Kapitola:
Pridaná: 20.10.2018, 10:19:14
Čítaná: 2646×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Dudley Dursley, Charity Dixonová, Jimmy Dursley, Petunia a Vernon Dursleyovci, Harry Potter
Stručný dej: Dudley Dursley vyrástol, dospel a svoj život má pevne v rukách. Aspoň si to myslí – no osud si preňho pripravil zopár väčších-menších prekvapení.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šok prvý 2 » Šok druhý 3 » Šok tretí

Táto poviedka mi napadla z ničoho nič, úplne od veci. :D Nebude dlhá, možno 3 či 4 kapitoly. :)

---

„Som doma!“ ohlásil od dverí a zabuchol. Odkopol topánky kamsi smerom k vstavanej skrini a vybral sa rovno do kuchyne. „Čo je na večeru?“

„Sprav si praženicu!“ odpovedala mu nevrlo Charity z obývačky.

„Nemám chuť na praženicu,“ zašomral. „Celý deň sedíš doma, to si vážne nemala čas navariť?“ nazrel na ňu od dverí.

Obrátila k nemu hlavu z gauča a zamračila sa. „Vážne? Tak ja celý deň sedím doma a nič nerobím, však? Zabudol si na Jimmyho? Ale starostlivosť o dvojročné umrnčané a neposlušné decko pre teba neznamená vôbec žiadnu námahu, všakže?“

Prekrútil očami. „Toto nebudem počúvať,“ zvrtol sa a smeroval k chladničke. Bola pravda, že odkedy vyrástol, výrazne schudol, ale aj tak bola jeho najväčšou potechou a radosťou v živote poriadne chrumkavá klobása. Samozrejme, v chladničke žiadnu nenašiel, len nízkotučné jogurty, nízkotučné mlieko, ktoré sa väčšmi podobalo na zakalenú vodu, a nízkotučné syry. Charity bola priam posadnutá takzvanou zdravou – teda v jej ponímaní nízkotučnou – stravou.

Namrzene chladničku zabuchol, podobne ako vstupné dvere, a vytiahol z komory pečivo. Nakoniec naozaj skončil pri praženici a keď k nemu pricupkal malý Jimmy s tučnými ružovými líčkami, vzdychol. „Ahoj, drobec,“ povedal s plnými ústami, „oco ťa popri tom strašnom hlade aj zabudol pozdraviť, čo? Dáš si kúsok so mnou, hm?“ vysadil si ho na kolená. Nech si Charity hovorila, čo chcela, syna mal rád. Naozaj.

Odkrojil kúštik z chleba a naložil naň trochu osolenej praženice s cibuľkou a slaninkou. Už-už mu sústo takmer vložil do úst, keď sa objavila jeho namosúrená manželka. „Zbláznil si sa?! Čo to stváraš?!“ Okamžite k nemu pribehla a schytila Jimmyho.

„Mama, ja chcem vajíčko!“ vzpieral sa.

Dudley to divadielko ľahostajne pozoroval, nepomohol jej. Prečo by to robil, keď si aj tak so všetkým najlepšie vedela poradiť sama? Aspoň to mu dávala najavo už od svadby. Vlastne nie, ešte pred ňou, najmä počas príprav – mal byť všímavejší. Nebol by skončil v tomto podráždenom manželstve plnom vzájomného gánenia a výčitiek.

„To, že sa oco stravuje nezdravo, neznamená, že to dovolím aj tebe,“ odnášala ho vytrvalo preč. „Keď si mieni kaziť vlastné zdravie, nech sa mu páči.“

Dudley prevrátil očami a v tichosti dojedol.

Mal v pláne ísť Jimmyho uspať, ale Charity sa o to, samozrejme, postarala. Skočil teda do sprchy a keď si navliekol svetlohnedé saténové pyžamo, z ktorého mu pri pohľade do zrkadla začínalo trochu vykúkať brucho, ľahol si na opačnú stranu postele, vedľa svojej ženy, pod vlastnú prikrývku. Charity už spala – alebo to prinajmenšom presvedčivo predstierala.

OoO

„Duduško, vitaj!“ Petunia ho vystískala a vyobjímala, Dudley len vytrvalo mlčky znášal jej vrelé vítanie. Keby ho čosi podobné čakalo doma, hneď by sa mu s Charity žilo lepšie a azda by bol k nej aj milší, ale od svojej matky to už neprijímal ktovieako rád. Pri rodičoch si však dávno zvykol na všemožné i nemožné vrtochy. „Charity,“ jeho matka si vzápätí premerala jeho manželku a pobozkala ju na obe líca. „Hm, aké výrazné šaty.“

Charity ju tak rada provokovala. Dudleymu to spočiatku pripadalo roztomilé a pridával sa k nej v škodoradosti – po svadbe ho to však prešlo. Charity ostala rovnako protivná a ešte k tomu začala byť podobne nepríjemná aj k nemu. Dnes, na tradičnú a obyčajnú nedeľnú rodinnú návštevu, si schválne obliekla krikľavožlté šaty, v ktorých pôsobila takmer ako kanárik. Pre Petuniu bola taká nápadná farba čímsi nemysliteľným a nesmierne pohoršujúcim.

„Dudley, synak,“ otec ho potľapkal po chrbte a následne ich pozvali do obývačky. Kým Jimmy behal sem a tam, občas čosi zhodil a Charity sa na tom iba zasmiala a mávla rukou, čo Petuniu ako jedna z mnohých jej vlastností privádzalo do šialenstva, otec so synom sa zhovárali, ako inak, o práci. „Ako to vyzerá s objednávkami?“

„Niet sa na čo sťažovať. Máme toho dosť. Vidličky každej chuti idú na dračku,“ pochválil sa Dudley. Bol to najnovší vynález firmy zaoberajúcej sa výrobou slávnostného príboru z keramiky, porcelánu či vzácnych kovov, prípadne ozdobeného maľovanými rúčkami. Aj keď Vernona kedysi sklamalo, že neprijal rodinné dedičstvo vo forme Vrtamexu, momentálne sa spoločnosti Jedzte s Dursleym veľmi dobre darilo, takže bol istým spôsobom hrdý.

„To je dobre, synku, to je veľmi dobre.“

„Stalá mama, pozli sa!“ Jimmy zatlieskal, aby na seba upútal pozornosť.

„Koľkokrát ti mám vravieť, že si neželám, aby ma nazýval stará,“ zamračila sa Petunia na Charity. „Vážne by bolo také zložité naučiť ho oslovovať ma babička Petunia?“

Charity mykla plecami. „Nebolo.“

Petunia stisla pery a pokrútila hlavou, no zahľadela sa na vnuka. „Čo mi chceš ukázať, Jimmy?“

Jimmy tleskol ešte raz a spomedzi dlaní mu zrazu čosi vyletelo. Chvíľu trvalo, než si Dursleyovci uvedomili vážnosť situácie – a vtedy na seba pozreli rýchlosťou blesku. Nahor sa vzniesla belasá sovička, ktorá zahúkala a pred zrážkou so stropom sa rozpadla na svetlomodré iskričky.

Petunia vyskočila na nohy a oči jej takmer vypadli z jamiek. Ukázala naňho prstom. „Čo sa to...? Čo si to urobil?!“

„Aký skvelý kúzelný trik,“ usmiala sa naňho sladko Charity a natiahla k nemu ruky. „Aký si šikovný, zlatko. Však je šikovný, Duds?“ pozrela na manžela vyzývavo.

Dudley zbledol podobne ako jeho matka, zachoval však akú-takú duchaprítomnosť a naklonil sa k synovi. „Kde si sa to naučil? Ako si to urobil, Jimmy? Kto ťa naučil ten trik?“ začal sa napäto vypytovať.

„Sám som sa naučil,“ pousmial sa chlapček a pritúlil sa k matke.

„Jimmy, s týmto nie sú žarty,“ zamračil sa naňho. „Okamžite mi vysvetli, odkiaľ to máš!“

Zažmurkal a položil si hlávku na Charitinu hruď. „Vtáčik mi vyletí z dlane...“

„Nemôže ti len tak vyletieť z dlane vták, rozumieš?!“

„Prečo naňho zvyšuješ hlas?“ zagánila naňho Charity. „Veď neurobil nič zlé. Si šikovný, zlatko, a mama je na teba pyšná,“ vtisla mu bozk do vlasov.

„Nerozumel si mi, Jimmy? Tak odkiaľ to máš?!“ naliehal Dudley.

„Si blázon,“ Charity pobúrene vstala a premerala si všetkých troch Dursleyovcov. V tej chvíli bola rada, že si nechala aj po sobáši rodné priezvisko Dixonová. „Odchádzame, zlatko. Neplač,“ pohladila Jimmyho po chrbte, keď nezvládol atmosféru nabitú bleskami a začal fňukať. „Dovidenia,“ vybafla na svokrovcov a odišla so synčekom na rukách.

Dudley sa za ňou neunúval, nebol schopný pohybu. Až po dlhej chvíli, keď sa za Charity a Jimmym zavreli vstupné dvere do domu, pomaly sa obrátil k rodičom. Vernon sedel v kresle a hľadel do prázdna, Petunia stála a s rukami pri ústach, zopnutými ako počas modlitby, uprene civela na miesto, kde predtým Jimmy vyčaroval belasú sovičku.

Áno, vyčaroval.

Dudley si to vtedy po prvýkrát naplno uvedomil, aj keď Jimmyho správanie tomu nasvedčovalo už i predtým: jeho syn, jeho jediný syn, James Vernon Dursley, ktorý mal žiť dokonale obyčajný život ako jeho otec, bol čarodejník.

[ » na začiatok « ]