 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
FAN FICTIONVitajte vo svete magických literárnych možností!Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy. Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní. V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction. Prajeme príjemné čítanie!
Aella34. kapitola: Malá MedyUpozornenie! Warning! Attention! Heu! (sl., angl., fr., lat.) Niektoré udalosti, o ktorých píšem v AE, odporujú udalostiam v knihe HP 7, preto vás prosím o ignorovanie faktov z HP 7, aspoň kým si prečítate AE. Ďakujem.
* * *
Vyšla som von. Kývla som na Remusa a keď ku mne prišiel, pustila som sa do rozprávania. "Naozaj sa ti ospravedlnil?“ spýtal sa Remus, keď som skončila. „Áno.“ „A chcel iba to?“ Na stotinu sekundy som zaváhala. „Áno.“ Povedala som pokojne. Remus si nič nevšimol. „Odpustila si mu?“ „A čo som mala robiť? Hnevať sa naňho za jednu pusu?“ „Ale už ťa nebude bozkávať, však?“ „Tak to dúfam!“ zasmiala som sa. „Dobre. „Elly, ja ti chcem naozaj veriť. Nič mi nezatajuješ, však?“ „Nie.“ Povedala som. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Učenie a priatelia....Severus...to všetko mi vypĺňalo dni na Rokforte. Jazva zmizla(„Vieš, Remus, Lee Lee mi poslala jeden elixír a zabralo to.“) a opäť som bola šťastná. Až príliš neskoro som si uvedomila, že sa mi darí. Že je všetko príliš pekné, aby to vydržalo. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Ja si to nemyslím. Myslím(a doteraz som sa nemýlila), že sa nám stávajú dobré veci, aby nás ktosi...čosi...uchlácholilo pred niečím strašným. Je to ako ticho pred búrkou. Ležala som v posteli a tešila sa z toho, že je sobota a nemáme vyučovanie. Lily aj Alice ešte spali. Pomaly som vstala a ponaťahovala si nohy a ruky. Vdýchla som studený vzduch, ktorý vanul do izby cez otvorené okno, a usmiala som sa. Pomyslela som si, že toto bude krásny deň. Vo Veľkej sieni už sedelo zopár študentov. Raňajkovali. Sadla som si k chrabromilskému stolu a nabrala som si praženicu. Vtom cez strop, ako každé ráno, vletelo množstvo sov. Nevšímala som si ich. Tento rok som ešte nedostala žiadnu poštu takto skoro ráno. Až dnes. Bola malá, nikdy predtým som ju nevidela, ale vedela som, odkiaľ prišla. Keď som jej stiahla z nohy list, otočila sa a rýchlo odletela. Hneď som spoznala písmo na obálke. Usmiala som sa. Medea. Rýchlo som vyšla s klubovne a zamierila som do prázdnej učebne Dejín mágie. Sadla som si na lavicu a otvorila som list. Ahoj Elly, O týždeň máme prázdniny! Prídem za mamkou a tatkom do Anglicka a potom chcem prísť aj za Tebou. Môžem? Mohli by sme sa stretnúť v sobotu, týždeň pred Vianocami. Ahoj. Tvoja sestra, Medy.
Ja som úplne zabudla, že u nich sa prázdniny začínajú už o týždeň! Snažila som sa ignorovať fakt, že už nemôžeme byť úplne všetci spolu. Ja a zvyšok rodiny sme si boli ako cudzí. Oni mi nenapísali ani jeden jediný list, a ja som sa vôbec nezaujímala o to, čo sa s nimi deje. Medy sa párkrát pokúsila robiť medzi nami prostredníka, ale...no, nedarilo sa jej to. Ale naozaj som sa na ňu tešila.
Týždeň pred Vianocami sme sa vybrali do Rokvillu. S Medeou som sa mala stretnúť u Troch metiel. Už som sa nevedela dočkať. „Kedy príde?“ netrpezlivo som klopkala nechtami po stole. Bolo päť minút po jednej. Sedela som s Lily a zazerala som na fľašku ďatelinového piva, akoby mi nejako strašne ublížila. Boli sme tam samy. Ostatní mali iné záujmy. Alice s Frankom boli na rande. James sa trápil na metlobalovom tréningu, pretože celé chrabromilské družstvo sa rozhodlo, že tento rok pohár vyhrá, hoci by malo trénovať v daždi, snehu, či víchrici. Sirius s Petrom šli s ním, pretože aj tak nemali nič lepšie na práci(chalani už do Rokvillu takmer nechodili). No a Remus bol sám v Škriekajúcej búde. Znova som sa nervózne pozrela na hodinky. Medy meškala už päť minút. "Veď je to len pár minút." povedala Lily, keď sa aj ona zahľadela na hodiny v Troch metlách. „No a čo?“ odvrkla som. „Ona bola vždy dochvíľ-...“ Nedokončila som, pretože dvere v hostinci sa otvorili a v nich stála moja sestrička. Vyskočila som zo stoličky a doslova som bežala, aby som ju čo najskôr objala. „Hej, veď ma zadusíš.“ zasmiala sa Medy. Počuť svoj rodný jazyk po toľkých mesiacoch bolo skvelé. Mimovoľne som sa usmiala a znova si opakovala Medyne slová. Nič moc... hej, veď ma zadusíš..., ale mne to znelo ako rajská hudba. „Prepáč.“ pustila som ju a chytila som ju za plecia. Odborným okom som si ju premerala od hlavy až k pätám. Zmenila sa. Mala iba trinásť, no už z nej bola mladá slečna. Vlastne...veľmi vysoká mladá slečna! „Prečo sa tak uškŕňaš?“ spýtala sa. „Neuškŕňam!“ bránila som sa a snažila som sa tváriť vážne. „Ostrihala si sa.“ povedala, akoby som to nevedela a potiahla mi pramienok, čo mi liezol do tváre. Bola taká vysoká ako ja, takže sa nemusela vôbec naťahovať, ako minulý rok. „Poď si sadnúť, blokujeme východ.“ usmiala sa Medy. Mala pravdu. Za sestrou už netrpezlivo postávali ľudia a zazerali na nás. Keď sme prišli k stolu, spustila Medy bezchybnou angličtinou: „Ahoj. Som rada, že ťa opäť vidím, Lily.“ potom sa na mňa pozrela a povedala: „Elly, môžeš zavrieť ústa. Poviem ti, ako som to spravila.“ Uvedomila som si, že mám naozaj ústa otvorené od údivu. Za rok sa predsa nedá naučiť angličtina! Ja som sa ju učila od ôsmych rokov a aj tak som s ňou mala v prvom ročníku problémy. „Existuje zaklínadlo.“ povedala. „Našla som ho v jednej knihe. Je to jednoduché. Stačí pár správnych slov a môžeš vedieť akýkoľvek jazyk na svete. Samozrejme, môžeš ním iba hovoriť. Prečítať neviem zatiaľ nič.“ „Medy? Ako znie to zaklínadlo? A kde si ho našla?“ „Nie je jedno, ako znie? Hlavne, že funguje.“ povedala a prvý krát sa mi nepozerala do očí. „A našla som ho v starej ockovej knihe,“ pokračovala, „čo mi daroval, keď sa sťahovali preč. Je to tá červená, na ktorú nám kedysi zakázal siahať.“ Doširoka som otvorila oči. On jej DAL tú knihu? Prečo? Veď tá sa dedila v našej rodine z otca na syna! A naši nemali synov, tak prečo ju dal Medy? „Elly? Si v poriadku?“ spýtala sa Medea. „No...ale...prečo ti ju dal?“ jachtala som. „Tak to neviem.“ usmiala sa. „Prečo sa tváriš tak vydesene?“ „Medy, tá kniha je v našej rodine už veľmi dlho a obsahuje...“ „Viem, čo obsahuje.“ odvrkla. „Celú som ju už prešla. A nie raz.“ „Potom vieš, že v rukách dievčaťa nemá čo hľadať!“ Pohŕdavo sa zasmiala a vstala. „Elly, kde sú tu toalety?“ „Čo?“ Nechápala som. „Záchod. Tam, kam chodíš, keď chceš...“ „Viem, čo sú toalety!“ skríkla som, možno trochu hlasnejšie, než by bolo vhodné. Ľudia okolo nás sa na mňa pozreli a zasmiali sa. Zamračila som sa a povedala som šeptom Medey: „Viem, čo sú toalety. Len nechápem, prečo odchádzaš v strede rozhovoru.“ „Nie, Elly. To nebol rozhovor.“ uškrnula sa. „To bolo poúčanie. A mňa poúčať nebudeš. NAJMÄ nie TY!“ zasyčala. „Ty, ktorá chodí s vlkolakom!“ „Medea kroť sa!“ Ani som si neuvedomila, že som vstala, no zrazu som sa našla držať vo vystretej ruke prútik a mieriť ním na Medy. „Nebudem sa krotiť!“ všimla som si, že v očiach sa jej zaleskli slzy. „Mamka a ocko sa s tebou nerozprávajú! Hippolyta ťa napadla! A ty sa tváriš, akoby ani neexistovali! Kvôli tebe nemôžem byť s celou svojou rodinou! A ešte ma chceš poúčať, čo je pre mňa dobré!“ „Medea, poď von.“ povedala som potichu. Pozrela som sa na Lily a tá prikývla. „Počúvaj ma.“ začala som, keď sme vyšli na zasneženú ulicu. Fúkal silný vietor, takže bola úplne prázdna. „Nie je moja vina, že sa nerozprávam s rodičmi. Oni sa rozhodli sami, že sa pridajú na nesprávnu stranu.“ „Nesprávnu stranu? Aella, chodíš s vlkolakom! To si ty, kto stojí na nesprávnej strane!“ „Čo to má spoločné s tým, že chodím s Remusom?“ „Vlkolaci sú zlí, Elly. Môžu zabíjať.“ povedala tónom, akoby som mala tri roky a ona sa mi snažila vysvetliť, že som ešte príliš malá na vlastnú metlu. „Medy, mám ťa rada, ale si ešte veľmi mladá a nechápeš isté...okolnosti.“ „Aké? Chápem, že chodíš s chalanom, ktorého možno ľúbiš, ale ver mi, nebudete spolu šťastní. Nakoniec sa rozhodne sám a opus-...“ „Ako to môžeš vedieť?“ skočila som jej do reči. Medy bola ticho. Dlho. Až keď som sa jej znova spýtala „Ako to vieš?“ zhlboka sa nadýchla a povedala: „Bývam v Aténach. Akadémia je plná čistokrvných čarodejníkov. Mnohí z nich sú...ako by som to....sú nadaní. Vedia...vidia veci, ktoré sa stanú...“ „Myslíš niečo ako veštenie? Vízie? Predpovede? Prepáč, ale ja tomu neverím. Dumbledore chce zrušiť veštenie, je to veľmi nepresné odvetvie mágie...“ „Nechaj ma už dohovoriť!“ povedala rozčúlene. „U nás sa veštenie vyučuje. Učí ho...“ odmlčala sa a významne sa na mňa pozrela. Pochopila som. „Nehovor mi, že tá stará striga ešte učí!“ „Učí. A nie je to striga, hoci stará veru je.“ „To máš od nej? Tie veci o mne a Remusovi?“ „Stačilo sa jej spýtať.“ „Ty si sa jej pýtala na mňa?“ „Na našu rodinu. „Kamena...“ „Nehovor o nej!“ zastavila som ju. „Ona má pravdu, Elly. Vždy má pravdu.“ zakričala. Vietor bol čoraz silnejší, ledva som ju počula. „Nie! Nemá vždy pravdu!“ „Dobre, raz sa mýlila, ale inak jej všetky predpovede vychádzajú!“ „Kamena NIE JE veštkyňa. Má len šťastie, že jej všetci veria!“ „A prečo asi? Pretože je to pravda! Kamena vie, čo vraví a vie, čo vidí!“ „Nebudem sa s tebou hádať o tej hlupani.“ Medy sykla, akoby som ju popálila. Nevšímala som si to. „Ja sa s Remusom nerozídem, on so mnou tiež nie, nepridám sa k matke a otcovi a to, že nemôžeš byť s celou rodinou naraz...Medy, prepáč, ale je mi to jedno.“ otočila som sa a chcela som sa vrátiť spať. Medea ma však chytila za ruku. „Prosím.“ povedala. „Ocko vlkolakov chytá. A príde aj sem. Raz. Čoskoro. Ak chceš Remusa ochrániť...pred otcom...musíš sa s ním rozísť skôr, ako to stihne spraviť on.“ „Medy, prečo by sa so mnou Remus rozchádzal?“ Mlčala. „Medy.“ povedala som varovne. „Nechci to vedieť. Vlkolaci sú zlí. Ak budeš s nami, neublížia ti. Ani nikomu inému...stačí len povedať a ľudia, ktorých máš rada, budú mať tvoju ochranu...ale inak...“ „Ak budeš s nami?“ spýtala som sa. „Takže aj ty.“ povedala som smutne. „Medy, prečo si to urobila?“ Pozrela sa na mňa a odhodlane povedal:„Kvôli tebe.“ „Medy?“ Vlastne ani neviem, čo som chcela povedať. „Elly, rozíď sa s ním. Pridaj sa k mamke, ockovi a Polly a nikto mu neublíži.“ „Ale prečo?“ spýtala som sa zničene. „Kassandra. Videla to.“ „Videla, že sa so mnou Remus rozíde?“ „Áno.“ „Prečo by to robil?“ Medy si vzdychla a zrazu vyzerala na viac ako na trinásť. Vyzerala dokonca staršie, ako ja. „Medea, odpovedz mi. Čo mu spravím? Prečo sa so mnou rozíde?“ „Elly, musím už ísť.“ „Nie! Ešte nejdeš! Musíš mi to povedať! Prečo?“ Objala ma a pritom mi zašepkala do ucha: „Pretože ho podvádzaš.“ Otočila sa a odišla.
* * *
SNZ Ahojte. Pôvodne som mala napísané úplne iné slovo na záver, ale rozhodla som sa vymazať ho a nahradiť niečím vážnejším(inak, to predtým bolo trochu chaotické a asi by ste si po prečítaní toho tam o mne pomysleli, že som úplný cvok). Viete čo? Asi sa trochu rozrečním. Je takmer pol druhej a čakám, kým sa budem môcť prihlásiť(po dvoch týždňoch!) na hp.sk a prečítať si všetky príspevky do VS. Netuším, koľko ich je, ale z istých zdrojov viem, že ich je dosť. Ešte malé upozornenie: budem sentimentálna. Najprv niečo, čo som vám chcela povedať už niekedy minulý týždeň, ale nemohla som: ĽUDIA! Ani neviete, ako ste mi chýbali!!! Naozaj veľmi! Druhá vec: Uf, asi budem plakať. Fakt. Neviem prečo, ale v noci som nejaká rozcitlivená. Asi by som nemala písať SNZ po jedenástej hodine večernej. Alebo práveže áno? Mám pocit, že tieto nočné pokeci sú také...ehm...úprimnejšie? Alebo som len taká rozcitlivená, unavená, otrávená, znudená a totálne vyšťavená, že píšem všetko, čo ma napadne? Možno oboje. (ja viem, ale ja som vás upozorňovala! som sentimentálna a v takomto duchu budem aj pokračovať). Aha, ešte som sa nedostala k tomu, prečo budem plakať. Je to preto, že som asi tak pred...hm...moment...pred štyrmi dňami(musela som si to pozrieť v kalendári) dočítala HP 7. Ja som fakt plakala asi od štvrtej kapitoly až do konca. Teda, nie že by bola stále taká smutná, ale nemohla som sa zabrániť tomu, aby som myslela na to, že už NIKDY nebudem čítať nového HP. A navyše ma JKR totálne sklamala. No, nie totálne, aby som nebola nespravodlivá...len mi jedna vec na tej knihe tak strašne vadila, že jej to asi nedokážem odpustiť. Ok, niečo veselšie, lebo ma podozrivo začínajú štípať oči. Taaaaaakže! Kým som tu nebola, stali sa v mojom, inak pomerne nudnom, živote isté zmeny: mám nový mobil(ja viem, strašne vás to zaujíma), aj rifle, knihu(okrem HP aj niečo od Zamarovského), mám už celú jednu(!!!) stranu z bakalárky(je na nej moje meno a názov témy a meno školy a také tie oficiality, takže sa vlastne nemám čím chváliť) a tararaaaaa(!) mám novú kapitolu Aelly, ktorú ste práve dočítali!!!(neviem, prečo všetko píšem tak, ako keby som písala všetkým naraz...pritom si to zakaždým číta iba jeden človek...chápete, nie?) No, práve som sa prihlásila! Konečne! Ach jaj, skolaboval mi netscape. A pred chvíľou aj word...takže upúšťam od pôvodného plánu, ktorý som potom zmenila a potom som ho znova prijala. A to boli ďakovačky. Chcela som sem napísať mená všetkých osôb, ktorým som vďačná. Potom som to zamietla a rozhodla som sa pre osobnejší prístup(t.j.sovky). A nakoniec(asi pred hodinou) som rozmýšľala a opäť som chcela vypísať všetky mená. A teraz, aj keby som chcela, tak nemôžem. Budem rada, ak budem môcť pridať toto tu. No ale už priveľmi kecám. Ospravedlňte moje trápne citové výlevy, ale sú dve hodiny, ledva vidím a...ok, vyhováram sa. Už som ticho. Zatiaľ sa majte a...som rada, že ste na mňa nezabudli. Jin
PS: takmer som zabudla na to najdôležitejšie. A tým je: ĎAKUJEM! J.
|
© Copyright 2004-26 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|