 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
FAN FICTIONVitajte vo svete magických literárnych možností!Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy. Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní. V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction. Prajeme príjemné čítanie!
Odtlačok duše17. kapitola: XVII. kapitola„Je niečo s Remom?“ opýtala sa, keď podišla k Siriusovi.
„Nie, predpokladám, že tu čochvíľa bude. No dúfal som, že prídeš skôr. Chcem ti niečo povedať.“
„O čo ide?“
„Chcel som ťa iba priateľsky varovať, Ro.“
Nadvihla obočie. „Prosím?“
„Pozri, Rem nemá s babami toľko skúseností ako ja. Možno práve preto si si ho vybrala, neviem. Alebo preto, aby si zaujala mňa. Ale on si zaslúži úprimný záujem.“
Nechápavo a neveriacky naňho hľadela. „Toto nemyslíš vážne, Sirus.“
„Iba priateľské varovanie.“
„Ty sa mi normálne vyhrážaš. A to si vážne myslíš, že som taká úbohá, aby som zneužila Remusa v snahe dostať sa k tebe? Veď si ma pozval von. Odmietla som ťa, ak ti to treba pripomenúť.“
„Ja som to tak nemyslel, dobre? Ale na Removi mi dosť záleží. Sme nerozluční priatelia. A nedovolím komukoľvek, aby mu ublížil.“
Zamračila sa. „Ja nikomu nechcem ublížiť,“ naklonila sa bližšie. Zacítila vôňu živice a ihličia. „Rem je super chalan a ja ho chcem lepšie spoznať.“
„Dobre. Budem ti veriť.“
„Myslela som, že si ma začal považovať za kamošku. Aspoň si sa tak tváril, keď si ma pozýval do Rokvillu. Toto je pomsta za to odmietnutie?“
„Nie, ani náhodou. Rem si zaslúži oveľa viac pozornosti, ako sa mu dostáva. Iba som chcel, aby si vedela, že ho niekto chráni.“
„Toto je smiešne. Daj mi pokoj, Black,“ odstrčila ho a zamierila rovno k dverám.
„Nemyslel som to v zlom,“ povedal Sirius jej chrbtu, no Ro si ho nevšímala.
Ako si mohol namýšľať také somariny? Kde vôbec nabral také obrovské ego? Zavrtela hlavou a vyšla von, pred hrad. Chvíľu na Remusa čakala, no kým sa objavil, aspoň sa jej podarilo upokojiť. „Ahoj,“ usmiala sa a pobozkala ho na líce. „Kamkoľvek pôjdeme, musíš ma viesť.“
Remus zažmurkal a s prikývnutím vykročil smerom k Čiernemu jazeru. „Ako si sa vyspala? Stihla si raňajky?“
„Spánok – celkom fajn. Na raňajky som sa neobťažovala, vzala som nám ich do vaku. Aj obed. Dáš si jablko? Alebo hrušku?“
„Mám rád hrušky,“ priznal. „Môžem ten batoh vziať ja? Nenapadlo mi zásobiť sa jedlom...“
„Pokojne to odnesiem, nemá to predsa tonu,“ uškrnula sa. „Takže už si zdravý, hm?“
„Áno, už to úplne prešlo.“
„To som rada. V tomto počasí sa nečudujem, že polovica študentov na vyučku chýba. Ale ty si zas poctivo chodil na všetky predmety, ako som si všimla.“
„To si si ma tak všímala?“
Keď naňho pozrela, podvedome očakávala arogantný úškrn v štýle Siriusa Blacka – toto bola predsa veta, akú by zaručene so svojím sebavedomím vyriekol práve on. Zato Remus Lupin, hoci povedal podobné slová, pôsobil stále ako... Remus Lupin. Milo a neisto. Zasmiala sa. „Prichytená pri čine,“ zdvihla ruky, akoby sa vzdávala.
Perami mu preletel úsmev. „Dáme si to ovocie?“
„Ah, jasné.“ Vytiahla z batohu dve hrušky, pričom mu podala väčšiu zelenú a nechala si mäkšiu žltú.
Prešli popri tmavom jazere, ktorého hladina pokojne a nehybne odrážala sivú oblohu a na nej jediné miestečko, kde mraky trochu zbledli a sčasti prepúšťali náznaky slnečného svetla. Ro sa nechala viesť, keďže bežne sa na podobné prechádzky nedostala a prírodné okolie Rokfortu nikdy zvlášť neskúmala.
Konečne vykročili do kopca a ona cítila, ako sa jej postupne zrýchľuje tep. „Mala by som čosi robiť so svojou kondíciou,“ povzdychla si. „Kedysi som hrávala tenis.“
„Tenis? Naozaj? Obyčajný muklovský tenis?“
„Nie, čarodejnícky. Taký, v ktorom sa loptičky nepredvídateľne rozmnožujú a na hráčov útočia vrtochy počasia.“
„Taký veru nepoznám.“
„Nie je taký populárny ako metlobal,“ mykla plecami. „A asi vznikol až po tom, čo ho vymysleli muklovia. Aspoň myslím.“
„Prečo si s tým prestala?“
„Lebo som začala chodiť do Rokfortu,“ mykla plecami. „A tu sa netrénuje.“
„Metlobal ťa nelákal?“
„Nie, mám strach z výšok. Zlá skúsenosť z prvého ročníka z hodín lietania,“ priznala a mierne sa striasla.
„Až taká zlá?“ zahľadel sa na ňu.
Vzdychla a opísala mu svoje neovládateľné tornádo, ktorým takmer samu seba zhodila z výšky piatich metrov. „Doposiaľ z toho niekedy mávam nočné mory, hlavne v obdobiach stresu.“
„To je nepríjemné. Aspoňže lietanie nie je v ďalších ročníkoch povinné.“
„Súhlasím. A čo ty a športy? Tiež nehráš metlobal.“
„Na to som ľavý. Vždy mi to išlo viac s knihami a prútikom v ruke. Ani na muklovskej telesnej výchove som nevynikal. Občas som sa potkol o vlastné nohy. Spolužiaci ma raz trafili loptou do hlavy, lebo moje ruky mali príliš pomalé reflexy. Odvtedy sa to síce zlepšilo, ale športovec zo mňa veru nie je.“
„Pred Rokfortom si chodil do muklovskej školy?“
„Áno. Mama je mukelka.“
„To som netušila.“
„Dúfam, že nie si sklamaná,“ povedal napoly žartovne.
„Sklamaná? Prečo by som mala byť?“ zadivila sa úprimne.
„Len vtipkujem. Ale veľmi mi to nejde.“
Uškrnula sa. „Patrím k tej hŕstke Slizolinčanov, ktorí sa na druhých nedívajú skrz to, aká krv im koluje v žilách. Okrem toho, nech si čistokrvný, alebo máš muklovský pôvod, naša krv je aj tak rovnako červená, nie?“
„Pokiaľ viem, áno. A na to, že pochádzaš z čistokrvnej rodiny, máš na muklov ozaj veľmi rozumný pohľad.“
„Aj o čistokrvných vznikajú rôzne neférové stereotypné predpoklady. Nevyrastala som v duchu rozdeľovania spoločnosti na muklov a čarodejníkov. V detstve som síce poznala iba čarodejníkov, nemusela som nič zakrývať, ale nikdy sa mi nesnažili vsugerovať, že sme lepší než ostatní. Veď nie sme. Za každého hovoria jeho skutky, nie pôvod.“
„To sa mi páči.“
„A ako sa vaši spoznali?“
„Otec skúma nehmotné čarodejnícke bytosti. Pred rokmi sa vybral na pracovnú cestu do waleských lesov, kde sa mal vyskytovať akýsi výnimočne aktívny a nebezpečný prízrak. Mama pracovala v Cardiffe, v muklovskej poisťovni, a tiež rada chodila do lesa. Prízrak ju vystrašil a otec počul jej krik. Pribehol jej na pomoc, premenil prízrak na huby a odviedol ju do bezpečia. Popravde, zbalil ju, lebo predstieral, že jej zachránil život. Ona sa, prirodzene, poriadne zľakla. Veď videla zhmotnený svoj najväčší strach. Až po pár mesiacoch jej otec priznal pravdu, no to už boli zamilovaní, takže jej to neprekážalo a odpustila mu.“
Rowena sa úprimne zasmiala. „Romantické.“
„Hej, dosť,“ mykol plecami.
„A majú len teba, však?“
„Áno, som jedináčik.“
„Chcela by som vedieť, aké to je,“ povzdychla si s úsmevom.
„Osamelé.“
„Fakt?“ pozrela naňho. „Teda, ja mám Mera rada, aj keď to veľakrát vyzerá inak. Ale... narodil sa, keď som mala tri, život pred ním si ktovieako nepamätám. Páčilo by sa mi byť jediným dieťaťom, ktoré rodičia rozmaznávajú.“
Pousmial sa. „Rozumiem.“
„Ty by si chcel súrodencov?“
„Niekedy. Ale myslím si, že všetko je tak, ako má byť. Hoci rodičom by som doprial aj ďalšie deti. Mali však so mnou dosť starostí, takže chápem ich rozhodnutie.“
„Aké starosti myslíš?“
„Ja...“ chvíľu mlčal. „Ako dieťa som býval často chorý. Dosť veľa času som strávil v nemocnici. Trápili sa pre to viac než ja. Ja som tomu nerozumel, akurát mi chýbali. Mali to ťažké.“
„Ah, to je smola. Ale zdá sa, že si vyrástol na celkom zdravého chalana. Až na tie pondelkové kruhy pod očami,“ podpichla ho.
„Občas sa to musí prihodiť aj mne,“ pousmial sa.
„Hej, iste,“ kývla. „Hm, kam ďalej?“ zahľadela sa pred seba. Dostali sa na križovatku, cesta sa rozchádzala doprava a doľava.
„Popravde, neviem,“ odvetil Remus. „Ktorú cestu chceš vyskúšať?“
---
Možnosti pokračovania:
1. Pôjdu doprava a dorazia na čistinku, kde sa pasie nebezpečný graroh, ktorý na nich zaútočí;
2. Pôjdu doľava a dôjdu na lúku, kde si v pokojnej atmosfére dajú obed.
|
© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|