Kapitola:
Pridaná: 17.11.2018, 22:55:07
Čítaná: 1284×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

1978

Zhlboka som sa nadýchla a stisla mu dlaň. „Som tehotná.“

Zažmurkal a chvíľu na mňa mlčky hľadel. Potom sa usmial a uškrnul. „To vážne?“

„Pravdaže. Žeby som žartovala?“ zasmiala som sa.

„Ah, Ellie,“ zdvihol si moju ruku k perám, „to je... neuveriteľné,“ pritiahol ma k sebe a objal.

Zavrela som oči a z plných pľúc vdýchla Theovu vôňu. Bola to vôňa bezpečia a stability, toho, čo som teraz naozaj veľmi potrebovala. „Ľúbim ťa,“ šepla som.

„Aj ja teba,“ rozosmial sa. „Ah, a čo to bude? Dievčatko?“

Odtiahla som sa, no len natoľko, aby som mu mohla pozrieť do veselých očí. „Ako to mám vedieť?“

„Neviem, no mohla by si to nejako vycítiť.“

„No tak, Theo,“ pohladila som ho po tvári, „počkáme si pekne-krásne do pôrodu.“

„Do pôrodu?“ vypúlil oči. „Ale nie, to je pridlho! Pre Merlina, to je naozaj šialene dlho... Nie, to nevydržím. To nie. Čarodejníci majú spôsoby...“

„Lenže ja nie som čarodejnica,“ podotkla som. „No to ti snáď nemusím pripomínať.“

„Pravdaže nie, ty moja očarujúca šmukelka,“ pobozkal ma na líce. „Ah, ja som taký šťastný!“

Usmiala som sa. „To naozaj rada počujem. Chvíľu som bola aj nervózna, ako zareaguješ.“

„Ah, a to už prečo? Čo si čakala, že ti vynadám, žena moja?“

Zasmiala som sa – to pomenovanie, hoci mi patrilo už osem mesiacov, ma stále privádzalo do zvláštneho stavu rozpačitého dojatia či dojatých rozpakov. „Aj tak som však tušila, že sa nezľakneš, a pripravila som nám tvoj obľúbený dezert,“ vymanila som sa z jeho náručia a priniesla na stôl datľový koláč, na ktorom sa skvela hojná vrstva lepkavej karamelovej polevy.

„Tak to neodmietnem,“ žmurkol na mňa.

Naložila som nám a s úsmevom sa posadila oproti nemu. Kým sme jedli koláč, na dezertné vidličky vystačila každému iba jedna ruka a tá druhá sa ťahala k svojmu náprotivku. Dotýkali sme sa končekmi prstov a usmievali sa na seba, hoci v našej situácii by sa mnoho čarodejníckych párov až tak netešilo. Hlavne tých zmiešaných, no to sme boli aj my. Avšak ja som sa, ani neviem prečo, cítila vojnou akási nedotknutá.

Všimla som si však, že aj Theodorov výraz sa chvíľami mení – sem-tam zvážnel, zadíval sa do prázdna a vyzeral úplne neprítomne. A vzápätí sa opäť usmieval a hladil ma. A potom znovu mlčky dumal bez toho, aby mi prezradil, čo sa deje v jeho hlave.

„Theo? Kam si uletel?“ zahľadela som sa naňho, keď zamyslená fáza trvala pridlho.

Mierne otriasol hlavu a pozrel na mňa. „Nikam,“ pousmial sa. Stačilo iba s náznakom pochybností nadvihnúť obočie, aby s povzdychom zvesil plecia. „Ďaleko. Prepáč. Mám v sebe teraz zo všetkého poriadny guláš.“

„Zo všetkého? Z čoho?“ zaváhala som. Tak predsa prišli obavy? Iste, strach z rodičovstva nebol nič nečakané – veď aj ja som cítila dosť veľký rešpekt.

Zovrel mi dlaň a presadol si bližšie, len čo odložil dezertnú vidličku. „Ellie... v práci som sa spoznal s istými čarodejníkmi, ktorí... pomáhajú odboju proti... nemu.“ Theo tesne pred svadbou dokončil aurorský výcvik a ja som už druhý rok učila angličtinu a históriu na škole, ktorú sme obaja spolu vychodili.

Zahľadela som sa mu do očí – teraz som väčšie obavy začínala cítiť ja. „A...?“

„Sľúbil som, že pomôžem. Že sa zapojím.“

„Čo? Theo, nie... nie...“

Sklopil zrak. Dobre vedel, že sa mi to nebude páčiť. „Lenže teraz mám ešte väčšiu motiváciu. Musíme toho zloducha zastaviť, Ellie. A Fénixov rád to dokáže.“

„Fénixov rád?“ zbledla som. „Nie, Theo...“ odtiahla som ruku a zadívala sa do okna. Fénixov rád bol organizáciou, ktorá otvorene bojovala proti Temnému pánovi spoločne s Ministerstvom mágie – boli to vlastne čarodejnícki vojaci, ibaže nevyškolení. Dobrovoľní. A Theo sa mal – chcel – stať jedným z nich? Môj Theo? „Prosím...“ šepla som a rýchlo žmurkala, aby som zahnala slzy.

„Ellie, ja musím. Aj preň. Pre nás,“ kľakol si predo mňa a chytil obe moje dlane. „Pozri na mňa. Prosím ťa, pozri mi do očí.“ Keď som tak spravila, hoci neochotne, pokračoval: „Zvládneme to. Naše maličké sa narodí do lepšieho sveta. Do sveta, v ktorom nebude v nebezpečí pre svoj pôvod.“

Iba chvíľu som sa naňho vydržala dívať a potom som zas uprela zrak k oknu. Zamračila som sa a stisla pery. „Nenávidím ho,“ zamrmlala som a myslela pritom na muža, ktorý celé toto niekoľkoročné peklo rozpútal. Na muža, ktorému v žiadnom prípade nedovolím, aby ma obral o manžela.

[ » na začiatok « ]