Kapitola:
Pridaná: 24.10.2018, 22:25:10
Čítaná: 427×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Neisto som Thea nasledovala k sídlu Hylandovcov. Neviedol ma však k vstupným dverám, ale povedľa svetlohnedého poschodového domu po úzkom chodníčku, od ktorého sa vinula až po plot rozmočená pôda, z ktorej sa určite onedlho stane upravený trávnik. „Tá miestnosť je vzadu,“ pozrel na mňa ponad plece.

„Aha,“ kývla som s miernym úsmevom.

Obišli sme dom a naskytol sa mi pohľad na zadný vstup – dvere do kuchyne. Spoznala som ju podľa záclon, aké zdobili aj našu kuchyňu, zviazané stuhou. Nás však zaujímali iné dvere, zamknuté na kľúč, ktorý trčal zo zámky. „Tu je to moje tajné kráľovstvo,“ uškrnul sa a odomkol. Otvoril a počkal ma, načo ma nechal prejsť.

„Fíha,“ usmiala som sa a rozhliadla sa, len čo som opatrne vošla dnu. V miestnosti bez okien sa nachádzal matrac na zemi, pokrytý hromadou vankúšov, stôl s rôznymi predmetmi ako náramky, poháre či perá, stolička a drevený podstavec, na ktorom spočíval... „Tvoj prútik,“ vyhlásila som a vykročila k nemu.

„Má dvadsaťosem centimetrov, poddajný, z ružového dreva a s jadrom z fénixovho pera,“ povedal hrdo. „A prosím, za to ružové drevo sa mi nesmej.“

„Prečo by som sa smiala?“ opatrne som sa dotkla konca prútika špičkou prsta.

„Ja neviem. Podľa strýka je to zženštilé. No pani Ollivanderová, u ktorej som prútik kupoval, mi vravela, že je veľmi mocný a v nesprávnych rukách môže byť veľmi nebezpečný – no keďže si vybral mňa, moje ruky musia byť tie správne.“

„Vážne to tak prebehlo? On si vybral teba?“

„No... áno. Keď som ho vzal do ruky, bolo to, akoby mnou prebehol elektrický výboj.“

„Zaujímavé. Angus, môj brat, tým svojím vraj vznietil krabičku, v ktorej bol prútik zabalený. A moja sestra Eden sa nevedela rozhodnúť medzi dvomi prútikmi, až kým nezistila, že jeden stojí vyše dvestopäťdesiat galleónov.“

„Čože? Vari bol zo zlata?“

„Mal jadro z vlasu víly – a šlo vraj o akúsi mýtickú vílu z príbehov. Neviem, možno sa tá cena vyšplhala iba kvôli legende.“

„Zvláštne,“ pokrčil plecami a podišiel ku mne.

„Tak,“ otočila som sa k nemu, „čo mi predvedieš?“

„Hm... možno to, z čoho ma predvčerom skúšali?“

„Ah, mal si skúšky?“

„Ako každé tri mesiace,“ prisvedčil a vzal prútik do dlane. „Prešiel som bez problémov.“

„Tak to gratulujem,“ usmiala som sa a zahľadela som sa naňho s očakávaním.

„Dobre, takže...“ vzal do voľnej ruky jeden z vankúšov a hodil ho mojím smerom. Kým som podvedome natiahla paže vpred, aby som ho zachytila, zvolal: „Aresto momentum!“ S údivom som lapila vzduch a sledovala, ako sa vankúš pomaly znáša k zemi rýchlosťou pripomínajúcou pokojné snehové vločky.

„To je krásne,“ pousmiala som sa. „Dá sa to použiť aj na človeka? Vieš – aby si zabránil pádu?“

„Áno, pravdaže. Ale to nebudeme skúšať, hm?“ žmurkol na mňa.

Zasmiala som sa. „Jasné. Mňa len zaujíma, či sa dajú kúzla využiť ako pomoc druhým. Inak v mágii príliš nevidím zmysel.“

„Čiže zjednodušovanie života kúzlami ti nie je sympatické?“

„Veľmi nie. Asi za to môžu predovšetkým moji rodičia, ktorí sa po mojom narodení rozhodli viac-menej vzdať života s mágiou.“

„To bolo od nich veľmi pekné. A obdivuhodné.“

„Čo by si neurobil pre vlastné znevýhodnené dieťa,“ mykla som plecami.

Theo sa nezasmial, aj keď som sa snažila o vtip. „Také veci nevrav. Nie si znevýhodnená.“

„Myslela som to tak...“

„Viem, ako si to myslela, no nemala by si to tak vnímať. Nepotrebuješ čary, aby si bola zaujímavá. Zmýšľanie, že čarodejníci sú v čomsi lepší než muklovia – či šmuklovia –, je veľmi nebezpečné. To som sa napočúval od strýka až-až, pri každom novinovom článku o zločine v čarodejníckom svete.“

„Ah... hej, veď máš pravdu. Ja viem, že nie som o nič horšia. A v rodine som sa tak nikdy, vďaka Bohu, ani necítila. Svoju inakosť si však stále uvedomujem, najmä keď sú súrodenci doma.“

„Najdôležitejšie je, že vaši tvoju inakosť nepovažujú za nič zlé.“

„Nie, to nepovažujú. Aj keď istým spôsobom som o niektoré veci ukrátená, napríklad o štúdium v Rokforte.“

„To aj ja,“ poznamenal. „Na druhej strane, tvoji súrodenci sú ukrátení o vzdelanie v našom školstve.“ Obaja sme sa rozosmiali.

„Dobre, ukáž mi ešte čosi,“ vyzvala som ho po chvíli.

„Uhm,“ zakašlal a zdvihol predtým použitý vankúš, ktorý položil na stôl. Ostatné predmety odsunul a vankúš ostal v strede. „Flipendo,“ vyriekol s menším zanietením než pri prvom zaklínadle a ja som zhíkla, keď sa vankúš roztrhol a všade po miestnosti sa rozletelo perie. „Ah, to som nedomyslel,“ priznal, keď som začala kašlať a zakrývala som si ústa. „Prepáč. Eh...“ pristúpil ku mne a snažil sa mi odprášiť z vlasov biele pierka, ktoré boli pred chvíľou mäkkou náplňou vankúša. „Prepáč, Ellie.“

Kýchla som si a vzápätí som sa znovu začala smiať. „To nič. Veď som chcela vidieť tvoje kúzla.“

„Nemusel som však hneď predviesť tú najničivejšiu silu.“

„Ak toto bolo najničivejšie, čo dokážeš, nemusím sa báť ničoho,“ podpichla som ho.

„No tak, vieš, ako som to myslel,“ poobzeral sa – k zemi sa stále pomaly znášali pierka.

„Akoby snežilo,“ uškrnula som sa. „A to už som myslela, že zima pomaly odchádza.“

„Veru...“

„Tak mávni prútikom a uprac, hm?“ vyzvala som ho veselo.

„Žiaľ, také kúzlo nepoznám. Neskôr budem musieť použiť metlu ako obyčajný človek,“ uškrnul sa.

„To by som si tiež rada pozrela.“

„No, možno inokedy. Teraz je rad na tebe,“ zahľadel sa na mňa a preložil si ruky na hrudi. „Tak do akého obdobia minulosti ma vezmeš svojím časovratom, slečna Uptonová?“

[ » na začiatok « ]