Kapitola:
Pridaná: 4.10.2021, 17:33:17
Čítaná: 545×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Záverečná časť príbehu Zlý Harry.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Big Hangleton 2 » Rozhovor 3 » Rokfort 4 » Ron, Draco, Hermiona 5 » Knižnica 6 » Dumbledorovo priznanie 7 » Dracov hnev 8 » Azkaban 9 » Útek 10 » Druhý rozhovor 11 » Zvrat 12 » Plán úteku 13 » Minervino odhalenie 14 » Tajná moc artefaktov 15 » Prútik Nicolasa Flamela 16 » Opäť v Rokforte 17 » Dôsledky 18 » Pohreb 19 » Harry & Dumbledore 20 » Zvraty 21 » Plánovanie 22 » Kľúčový čin 23 » Opätovné stretnutie 24 » Príprava na koniec 25 » Koniec 26 » Epilóg

Harry a Dumbledore sa prizerali, ako sa Minerva s Hermionou vracajú. Draco šiel paralelne s nimi, no bol od nich kus ďalej.

Keď dorazili späť k táborisku, všetci len mlčky sedeli. Draco sa napokon rozhodol rozložiť ďalší oheň a začal pripravovať večeru.

Harry sa vrátil do stanu a v prstoch žmolil jeden artefakt- prsteň. Nevedel prečo, no odrazu mal nutkavú túžbu rozbiť ho kladivom, hádzať s ním o zem, začarovať ho...Skrátka veľmi túžil objaviť jeho presnú čarovnú moc, pretože nedokázal pochopiť, ako by ich mohol tento drobný predmet priviesť k takému bájnemu predmetu, akým bol Kameň mudrcov.

Vedľa na nočnom stolíku (v stane mal vlastnú izbu, lebo šlo o magický stan a zvnútra bol omnoho väčší, ako vyzeral zvonku), ležal Flamelov prútik. Harry vzal do ruky i ten. Priložil ich k sebe a následne navliekol prsteň na prútik. Hral sa s ním ako s koralkami. Vedel, že je už pristarý na to, aby mu niečo také pôsobilo radosť, no nevedel si pomôcť, zahnalo mu to zlé myšlienky.

„Harry, prosím, poď jesť,“ zavolala ho Hermiona.

Harry sa obrátil za hlasom, následne položil predmety na stolík, vstal a vyšiel von.

„Dobrú chuť,“ zaželala všetkým Minerva.

Jedli potichu. Všetci cítili, že medzi nimi panuje zvláštna atmosféra. Trpkosť z Ronovej smrti sa miešala s miernym pocitom víťazstvá z toho, že majú nad Voldemortom navrch.

Harry s pocitom, že ide urobiť oveľa náročnejšiu vec, než kedy bolo postaviť sa Voldemortovi, Hermionu opatrne vzal za ruku. Už dojedli a každý si v priestore táboriska robil svoje.

„Hermiona? Ja...myslím, že by som ti mal niečo povedať.“

Hermiona, šokovaná z Harryho správania, mu napokon ruku takisto zovrela a prikývla.

Harry Hermionu viedol trochu ďalej, opačným smerom od miesta, kde bol Ron pochovaný. Napokon sa oprel o kmeň stromu a Hermiona si tiež sadla naproti nemu. Obaja čakali, kým ten druhý naberie odvahu prerušiť ticho a niečo povedať.

„Je mi strašne ľúto, čo sa stalo Ronovi,“ začal Harry pomaly. „Bola to úplne zbytočná...vec a mne je ľúto, lebo viem, že ste boli dobrí kamaráti.“

„Nie až taký, ako vy dvaja,“ opravila ho Hermiona. „No musím povedať, že...nechcem, aby si si to vysvetlil nejako zle, Harry, ale...poslednú dobu som mala z Rona pocit, že tak trochu ľutuje...ľutuje, že sa na toto dal.“

„Rozumiem. A nečudujem sa mu. Ja by som na jeho mieste tiež do toho asi nešiel...“

„Nie, nie, nie, nie, bože, prepáč, tak som to nemyslela,“ začala nervózne mávať rukami a v tvári bola celá červená. „Ja len...chcem tým povedať, že aj napriek tomu, aké ťažké to preňho muselo byť- pre nás všetkých- nikdy sme nevycúvali a rovnako ako Ron, aj my sme ochotní...ochotní zostať s tebou až do samého konca.“

„Ja...ďakujem. Ale, prepáč mi, no celkom nerozumiem tomu, prečo. Teda...nezaslúžim si to. Ani od jedného z vás. Dokonca ani od Dumbledora nie.“

„Harry, ide o to, že si sa zmenil, len tomu možno sám ešte celkom nerozumieš,“ odporovala mu Hermiona. „Pozri, v prvom ročníku si bol...zlý, áno, to je pravda. No koľko sa toho udialo len za pár mesiacov...“

„Hermiona, viem, že som najmä tebe spôsobil veľa zlého, ale...“

„Harry, prosím, neprerušuj ma! Inak nikdy nenaberiem odvahu povedať ti...všetko, čo chcem.“

Harry sa pokúšal ignorovať náhly príval nádeje a šťastia a mlčky počúval.

„Zaslúžiš si našu pomoc, Harry. Žiaden študent by nikdy nemal odvahu vydať sa zachrániť ma do Tajomnej komnaty. Za to ti ručím. Nik nevieme, kým by sme boli, keby sme si prežili to, čo si si u Dursleyovcov prežil ty. Ja som bola iba chvíľu uväznená v Tajomnej komnate a už teraz som zmierená s tým, že tie nočné mory už nikdy nezmiznú. A ty si si svoju hrôzu zažíval dennodenne jedenásť rokov.“

Nemáš ani potuchy, pomyslel si Harry.

„Chcem tým povedať, že...všetci sa časom meníme. Ty, ja, preboha, veď aj Draco sa vraj chvíľu správal ako typický Slizolinčan.“

Harry sa viditeľne usmial. Spomenul si na prvý rozhovor s Dracom v slizolinskej klubovni. Áno, skutočne to bol jeden arogantný a rozmaznaný snob.

„A ja som si uvedomila, že som vďaka tebe silnejšia, Harry. Silnejšia, než som si kedykoľvek dokázala predstaviť. Možno si o mne budeš myslieť, že som trafená, ale...za ten čas, čo ťa poznám, si mi bol tak trochu aj vzorom. Aj napriek všetkému, čo si si vytrpel, si sa nikdy neľutoval a nesťažoval si si, že si nevyrastal s rodičmi, že si mal život, aký si mal a vždy si sa díval len dopredu a ja ťa...ja ťa za to strašne obdivujem, Harry.“

V očiach mala slzy. Opatrne k nemu natiahla ruku a chytila mu dlaň. Harry jej ruku silno zovrel a zadívali sa jeden druhému do očí. Oboch zalievalo teplo.

„A chcem ti ešte povedať,.... ach, bože...chcem, aby si vedel, že...že ťa strašne ľúbim, Harry. Najviac na svete. Možno mi neveríš, no nikdy nikto nikoho neľúbil tak, ako ľúbim ja teba.“

Zadívala sa mu do očí. Nikdy sa necítila taká zraniteľná. Dúfala, že sa usmeje. Modlila sa, aby sa aspoň pousmial, prikývol, skrátka dal jej nejaký náznak...no začínala byť presvedčená, že teraz riadne prestrelila.

„Tak v tom sa mýliš, Hermiona,“ potriasol Harry hlavou. „Jedna výnimka tu je.“

Hermiona sa od radosti rozosmiala. Skočili si do náručia a bozkávali sa.

Keď sa neskôr vracali späť do táboriska, držali sa za ruky. McGonagallová sedela obďaleč s Dumbledorom a na niečom sa hlasno smiali. Z toho, čo Harry zachytil, to vyzeralo, že spomínajú na staré časy.

„No konečne!“ zavolal na nich Draco s úsmevom. „Kde ste boli? Chvíľu sme uvažovali, že vás pôjdeme...“ Keď zbadal ich spojené ruky, pousmial sa. „Aha, rozumiem. Nuž, konečne veci aspoň raz dopadli ako majú.“

Harry s Hermionou sa zasmiali. Následne za sebou začuli prichádzajúce kroky.

„Tak, mládež, keď už sme tu, myslím, že by sme urobili najlepšie, keď by sme si šli ľahnúť spať,“ navrhol Dumbledore. „Zajtra pouvažujeme nad tým, čo urobíme ďalej.“

Upratali veci a pobrali sa spať.

Harryho zobudil náhly príval svetla. Videl rozmazane, a tak sa natiahol po okuliaroch a zaostril zrak. Z vedľajšieho stanu vyžarovala silná žiara, ktorá doliehala až k nemu. Najprv si Harry pomyslel, že niekto niečo oslavuje, no keď sa viac prebral, zbadal, že ide zrejme o nejaké zaklínadlo.

„Čo sa to deje?“ zašomral si a vyšiel von zo stanu.

Svetlo vychádzalo z Dumbledorovho stanu. Videl, ako sa v ňom pohybujú tiene viacerých postáv. Rozbehol sa ku stanu a inštinktívne vytiahol prútik.

„Pán profesor, čo sa...?“

Zmĺkol. Pred sebou zbadal na prvý pohľad zábavnú scénu, kedy Hermiona, Draco a profesorka McGonagallová ťahajú za nohy Dumbledora. Harrymu až po chvíli došlo prečo.

Polovica Dumbledorovho tela sa nachádzala v stane, avšak jeho druhá polovica bola v nejakej priepasti. Harrymu to prišlo ako trhliny do inej dimenzie, ktoré kedysi videl v starých sci-fi filmoch.

„Nestojte tam, Potter a poďte nám pomôcť!“ kričala naňho Minerva.

Harry sa k trojici pridal a z celej sily ťahal Dumbledora späť. Napadlo ho, že by mohli vyskúšať privolávacie zaklínadlo, no to profesorku iste už napadlo. Harry cítil, že Dumbledora ťahá akási magická sila a začínal byť presvedčený, že ho odtiaľ nedostanú. No rovnako ako ostatní, ani on sa nemienil vzdať.

„Minerva, pustite ma, nemá to zmysel a riskujete, že to vtiahne aj vás!“ bolo počuť Dumbledora kričať.

Hoci ťahali z celej sily, bolo im jasné, že riaditeľa už dlhšie neudržia. Napokon sa im vyšmykol a celé jeho telo zmizlo v neznámej priepasti.

[ » na začiatok « ]