala radostne Lili. Bolo jej jedno, že na ňu pozerá celá Veľká sieň. Rozbehla sa smerom k nej a tuho ju objala.

"Tak rada ťa vidím."povedala Lili.

"Aj....aj ja teba, ale ak me ihneď nepustíš, tak ma už neuvidíš, pretože sa .......pretože sa udusím."

"Aha prepáč. Poď, tam sedíme." a ukázala na miesto, kde jej už všetci kývajú.

"Jane, som rád, že si sa takto rozhodla. Bez teba by to už nebolo ono." povedal Remus a podal jej ruku. Ešte dlho sa rozprávali. Nevnímali ani zaraďovanie prvákov. Zrazu len niekto zaštrngotal na pohár.

"Prosím o pozornosť." ozvalo sa za učiteľským stolom. Bol to profesor Dumbledore.

"Milý žiaci,

Vítam vás v novom školskom roku. Iste viete, že v tejto dobre sa toho veľa udialo. Ale najhlavnejšie je, že sa nemusíme už obávať Voldemorta, pretože bol navždy porazený, jednou našou študentkou." Vo Veľkej sieni nastalo rušno. A skoro všade sa ozývalo študentka ho premohla?.

"Preto, chcem veľmi poďakovať tu prítomnej slečne Harperovej, za jej statočnosť, ktorú preukázala v boji." Všetci jej ihneď začali tielkať. Jane sa začala červenať. V tej chvíli vyzerala ako červená paprika. Ďalej už ani nemohla počúvať profesorov príhovor. Začala uvažovať, čo ju čaká v novom školskom roku. Z premýšľania ju vytrohlo, keď sa na stole objavili dobroty všeho druhu.

Do sýta sa najedla a potom odišla do chrabromislej veži. Za sebou počula kroky, ale nevenovala tomu pozornosť, zrýchlila. Keď aj neznáme kroky zrýchlili, vytiahla prútik a otočila sa.

"Hádam by si na mňa neútočila."

"Sirius, čo tu robíš?"

"Chcem sa s tebou rozprávať."

"Viem na čo myslíš..."

"Aha, tak ťa už nechám tak. Prepáč." povedal smutne a už sa chystal na odchod.

"Nie Sirius. Chcem ti povedať, že za tie mesiace, keď som nevedela kto si, som sa dozvedela pravdu, ako to v ten večer bolo. Už viem, že to nebola tvoja vina."

"Ale aj tak už je neskoro. Tak ti želám veľa šťastia."

"Nie. Ešte nie je neskoro." povedala a usmiala sa. Sirius stál ako kamenná socha. Keď si však uvedomil, čo mu Jane práve povedala, rozbehol sa k nej a pobozkal ju. Po dlhej dobre sa od seba odtrhli a utekali do chrabromilskej veže.

[ » na začiatok « ]