Kapitola:
Pridaná: 14.11.2018, 21:22:13
Čítaná: 663×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

V sobotu podvečer som sedela v obývačke, mlčky som si prezerala časopis Burda Style, podľa ktorého mi mamka štrikovala nejeden sveter. Ocko šiel do práce na nočnú, mamka pripravovala v kuchyni škótsky dezert cranachan, pozostávajúci zo šľahačky, ovsenej kaše, malinového kompótu a medu. V originálnej verzii sa nachádza aj whisky, avšak tú mi rodičia nedovolili.

Keď prišla a položila predo mňa pohár s dezertom, usmiala som sa na ňu a poďakovala som. „Vyzerá to skvele.“

„K Doctorovi Who sa predsa hodí aj výnimočné pohostenie,“ usadila sa v kresle.

„Iste...“ pozrela som na nástenné hodiny, ktoré ukazovali dvadsať minút do začiatku vysielania. Seriál bol našou sobotnou tradíciou – a odkedy som začala používať časovrat, mimozemský cestovateľ v čase mi bol ešte bližší. „No môžem sa ťa ešte niečo spýtať?“

„Pravdaže.“

„Prastará mama Emanuelle... keď sa vydala za Chrisa... ehm, teda za pradedka Christophera, oni sa odsťahovali, však?“

„Hm? Ah, áno. Bolo to dosť smutné. Aspoň tak mi vravela mama.“

„Smutné?“

„Iste. Veď sa vzdala celej rodiny, len aby mohla byť s ním.“

„Podľa mňa je to veľmi romantické.“

„No, istým spôsobom áno, avšak všetkých opustila. Bála sa, že by starého otca ako mukla neprijali do čistokrvnej čarodejníckej rodiny.“

„Hej...“ sklopila som zrak.

„Nežili však ďaleko, odišli na Berneru. Je to ostrov neďaleko.“

„Aha...“ pokývala som hlavou. Po návrate z Bernery som mala šťastie, ako mi vravel Theo – rodičia boli ešte u Hylandovcov, takže nezistili, ako neskoro som sa vrátila.

„Stará mama sa stala krajčírkou a starý otec pracoval v prístave. Vraj ako mladík sníval, že sa stane námorníkom, no keďže sa oženil v takom skorom veku, uprednostnil pokojnejší život po boku starej mamy. Napokon, bolo by vcelku neférové, keby ju odviedol od rodiny a potom ešte nechával samu doma, aby mohol cestovať.“

„To by neurobil...“ zamyslela som sa.

„Prosím?“ zahľadela sa na mňa.

„Ah, nič... prepáč, pokračuj.“

„Nuž, bolo to manželstvo ako každé iné,“ pokrčila plecami. „Stará mama sa vydávala len sedemnásťročná, ale aspoň s ostatnými záležitosťami počkali do zrelšieho veku. Strýko Charles sa narodil v tisícdeväťsto piatom a mamička o dva roky neskôr, keď mala stará mama dvadsaťpäť. Ďalšie deti nemali.“

„Chlapec a dievča, to je pekné,“ pousmiala som sa. Táto informácia pre mňa, samozrejme, nebola až taká nová. „Ty si však bola omnoho mladšia, keď si mala Angusa.“

„Veru áno,“ prisvedčila. „A teraz vidím, koľko chýb som urobila pri jeho výchove. Prosím ťa, srdiečko, prajem ti všetko šťastie sveta, ale nevydávaj sa pred dvadsiatkou.“

Zasmiala som sa. „Skúsim.“

Mamka sa zľahka uškrnula. „Nuž, a čo by si ešte chcela vedieť?“

„No... ako to bolo ďalej? Ty si vyrástla v tomto dome...“

„Áno,“ vzdychla. „Aj to bolo smutné. Mama nemala ani sedem rokov, keď vypukla prvá svetová vojna.“

„Ah... vojna...“ zopakovala som zarazene a pozrela na stenu. Ani raz som si neuvedomila, ako blízko mala k tým strašným štyrom rokom Emanuelle. Vlastne mala len tridsaťdva, keď sa začala, a Chris ani nie tridsaťpäť. Mali deväťročného syna a sedemročnú dcéru.

„Starého otca povolali. Žiaľ, už sa z vojny nevrátil.“

Zažmurkala som a do očí sa mi hneď natisli slzy. On zomrel... vo vojne... Myslela som si, že spolu šťastne žili, a pritom... prišla oňho taká mladá... Zrazu mi ostalo úplne nanič. V mysli sa mi vyjavil ako chlapec, keď sa prvýkrát stretli, a všetky jeho úsmevy, ako postupne dospieval... Aj keď som vedela, že s prastarou mamou Emanuelle sa nikdy neporozprávam, lebo zomrela rok pred mojím narodením, nebolo mi z jej smrti až tak smutno – mala sedemdesiat rokov, prežila pekný a plný život. Ale on... taký mladý...

„Mama vravela, že práve to starú mamu primälo vrátiť sa domov. V tom čase jej takisto prišiel list o tom, že vo vojne zahynul aj jej otec.“ Mamka sa na chvíľu odmlčala a krútila hlavou. „Strašná vec, tá vojna. Môžem len ďakovať nebesiam, že sme s ockom boli primladí, aby nás takto priamo zasiahla druhá svetová. Našťastie sa nedotkla ani našich rodín...“

„No tá prvá... zničila šťastie prastarej mamy...“ povzdychla som si skleslo. Zdalo sa mi to príšerné.

„Mala sa však kam vrátiť. A ostali jej po starom otcovi dve krásne deti,“ pousmiala sa na mňa mamka povzbudivo.

„Hm... áno...“ zadívala som sa do prázdna.

Celý ich príbeh mi zrazu prišiel... hrozný. Načo toľké hľadanie spoločného šťastia, načo taká odvážna snaha o spoločný život?

No potom... uvedomila som si, že spolu prežili zhruba šestnásť rokov ako manželia. Bolo to viac, než trval celý môj život. A určite to boli krásne roky.

Iste, skončili sa prirýchlo, veľmi smutne, ale... veľmi som dúfala, že bolesť zo straty nezničila Emanuelline spomienky. K denníku sa síce po príchode späť domov nevrátila, ale chápala som prečo. Nespomenula v ňom ani Chrisov prvý bozk, tak prečo by písala o takej veľkej bolesti? Ani mne by sa o niečom takom nechcelo písať.

„Skočím ešte na chvíľu do izby,“ rozhodla som sa a vyskočila na nohy.

„Dobre, len nezmeškaj začiatok Doctora – čaká nás tretia epizóda s kyberľuďmi.“

„Neboj sa,“ pousmiala som sa na ňu a vybehla k sebe. Do Emanuellinej izby.

Na chvíľu, iba na pár minút, som si ľahla na posteľ s jej denníkom pritisnutým k hrudi. Zhlboka som dýchala a myslela na všetky šťastné chvíle, ktorých som bola svedkom. Ostalo mi clivo zo správy z Chrisovej nečakanej smrti, ale napriek tomu mi z pier neschádzal jemný úsmev.

„Boli ste šťastní...“ šepla som si sama pre seba. „Ďakujem, Emanuelle. Ďakujem za tvoj príbeh, prastará mama Elle.“

[ » na začiatok « ]