Poviedka:
Pridaná: 22.8.2007, 11:14:08
Čítaná: 2683×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Jolen de Solbethrin, Hermione Grangerová
Stručný dej: Jolen de Solbethrin je prvý rok na Rokforte. Najskôr nemá žiadnych priateľov, ale potom sa situácia zmení a možno nájde aj lásku...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Ked som prisiel na rokfort predstavoval som si vsetko uplne inak. Kamaratov som si nenasiel vo vlaku , ani vo velkej sieni som sa s nikym nerozpraval a ani ked sme sa vratili do klubovne. Klobuk ma zaradil do Chrabromilu.V noci som skoro nespal , myslel som len na rodicov a potichu plakal. V duhu som si vravel.

- Jolen , Jolen ... co len budes robit.

Na druhy den rano som sa zobudil , obliekol som si habit a utekal spolu s ostatnymi na prvu hodinu. Bola nou transfiguracia. Na moje zdesenie sa uz vsetci Prvaci so sebou rozpravali a keby len to. Oni sa aj smiali. No mne nebolo vobec do smiechu. Skor do placu dusil som ho v sebe celu hodinu a ked pani profesorka McGonagalova len nieco spomenula o rodine slzy sa mi tlacili do oci. Myslim si ze si tto jeden z chalanov vsimol a zo svojim susedom sa na mne smiali. Mali sme styri hodini . Po prvej sme sli na ranajky a po poslednej na obed. Takmer nic som nezjedol.

Po obede si ma konecne niekdo vsimol. Volal sa Levin. Spytal sa ma ze ci nechem ist s nimi k jazeru.

- Ano idem.

Odpovedal som. Na ceste k jazeru som uvidel malu chtrc pri ktorej bola ohrada s Hipogrifom.

- Kdo tam byva ?

Spytal som sa Levina ale ten nereagoval a tak som ho musel pobuchat po ramene.

- Kdo byva v tej chatrci.

- Ale, nejaky rokfortsky hanjnik. Ale vraj je poloobor.

Ked som zacul to slovo hned ma striaslo a predstavil som si obrieho carodejnika ako poziera prvakov. Presiel mi mraz po chrbte a vduhu som si povedal ze sa tej chatrci radsej budem vyhybat. Ked sme prisli k jazeru zacali sme hadzat zabky. Aj ja som hadzal a dohodil som najdalej . Moj kamienok skocil najmenej sest-krat. Ked sa ponoril , vynorila sa obrovska sepija. Ja aj vsetci prvaci sme popadali na zem. Levin na mna uzasnuto pozeral a spytal sa ma ako sa volam.

- Jolen de Solbethrin.

Coze ? Ty si z rodu Solbethrin. Takze tvoji predkovia boli slachtici. To ma podrz ja sa kamosim so Solbethrinom.

Vtedy mi konecne prvy-krat stuplo sebavedomie a spytal som sa.

- A ja sa kamaradim s ...

- Levin Gous .

- Tesi ma.

Poklonil som sa ako to robievali slachtici.Vsetci sa zacali smiat a odisli sme spet do hardu , do chrabromilskej klubovne. Prvaci mali o deviatej vecierku. Noc uz vobec nebola taka smutna ako minula . Rozpraval som sa s Levinom o vsetkom moznom. Na zaver rozhovoru ma zacal strasit ze ta sepia co som rozrazdil pojde od tohoto dna po mne a ked pojdem okolo jazera schmatne ma s chapadlom. Sice so srdcom v krku ale z dobrym pocitom som zaspal. Rano bolo krasne . S chalanmi sme sa zacali bit s vankusmi zatial co vonku svietilo slnko. Zistil som mena dalsich chalanov. Arfelius Munde a Lupus Filch ( Nemal vsak zo skolnikom nic spolocne). Bolo mi neuveritelne dobre , na hodinach sa mi darilo a ucitelia mi nerobili problemy. Mojim oblubenym ucitelom sa stal Snape. A oblubil som si aj Dumbledora ktoreho som stretaval pri jedlach vo velkej sieni. Vsetko prebiehalo pokojne az nenastal ten osudny den.

Ked som raz mieril s Elvinom do zalarov na elixiry a prekracoval som portretovu dieru niekdo do mna zozadu narazil a ja som sa zosipal na zem. Ten niekto mi potom pozbieral knihy a ulozil mi ich do mojich trasucich sa ruk. Vsetko som videl zahmlene ale rozoznal som krasne dlhe kucerave vlasy, nadherne hnede oci a nadpozemsky okuzlujucim hlasom mi povedala prepac. Vtedy som este nevedel jej meno. A najvacsou zahadou mi bolo preco som ju predtym nikdy neuvidel v klubovni. Asi preto lebo som v klubovni moc neprebyval , skor sme s chalanmi boli pri jazere alebo sme hladali tajne chodby po Rokforte. Arfelius vzdy vsetko vedel tak som sa ho spytal ake je meno toho anjela co ma zrazil a ukazal som na chrbat , ktory sa vzdaloval a poletovali po nom tie krasne kucerave vlasy.

Arfelius mi vtedy povedal najkrajsie meno ake som kedy pocul za svoj cely zivot.

- To je Hermiona Grangerova.

Ked som pocul to meno kolena sa mi podlomili a zrak este viac zahmlil.

Ked sme prechadzali z jednej hodiny na druhu vzdy som sa obzeral ci ju neuvidim . Parkrat som si aj myslel ze som ju videl ale boli to len nejake ine carodejnice s kuceravymi vlasmy... A vsak nie tak nadhernymi ake ma Hermiona. V noci som si lahol do postele a myslel len na to ako mi povedala "prepac" . Nadaval som v duchu sam sebe ze som aj ja zo seba nieco nevysipal. Po zvysok roka som Hermionu vidal najme v klubovni aj so svojimi dvomi kamaratmi. Po nejakom tom pozorovani som zistil ze ani z jednym nechodi. Po cely zvysok roka som sa jej ale ani raz neprihovoril. Ked skoncili povinnosti a ulohy nasadol som do rokfortskeho expresu . Tam som posledny krat uvidel Hermionu a nabral som vsetku odvahu. Akoby mi zhoreli vnutornosti. Bolo mi horko ale triasol som a akoby mi bola zima.

- U-uzi si prazdniny Hermiona.

Ta sa otocila a ja som cakal na dalsiu vetu z jej ust.

- Aj ty si ich uzi.

Povedala a usmiala sa.Ja som tam zostal s usmevom na perach a citil som sa akoby som lietal na Blesku po ktorom som tuzil ale pod stromcek som ho nedostal lebo som este vraj moc mali. Ked som tak tam stal stal sa zazrak . Hermiona sa znova otocila a spytala sa ma.

- Ja ta vlastne... ja ta nepoznam. Ako sa volas ?

- Jolen de Solbethrin.

- To ma podrz , ty si zo starobyleho rodu Solbethrinov ? No to vysvetluje po kom mas tak pekne vytvarovane usta. Citala som ze rod Solbethrinovcov bol ankete denneho proroka pred tromi rokmi vyhlaseny za rod s najkrajsimi clenmi.

- O dakujem.

Dokonalost a blazenost bola v mojom srdci , nic viac nepotrebujem , uz mozem zomriet , toto ja najkrajsi okamzik mojho zivota. V tomto stave zo mna vyleteli slova ktorymi som sa prezradil.

- Ale ani krasa vsetkych Solbethrinov nepredci tu tvoju.

Do tychto slov som vlozil vsetko a myslel som si ze sa tam zlozim na zem. Hermiona mala asi podobny pocit a zatackala sa. Pozerala na mna s pootvorenymi ustami.

- Hermiona pod uz musime este Harryho vyspovedat z Tajomnej Kom...No vies coho.

Zakrical rysavy chlapec na konci chodby.

- Uz musim ist Jolen. Uvidime sa za rok.

- Ano... Jasne .... cau !

Vosiel som do svojeho kupe so zmetkom v hlave. Urobil som dobre alebo zle. Ona predsa naznacila ze sa jej pacim a tak som spravil to co je slusne . Pochvalil som aj ja ju. Velmi som sa bal ze som si pokazil sance. Hovoril som si vsak ze to urcite nie. Mala lichotka predsa nic nemoze pokazit. A mozno ze sa jej aj ja pacim.

S takymito myslienkami Harry cestoval rokfortskym expresom az domov. Cele prazdniny sa tesil na dalsi skolsky rok a na Hermionu.

[ » na začiatok « ]