Časovrat zrejme chcel, aby som vystihla tú správnu chvíľu. Poznala som presný čas a skutočne som sa doň preniesla, hoci dosiaľ sa mi to asi ani raz nepodarilo tak presne. Dokonca som sa ocitla v prístave skôr ako Emanuelle s Christopherom – a kým sa objavili, čakala som v tme a uvažovala, ako sa dostanem na loď.

Napokon mi napadlo, že by som sa mohla vzdať zlatého náramku. Robila som to nerada, ale nemala som na výber. Vymenila som teda tenkú retiazku za lístok na loď, aj keď muž, ktorý mi ju predával, sa tváril dosť podozrievavo. Uchýlila som sa na palubu a čakala, až som zbadala dve postavy, ktoré sa k sebe tisli a bežali smerom k lodi.

Keď som ich spoznala, usmiala som sa. Chris viedol Emanuelle za sebou, držal ju za ruku a niesol kožený cestovný kufor. Ona si zahaľovala tvár kapucňou plášťa a príliš sa nerozhliadala, jednoducho ho nasledovala. Šli do podpalubia a ja som sa po chvíľke vybrala za nimi. Plavba mala trvať iba pár hodín, na svitaní sme mali doraziť do cieľa, ktorým bol, ako som zistila z lístka, ostrov Bernera severnejšie na Vonkajších Hebridách.

Opatrne som otvorila vŕzgajúce dvere a vošla dnu. Bola tam tma ako v rohu, zazrela som však petrolejovú lampu a škatuľku zápaliek. Lampu som si teda zažala a poobzerala sa, no nakoniec som sa len usadila na posteli, keď sa loď začala hýbať sem a tam. Chvíľu mi bolo zle, potom som si však ľahla a trochu sa to zlepšilo. Z vedľajšej izby ku mne začali spoza steny postupne doliehať hlasy – a ja som onedlho spoznala Emanuelle a Chrisa. Nemohla som si pomôcť, nastražila som uši.

„Nemôžem uveriť, že som to naozaj urobila...“

„Dúfam, že to nie je náznak ľútosti.“

„Nie! Nie... rozhodne nie. Ale priznávam, že sa cítim trochu previnilo.“

„Chápem,“ vzdychol.

„No viem, že takto budem šťastná.“

„O nič iné mi ani nejde, Elle.“

„Veľmi ťa ľúbim, Chris. A urobila by som pre teba a s tebou aj väčšie bláznovstvá.“

„Väčšie?“ V jeho tóne som začula úsmev, možno až úškrn.

Zasmiala sa. „Veď uvidíme. Uvidíme, čo vôbec príde na Bernere.“

„Hej... ale nejako si poradíme. Som si istý.“

„Chcela by som zužitkovať svoje krajčírske skúsenosti. Nik nemusí vedieť, že pochádzam zo vznešenej rodiny.“

„Ver mi, keď z teba bude pani Neilová, nik si to ani nebude myslieť.“

Chvíľu bolo ticho a ja som sa podvedome posadila a nahla bližšie k stene.

„Nemôžem sa dočkať,“ odvetila trochu tichším hlasom.

Potom už nevraveli nič a mňa jemné hojdanie a okolitá tma dokonca na pár okamihov uspali. Z driemot ma však zakaždým vytrhol prudší pohyb lode. Petrolejku som nechala dohorieť a viac som ju nezažala, čakala som na svitanie. Pozorovala som ho spoza okna a dívala sa, ako obloha pomaličky a postupne bledne.

Zmizli aj posledné blikotavé hviezdy a atramentovú modrú nahrádzali prvé náznaky ružovej a perleťovej. Keď sa ukázala slnečná guľa, začula som trúbenie lode a zrazu sme zakotvili.

Medzi ostatnými cestujúcimi som vystúpila a hľadala očami Emanuelle a Christophera s vedomím, že ak ich teraz stratím, celé moje dobrodružstvo vyjde navnivoč. Nad cestou späť do prítomnosti som sa radšej ani nezamýšľala.

Chris viedol Emanuelle z paluby, tentoraz si už tvár nezakrývala. Bola trochu strapatá, nevyzerala odpočinuto, ale usmievala sa. Pri pohľade na Chrisa sa zakaždým mierne zapýrila a nasledovala ho v slepej dôvere. Pomaly a nenápadne som sa vybrala za nimi.

„Párkrát som tu bol, keď sme prevážali tovar. Tamto by mala byť ubytovňa, ak si dobre pamätám,“ vravel, „ale je to dosť... ako to povedať... skromné a lacné miesto.“

„Ah, to nevadí, hlavne aby sme mali strechu nad hlavou.“

„Dúfam, že čoskoro budeme mať vlastnú.“

„Ostaneme tu?“

„Chcela by si ísť ďalej? Inam?“

„Ja neviem. Myslíš, že sa tu uživíme?“

„Rovnako ako na ktoromkoľvek z ostrovov. Tento je mi však ako jediný aspoň trochu známy.“

„Dobre... takže tu,“ pozrela naňho a pousmiala sa. Vymenili si bozk, očividne nedbali na to, že kráčajú po ulici, obchádzajú ich ľudia a stále žijú v devätnástom storočí. „Tu bude náš nový domov.“

„Ubytujeme sa a pôjdeme nájsť radnicu, hm?“

„Radnicu?“ zastala.

„No, áno,“ Chris si prečesal vlasy. „Je v niečom problém?“

„Ty sa chceš sobášiť na radnici?“ spýtala sa a znela trochu sklamane.

„Ehm... ja som myslel...“

„Ah...“ Emanuelle sa zahľadela do prázdna. „Vždy som si predstavovala svadbu v nádhernej katedrále...“

„Veď to stále môže byť,“ chytil ju za ruku, „ale tú asi nevybavíme tak rýchlo.“

„Takže aj ty by si niečo také chcel?“

„Iste, nemám nič proti. Ale zatiaľ... Vážim si ťa, Elle. A preto sa nehodí, aby sme si prenajali spoločnú izbu, ak nebudeme... oficiálne zviazaní.“

„Máš pravdu...“ pousmiala sa naňho a pobozkala ho na líce. „Tak poďme,“ vzápätí vykročila s novým odhodlaním.

Radnicu našli bez ťažkostí a už o hodinu odtiaľ vychádzali ako pán a pani Neilovci. Sedela som na neďalekej lavičke a pozorovala ich, ako sa objímajú v tieni stromu a šťastne sa smejú. Aj mne pohrával na tvári úsmev, nedokázala som sa ho zbaviť. Naozaj to urobili, vyšlo im to – ušli, vzali sa, hodlali začať nový spoločný život.

Okoloidúci nechápali ich bezprostrednosť, keď ich videli tancovať v tráve na nejestvujúcu hudbu, ale ja som sa tešila s nimi. Mali aspoň jedného svedka, o ktorom síce nevedeli, no radoval sa spolu s nimi a v duchu oslavoval lásku práve pri pohľade na nich dvoch a ich odvahu.

[ » na začiatok « ]