Kapitola:
Pridaná: 27.10.2018, 20:49:42
Čítaná: 473×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

25. jún 1899

Christopher mi dal ten najzvláštnejší darček k narodeninám. Ani sa neodvažujem napísať...

Začnem však od začiatku. Včera večer som pricestovala domov Rokfortským expresom a hop-šup práškom. Som rada, že mám za sebou záverečné skúšky, neteším sa však na siedmy ročník. Nejde len o to, že bude najnáročnejší zo všetkých, ale bude posledný. Nemala by som sa tým trápiť, avšak takto o rok už budem absolventkou – a čo bude potom?

Dnešné ráno bolo veľmi pekné. Prebudila ma vôňa levanduľovej kytičky, ktorú mi otecko nechal na nočnom stolíku vo váze. Tú si pridám k venu, keď si kvietky usuším. S mamičkou ma zas čakal vynikajúci čaj a chutné sladké pečivo, croissanty, vraj priamo od francúzskeho pekára. Delikatesa!

Po obede, ktorý sa niesol v slávnostnom duchu, no okrem výborných chutí domácej kuchárky som vnímala najmä tikot kyvadlových hodín za mojím chrbtom, sme si posedeli v záhradnom altáne a vychutnávali zákusky, ktoré nechala mamička upiecť. Mám sedemnásť, som dospelá – chápem, že to chceli veľkolepejšie osláviť, avšak ja som bola mysľou v prístave, pri chlapcovi (či skôr mladom mužovi), ktorého som sa pred rodičmi ani neodvážila spomenúť.

Prezerali sme si rodinné albumy a fotografie (na ostrove sme boli jednou z prvých čarodejníckych rodín, ktoré si zaobstarali pohyblivé zábery jednotlivých príbuzných – čo však nie je až také výnimočné, keďže sa tu celkovo nevyskytuje veľa čarodejníkov), čas plynul a zrazu prišla vhodná chvíľa na čaj o piatej. Na moje prekvapenie, mamička pozvala niekoľko svojich priateliek, ktoré priviedli aj dcéry.

Ocitla som sa tak v ženskej spoločnosti, po ktorej som vôbec netúžila. Všetky boli milé, priniesli mi pekné dary (rôzne vyšívané obrusy, nádherné rukavičky zdobené perlami či milý tmavomodrý klobúčik ozdobený veľkým pávím perom), ale to „slečinkovanie“ a klebety skutočne neboli nič pre mňa. Vznešená pani Crosslandová sa ma dokonca spýtala, či lietam v oblakoch, keď mi pohľad stále blúdi mimo altánu. A potom sa, samozrejme, zhovárali o tom, či som zaľúbená a kto je ten šťastný – mamička však šikovne zmenila tému, pričom mi zároveň venovala nenápadný karhavý pohľad.

Napokon sa však dámy rozlúčili, každej som slušne venovala na líce bozk a poďakovala sa za dary. Rodičia ma neváhali po vyčerpávajúcom dni poslať spať, čo som zdanlivo i poslúchla, ale v skutočnosti som vedela, že iba bez slov klamem. Len čo sa naskytla príležitosť, vykradla som sa z domu v tmavosivej peleríne s bielymi ornamentálnymi výšivkami a ponáhľala som sa do prístavu.

Veľmi som sa na Chrisa tešila, vlastne som sa ho nevedela dočkať. Nemusela som ani dôjsť až k mólu, on bol na odchode domov a stretli sme sa uprostred cesty. Vyobjímal ma a vybozkával tak, až som sa ostýchavo obzerala, či nás ktosi nezbadal. No potom som ho sama pobozkala, hoci podľa dám z predošlého stretnutia by to rozhodne nebolo vznešené chovanie, aké by malo patriť k dievčaťu môjho veku.

Na ničom mi nezáležalo, chcela som len byť s ním. Začala som rečami o prázdninách, snami, čo všetko by sme mohli zažiť v moje posledné bezstarostné leto. Chris ma trpezlivo počúval, ale zdal sa mi mĺkvejší než obvykle, až som sa napokon musela spýtať, či sa neteší, že ma vidí. Uisťoval ma, že áno, no potom pokračoval ešte vážnejším tónom.

A zrazu, ani som sa nenazdala, kľačal predo mnou priamo na ulici a žiadal ma o ruku! Neverila som vlastným očiam. Mám pred sebou celý rok v Rokforte, no on myslí na sobáš! Za iných okolností by ma to nesmierne potešilo, ale takto skoro...? Netuším, prečo to chce. Obaja vieme, že súhlas mojich rodičov nedostane – a práve to ma tak zarmucuje. Akoby ma zbytočne predčasne nútil vybrať si – on, alebo oni.

Nedala som mu priamy súhlas, ale ubezpečila som ho, že nevravím nie. Viem, že si ho chcem vziať. No môžeme o tom vôbec uvažovať v tomto veku? Rodičia mi to nedovolia, hoci už som dosiahla dospelosť. Pre pokoj v rodine – a aj z vlastnej túžby – chcem ukončiť Rokfort tak, ako sa patrí, a dovtedy budeme mať dosť času, aby sme si všetko premysleli. A možno, ak sa odvážim robiť si nádej, aj moji rodičia dostanú dosť času, aby Chrisa prijali do rodiny.

Emanuelline zápisy sa začínali podobať na dobrodružný a najmä zamilovaný historický román. Hltala som stranu za stranou, až som sa prelúskala celým letom. Bolo skutočne vcelku bezstarostné, Emanuelle a Christopher sa stretávali takmer každý deň, vždy si naňho našla aspoň chvíľočku.

Necítila som potrebu nazerať na tieto ich spoločné okamihy, pripadala by som si ako votrelec. Už aj čítať o tom som sa istým spôsobom hanbila, aj keď som bola veľmi zvedavá. Emanuelle už mala sedemnásť, bola aspoň pre čarodejnícky svet dospelá, Christopher bol ešte starší a naozaj už si z právneho hľadiska mohli založiť rodinu. Ak bol stále v hre Malcolm Murdoch, chápala by som aj ten Chrisov zhon.

Ku koncu leta Emanuelle predsa len odvážne predstúpila pred rodičov a pripomenula im Christophera Neila, ktorého im predstavila pred rokom. Sledovala som ten rozhovor spoza okna – nedopadol dobre. Matka bola vyslovene pohoršená, ako ho môže ešte pred nimi vôbec spomínať, a otec ju poslal do izby, aby si poriadne premyslela, s kým sa bude stýkať.

Emanuelle bežala k sebe v slzách a zúfalstve, videla som to na nej. Veľmi som jej chcela pomôcť, no nezmohla som nič, tak som sa vrátila do svojho času a svojej izby, pričom som nemohla prestať myslieť na to, ako na tej istej posteli pred toľkými rokmi plakala a trápila sa. Muselo to byť strašné, vyberať si medzi rodinou a láskou.

Opäť som vzala do rúk denník a pokračovala v čítaní. Ani som si neuvedomila ako, no dostala som sa k posledným stranám.

31. august 1899

Mala som viac ako dva mesiace, aby som si všetko premyslela. Zajtrajší odchod do Rokfortu sa neodvratne blíži a ja nemôžem inak. Pokúsila som sa s rodičmi rozumne porozprávať, avšak úplne zbytočne. Nechali by ma odísť nešťastnú v akejsi nádeji, že sú to len rozmary. Nikdy moje priateľstvo s Chrisom nepochopia a neprijmú ho, viem to. Teraz to už viem naisto, lebo som im dala ešte jednu šancu – nevyužili ju.

Nútia ma vybrať si. Prichystala som si kufor, akoby som šla na Rokfort. Bolí ma to, ale čo mám robiť? Vari mám na výber? Musím odísť. To oni ma prinútili. Všetko tu zanechávam, všetko. Nechcem, aby ma hľadali. Rozhodla som sa. Rozhodla som sa pre Chrisa.

Beriem si len zopár šiat a časť vena. Napíšem im list na rozlúčku, azda ospravedlnenie, lebo sa budú cítiť zradení. Žiadne ďalšie vysvetľovanie však už nemá zmysel. Musím utiecť pred väzením, do ktorého by ma chceli uvrhnúť. Keď mi ocko počas rozhovoru o Chrisovi pripomenul Malcolma, roztriasla som sa od hnevu. Prečo je prednejšie „dobre sa vydať“ než „vydať sa z lásky“? Najradšej by som sa ich spýtala, či sa aj oni sobášili iba preto, lebo si to priali ich rodiny. No ktovie, či by som chcela počuť úprimnú odpoveď.

Pobežím za Chrisom a... ujdeme. Utečieme, tajne sa vezmeme a ostaneme spolu. Vzdávam sa preňho Rokfortu, čarodejníckeho vzdelania – no načo by mi bolo, keď odchádzam z čarodejníckeho sveta? S najväčšou pravdepodobnosťou sa naučím nejaké remeslo, možno krajčírstvo... Vyšívať predsa viem. Nebudem sa hrať na dámu, ale budem žiť s tým, kto ma má rád takú, aká som, a nevyžaduje odo mňa žiadny druh správania. Chce, aby som bola sama sebou.

Lúčim sa s týmto domovom, ba aj s týmto zápisníkom. Ak ho niekedy niekto objaví, prosím, skúste ma nesúdiť, ale pochopiť. Pre rodinu sa stávam zradkyňou; mohla by som však zradiť svoje srdce? Možno zbabelo utekám, ale z môjho pohľadu bežím v ústrety šťastiu. Rodičia, mamička, otecko, ľúbim vás a vždy budem!

Vyrazím päť minút po polnoci. Chris ma bude čakať pri tretej pouličnej lampe smerom k prístavu. Loď vypláva dve hodiny po polnoci. Desí ma to.

To bol koniec. Koniec Emanuellinho zápisníka, zdanlivo koniec jej príbehu. „No pre mňa nie...“ šepla som si sama pre seba a zahľadela sa na časovrat, ktorý som mimovoľne počas čítania premieľala v dlani. Cestovali loďou – a netušila som kam –, čo bol sám osebe dosť veľký risk. Mala som však pocit, že tak ako Emanuelle, ani ja nemôžem v tejto situácii inak. Musela som ísť s nimi.

[ » na začiatok « ]