„Kam by si chcel ísť?“ opätovala som mu upretý pohľad.

„Hmm...“ hlboko sa zamyslel a zrazu sa mu v očiach objavili iskričky. „Spomenul som si na nášho kamoša, pri ktorom sme si prezradili naše tajomstvá.“

„Ten... drak?“ mierne som zvraštila obočie.

„Čo tak pozrieť si ho za života?“

„Aha... a ty vieš, kedy žil?“

„No... to nie.“

„Môj časovrat nevie hádať, prepáč.“

„To je fakt. Tak čo povieš na to, keby sme si pozreli časy dinosaurov?“

„Čože?“ prekvapila som sa. „Čakala by som hocičo, ale až takú dávnu minulosť veru nie,“ priznala som a zahľadela sa na časovrat. „Koľko by to vôbec bolo otočení...? Najväčší kruh nás síce posunie po rokoch, ale asi by som ho musela obrátiť priveľa ráz, nie? A aj s návratom do súčasnosti by to bolo zrejme problematické...“

„Hm... pravda. Tak načo si sa pýtala, kam chcem ísť?“

Zasmiala som sa. „Lebo mi nenapadlo, že vymyslíš takú... takú...“

„Somarinu?“

„Takú vzdialenú minulosť.“

Uškrnul sa na mňa. „Dobre, tak si pozrime... čo ja viem... Nedávno sme sa učili o bitke pri Cullodene, pamätáš?“

„Ten je v Škótskej vysočine.“

„Áno, ale princ Charles sa sem vtedy uchýlil k Flore MacDonaldovej.“

„Flora MacDonaldová, jasné!“ potešila som sa. Vždy som na dejepise rada počúvala o ženách, ktoré dosiahli či spravili niečo také, že sme sa o nich aj po storočiach učili. Flora bola veľmi odvážna, pomohla princovi po porážke jakobitov, ktorí namiesto kráľa Juraja II. uznávali ako panovníka Charlesovho starého otca Jakuba II. V učebnici ju opisovali z historických zdrojov ako „ženu jemných čŕt, vznešených spôsobov, milú dušu sprevádzanú eleganciou“. Hneď mi bola sympatická. „To bol rok 1745. Takže to bude chcieť... dvestodvadsaťdva obrátení,“ vzdychla som.

„Trochu nepraktické,“ poznamenal Theodore.

„Vari tam nechceš ísť?“

„Chcem, pravdaže chcem. Tak rátajme spolu...“ vyzval ma a ja som začala pomaly otáčať.

Keď sme obaja narátali potrebný počet obrátení časovratu, namiesto jeho čarovnej izby sme stáli uprostred planiny. Obklopovala nás hmla, cez ktorú sa však snažili predrať slnečné lúče. „Jeseň?“

„Dúfam, že leto, veď tie udalosti sa odohrali v júni.“

„To je fakt. Myslíš, že ich uvidíme prichádzať?“

„Poďme do prístavu,“ chytil ma za ruku a rázne vykročil naprieč zdanlivo nekonečnou planinou. „Zatiaľ to nie je ktovieako zaujímavé,“ podotkol po chvíli.

„No prepáč,“ ohradila som sa. „Ty si si vybral.“

„Bolo to viac-menej spoločné rozhodnutie – sprevádzané tvojím nadšeným súhlasom, ak smiem pripomenúť.“

Neodpovedala som a nechala sa viesť do prístavu. Theo sa vedel orientovať lepšie než ja, ja som si sprvu ani nebola istá, kde je sever a kde juh. Len čo som však začula šum mora, pousmiala som sa a pridala do kroku. Onedlho sme zbadali drevené mólo, ktoré vcelku pripomínalo to, kde pracoval Chris Neil, ibaže v ňom kotvili dve omnoho väčšie lode, než na aké som bola zvyknutá.

„Fíha,“ vydýchla som pri pohľade na tie kolosy. Dve storočia dozadu – a ľudia už vtedy dokázali postaviť čosi také! Ba ešte skôr, veď sme sa učili o slávnych moreplavcoch šestnásteho storočia.

„To je neuveriteľné,“ Theo mi stisol dlaň pevnejšie, až ma to trochu zabolelo, no pousmiala som sa.

„Spokojný, pán Rey?“

Pozrel na mňa, aj keď od lodí odtrhol zrak pomerne neochotne, a uškrnul sa. „Ani nevieš ako.“

Obdivovala som loď, keď nám zrazu spoza chrbta zaznel dupot konských kopýt a Theo ma z ničoho nič stiahol nabok, až som zhíkla. Len tak-tak sme sa uhli početným žrebcom, čo sa hnali k jednej z lodí.

„To musia byť oni,“ sykol mi Theo do ucha, „Charlesovi vojaci.“

„Myslíš?“

„A kto iný? Zrejme neprichádzajú, ale sú na odchode. Na ostrov Skye.“

„Aj s Florou... a princ by mal byť...“

„Oblečený ako írska slúžka,“ venoval mi úškrn.

Skutočne, vojakov nasledovalo niekoľko chodcov. Jedna žena si zahaľovala tvár i vlasy šatkou, druhá mala na hlave čepiec a kráčala trochu nemotornejšie. „To musí byť on!“ šepla som a ťažko zadržiavala smiech.

„No tak, sme svedkami veľkej historickej udalosti, zachovaj dekórum!“ upozornil ma Theo veselo.

„To nejde... No nie je úžasná? Myslím Floru, pravdaže,“ zachichotala som sa.

Bola taká mladučká – len dvadsaťtriročná –, a sama sa zúčastňovala na tvorbe histórie. „Je celkom pekná,“ premeral si ju. „Tie modré oči...“

Naoko pohoršene som ho udrela do ramena. „Prestaň, veď pre ňu si ešte decko.“

„No a? Aj tak je pekná,“ prekrížil si ruky na hrudi.

Prevrátila som očami a pozorovala ich. Napodiv, nesmerovali k veľkým korábom, ale k nenápadnej malej loďke. Nasadli len deviati – Flora, mužský sluha, princ Charles a šestica jeho spoločníkov z bitky, ktorí sa ukrývali spolu s ním.

„A hor sa späť do Francúzska – so zopár zastávkami,“ zhodnotil Theodore napokon.

„A aj tak sa nikdy nestal kráľom.“

„Veru nie, Juraj II. si udržal trón a po ňom ho zdedil Juraj III.“

„Aj teba ten dejepis akosi baví.“

„Veď sme z toho písali polročné písomky pred Vianocami.“

„Väčšina triedy na to už nepochybne aj tak zabudla,“ mykla som plecami.

„To je možné. No čo sa týka priamo môjho domova a Hebríd, to si zväčša dobre pamätám.“

Usmiala som sa naňho a všimla si, že jeho pohľad smeruje k časovratu. „Chceš ešte...?“

„Radšej by sme sa mali vrátiť. Tých dvestodvadsaťdva otočení bude asi dosť vyčerpávajúcich,“ povedal s úškrnom.

„No dobre,“ kývla som a pomaly začala obracať najväčší kruh časovratu.

[ » na začiatok « ]