Kapitola:
Pridaná: 13.11.2018, 21:21:51
Čítaná: 520×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Súčasnosť v cudzom meste (a na cudzom ostrove!) mi pripadala rovnako vzdialená ako minulosť. Nechcela som však riskovať cestu späť po mori na vlastnú päsť, tak som sa premiestnila do roku 1967. A uvedomovala som si, že to bude znamenať doma problémy.

Rozhliadala som sa po neznámom prostredí a takmer som sa rozbehla, len čo som zbadala telefónnu búdku. Zabuchla som sa v nej, vytiahla z vrecka zopár mincí a vytočila jediné telefónne číslo okrem nášho, ktoré som si pamätala. Trikrát zazvonilo, až sa ozval ženský hlas: „Haló?“

„Pani Hylandová, dobrý deň! Tu je Eleanor Uptonová. Prosím, je doma Theodore?“ Cítila som, ako sa červenám, avšak nemala som na výber.

„Eleanor!“ Znela, akoby sa potešila. „Iste je zavretý v izbe. Idem ho pohľadať, vydrž chvíľku.“

„Ďakujem,“ kývla som a so slúchadlom pritisnutým k uchu čakala. Bála som sa, že sa hovor čoskoro preruší, lebo som nemala až tak veľa mincí na doplnenie, no radšej som vhodila ďalšie dve. Ostávali mi štyri. Trvalo to snáď minútu a pol, než sa Theo ozval z druhej strany:

„Ellie?“

„Theo! Prosím ťa... nemám čas vysvetľovať, potom ti všetko rozpoviem. No týka sa to môjho... vieš, toho zvláštneho predmetu, ktorý ťa ku mne prilákal. Potrebovala by som, aby si pricestoval na ostrov Bernera. Čo najskôr. A vyzdvihol ma.“

„Bernera?“ zopakoval zmätene. „Čo tam...?“

„Prosím, už nemám peniaze. Prosím, príď!“

„Ja... dobre, pokúsim sa...“ odvetil zarazene. „Počuj, Ellie, nie je to žart, však?“

„Oh, kiežby... Dostala som sa do riadnej šlamastiky, Theo, a ty ma musíš vyslobodiť...“

„Hm... fajn. Som na ceste.“

„Ďakujem!“ Zložila som, avšak necítila som žiadnu úľavu. Nemala som radšej nasadnúť na loď v Emanuelliných časoch? Tak by som sa vrátila domov včas a nemusela nič riešiť. Lenže ako by som sa na tú loď dostala?

Zavarila som si. Teraz už však bolo prineskoro zaoberať sa tým, musela som tomu len čeliť.

Z posledných peňazí som si kúpila párok v rožku a usadila sa na lavičke, pričom som vyzerala lode, ktoré prichádzali do prístavu. Nervózne som tam sedela a rátala každú sekundu, no pritom som nevnímala, koľko času skutočne uplynulo. Zrazu som medzi osobami, čo vychádzali z prístavu, uzrela známu tvár a hneď som vyskočila na nohy.

„Theo!“ zvolala som a rozbehla sa mu naproti. S úľavou som ho vystískala. „Prišiel si!“

„Prišiel,“ premeral si ma, „znela si dosť zúfalo. Tak vrav, čo sa udialo?“

„Ide nejaká loď späť?“

„Mala by, kúpil som nám lístky. Máš šťastie, že dnes popoludní tu bolo akési podujatie, takže prichádza i odchádza viac lodí, aby sa ľudia mali ako dopraviť domov či sem.“

„Skvelé, tak poďme!“

„Odchádza až o pol hodiny,“ potiahol ma späť k lavičke. „Tak vysvetľuj.“

Vzdychla som a pozrela k prístavu. Domov sa vrátim až za tmy... uvedomila som si, no snažila som sa potlačiť všetky obavy. Rodičia budú veľmi nahnevaní... alebo ustráchaní. To druhé by bolo pre mňa prospešnejšie – na druhej strane, beztak im budem musieť objasniť, čo sa udialo. A zrejme povedať pravdu. Celú pravdu.

Rovnako ako Theovi. „Šla som sem s Elle a Chrisom,“ priznala som a rozpovedala mu, čo som videla a čo tí dvaja vykonali.

„Bláznivé...“ krútil hlavou.

„Však? Ale pritom také odvážne. A krásne! Romantické,“ mierne som sa uškrnula.

„Ja nehovorím o nich, ale o tebe!“ zamračil sa na mňa. „Čo si si myslela, keď si vôbec nasadla na tú loď?“

„Ale ja som musela... musela som zistiť, čo sa s nimi udialo.“

„Ellie, bolo to šialené. Čo keby sa na tej lodi čosi bolo stalo?“

„Nemohlo sa, veď som vedela, že sa vezmú. Mali predsa prastarú mamu.“

Vzdychol. „To ešte nebola žiadna záruka, že tá cesta bude stopercentne bezpečná. Domov sa vrátiš dosť neskoro večer. Ako to vysvetlíš vašim?“

Sklonila som hlavu. „Budem musieť povedať pravdu.“

„Vedia, že si šla von?“

„Áno, samozrejme, vždy im poviem, keď idem mimo nášho pozemku.“

„Hm... no, teta spomínala, že ich večer očakávajú na partiu bridžu, takže možno máš šancu, že sa nedozvedia, kedy si sa vrátila – ak sa vrátiš, kým budú u nás.“

„Ah, to vážne? Prečo mi to vravíš až teraz?“ udrela som ho zľahka do pleca.

„Lebo si naozaj spravila hlúposť a tie obavy si si zaslúžila!“

„Nebuď zlý,“ povzdychla som si a jemne doňho drcla ramenom.

Theo chvíľu mlčal. „Takže sa vzali, hm?“

„Áno. Síce iba na radnici, ale bolo to šialene krásne. Potom tancovali v tráve a okoloidúci si istotne mysleli, že im šibe.“

Zasmial sa. „Iba ty nie.“

„Hej.“

„A potom?“

„Čo potom?“

„No, čo bolo potom? Kam šli?“

„Ah, no... ubytovali sa v akomsi hostinci. Spravili si plány, ako sa chcú živiť. A... vyzerá to tak, že viac už o nich nezistím. Nemôžem sem len tak cestovať. A Emanuellin denník sa tiež skončil.“

„Takže to je všetko? Viac sa o nich nedozvieš?“

„Spýtam sa mamky, ako si nažívali. Musí to vedieť, keďže ju poznala.“

Premeral si ma. „Koniec dobrodružstvám s časovratom?“

„Žartuješ? To určite nie. Máme takú úžasnú možnosť spoznávať miestny dejepis priamo z prvej ruky. Hádam by si sa na to nechcel vykašlať.“

„To rozhodne nie,“ žmurkol na mňa.

Uškrnula som sa a stisla časovrat vo vrecku. Aj keď to nebola rozlúčka s cestovaním v čase, istým spôsobom som sa lúčila s Emanuelle a Christopherom. A vedela som, že mi budú chýbať. No čakala ma moja prítomnosť, môj vlastný život – a konečne som mala šancu, aby bol zaujímavejší než knihy, ktoré som vždy tak rada čítala.

[ » na začiatok « ]