Kapitola:
Pridaná: 31.1.2018, 16:23:26
Čítaná: 754×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Mnoho známych z HP
Stručný dej: Príbeh jedného animága....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Andrew Mack 3 » Rokville 4 » Návšteva 5 » Kameň Mudrcov 6 » Svedectvo 7 » Stret 8 » Následky 9 » Pôvod 10 » Koniec

„Prosím, posaďte sa.“

Quirrellova obývačka bola zariadená skromne, ale zaujímavo. V každom rohu stáli police s knihami, ktoré mali názvy napísané v starých runách. Na stenách mal rozvešané pohyblivé fotky, pravdepodobne z detstva. Bol na nich so svojimi rodičmi. Mávali spolu do objektívu a za nimi sa vynímali morské vlny. V strede miestnosti bol malý stolček a na ňom fotografia, na ktorej bol zachytený on so svojou mačkou. Okolo stolčeka boli pristavené štyri kreslá.

„Radi by sme vám položili zopár otázok, ak dovolíte,“ začal Moody, keď sa usádzal.

„Ale áno, samozrejme, veď od toho ste tu, načo by ste za mnou inak prichádzali, však? Och, chuderka Antonia,“ Quirrell sa zahľadel na fotku v strede obývačky. „No skôr ako sa s vami dám do reči, páni moji, musím vám pripraviť šálku vynikajúceho čierneho čaju. Verte mi, varím skutočne delikátny čaj. Bola by urážka moje pohostenie odmietnuť. To by ste predsa neurobili, všakže?“

Andrew a Alastor sa na seba rýchlo pozreli a následne obaja súčasne potriasli hlavami.

„Tak vidíte,“ usmial sa majiteľ domu. „Len nikam nechoďte, hopky-šupky budete mať čaj hotový. Nemusíte nikam odchádzať, veru nie. Ani sa nenazdáte a už si budete vychutnávať čaj.“

Po týchto slovách sa odobral do kuchyne. Ani jeden z aurorov si nemohol nevšimnúť, ako sa mu pri jeho monológu trasú ruky, ako sa celý červená a ako ani na chvíľu nevedel obstáť na jednom mieste.

„Neurotik,“ potichu poznamenal Moody.

„Nie je zvyknutý na spoločnosť, preto je v takom strese,“ odvetil Andrew. „To ale nič nemení na tom, že ako svedok môže byť hodnotný.“

A skutočne sa o chvíľu na to Quirrell vynoril s podnosom a dvoma šalkámi. Odsunul fotku a položil podnos na stolček.

„Prosím, nech sa páči, len sa neobarte. Pite pomaly, sŕkajte.“

„Mohol by som poprosiť mlieko, ak nevadí?“ opýtal sa Andrew, keď si trocha odpil.

„Och, ja hlupák,“ položil si Quirrell ruky na turban, „ako som len mohol zabudnúť, ja hlava deravá! Čierny čaj a bez mlieka....nehoráznosť! To by ma vôbec neprekvapilo, keby vám tento môj hlúpy omyl pokazil celú chuť! Okamžite to bežím napraviť.“

A opäť utekal do kuchyne.

„Prehnané gestá, neustály stres, stále melie len o tom svojom čaji,“ zhodnotil ho rýchlo Moody. „Ver mi, Andrew, tento človek niečo skrýva.“

„Nebuď paranoidný.“

Quirrell sa vrátil aj s malou nádobkou v ruke a obom do šálky ulial mlieko.

„Prejdime k veci,“ začal Andrew, keď už aj hostiteľ bol usadený na svojom mieste.

„Áno, samozrejme, pýtajte sa, čo len potrebujete vedieť. Síce ubehol už istý čas, ale stále mi moja Antonia veľmi chýba a-“

„Pán Quirrell,“ prerušil ho Moody. „Mrzí nás vaša strata, ale prosím vás, berte na vedomie, že sme ľudia, ktorí tu sú od toho, aby celú záležitosť vyriešili a na to potrebujeme, aby vaše odpovede boli podriadené našim otázkam. Potrebujeme vám položiť niekoľko otázok a potrebujeme, aby ste na ne odpovedali jasne a vecne. Bez toho, že by ste v hlave utiekali ku spomienkam.“

Quirrellova tvár zrazu zvážnela, jeden by si pomyslel, že sa čochvíľa rozplače. Andrew si ale za jeho pohľadom všimol aj blesky, ktoré mu sršali z očí smerom na Moodyho za to, že si dovolil skákať mu do reči.

„Takže,“ začal Andrew, „v prvom rade by ma zaujímalo, prečo bola vaša mačka v noci sama vonku?“

„Ono, viete,“ začal Quirrell hľadať slová, „Antonia nebola tak celkom mačka stvorená na to, aby celý čas presedela doma. Bola živá, rada sa hrala, ak bola niekedy celý deň zavretá vnútri, nepôsobilo to na ňu dobre. A tak som ju na chvíľu vždy pred spaním zvykol púšťať von. Mal som to odskúšané, nikdy sa od domu nevzdialila bez toho, aby sa opäť vrátila. Párkrát som ju už síce bol po dedine hľadať, ale to skôr preto, aby som zahnal svoj strach. A takto to prebiehalo vždy. Vždy sa napokon vrátila živá a zdravá. Až do toho osudného dňa,“ nachvíľu stíchol. „Milovala svieži letný vánok, najmä v noci. No povedzte, kto by ju mal to srdce, chudinku, držať počas leta celý deň zavretú doma. Ach, keby som to len vedel...“ Hlas sa mu zlomil.

„Ako to prebiehalo, keď ste ju našli?“ pýtal sa Andrew ďalej.

„Nuž, bolo už dosť po polnoci. Nespomeniem si, koľko bolo hodín, ale bola hlboká noc. To už mi bolo podozrivé, takto dlho Antonia vonku nikdy nebola. Navyše sa mi už chcelo ísť spať, a tak som ju išiel von hľadať. Čaj vám nechutí?“

Aurori naň úplne zabudli. Obaja sa rýchlo napili, aby domáceho neurazili.

„Schytil som lampáš a obehol som dom,“ pokračoval Quirrell. „Pri dome nebola, čo ma vtedy znepokojilo. Nezvykla chodiť ďaleko, ako som už vravel. A tak som vyšiel na cestu. Obzeral som sa každým smerom a napokon som ju našiel. Ležala na zemi, hruď sa jej vôbec nedvíhala. Presne som vedel, ktorá bije.“ Zas na moment prestal hovoriť.

„Čo bolo ďalej?“

Quirrell potiahol nosom: „Rozbehol som sa ku nej. Kľakol som si a dotkol sa jej. Bola mŕtva, to som zistil okamžite. Vzal som ju do náručia a plakal som. Strašne silno, neverím, že ma niekedy v živote niečo tak veľmi rozhodilo. Muselo ma byť počuť na celý Rokville, pretože som onedlho na sebe pocítil niečie ramená. Bola to Minerva, tá, čo učí na škole. Všetko som jej vysvetlil.“

Zahľadel sa do zeme: „Bol som jeden z Minerviných prvých žiakov. Nastúpila ako profesorka, keď som bol prvák. Je to úžasná žena. Vypočula ma, bolo vidno, že jej na mne záleží. Dokonca sa ponúkla, či tu nemá zostať, aby som nebol sám. Odmietol som, pravdaže. Nebudem predsa kvôli sebe niekoho oberať o čas...“

„Dobre, dobre,“ zapojil sa Moody. „A čo tie ostatné zvieratá, o tých sa zistilo kedy?“

„Na druhý deň,“ odpovedal, „keď som išiel na nákup, jedna staršia pani, ktorá býva na opačnom konci dediny, sa každého pýtala, či nevidel jej Breny. Jej mačka bola miláčik nás všetkých, čo sme nejakú doma mali. Práve preto sme sa rozhodli ju ísť hľadať. Ja som nechcel chuderku pani strašiť, to, že moja Antonia už nebola medzi nami neznamenalo, že sa to bude opakovať. A mimochodom,“ zdvihol Quirrell ukazovák, „zabudol som sa zmieniť, že ešte tej noci, keď som Antoniu našiel, ju Minerva odniesla k sebe domov. Viem, je to zvláštne, obom nám to bolo nepríjemné. Ale tak, čo sme mali robiť? Nemohli sme ju tam len tak nechať a keby malo byť jej telíčko u mňa...to by som nezvládol.“

„Vráťme sa k tomu, ako sa našli tie ďalšie zvieratá. Konkréne tá Breny.“

„Áno, nuž, bola nájdená pár domov od miesta, kde býva jej majiteľka. Chuderka stará, na mieste odpadla, keď ju tam zbadala. Mysleli sme, že dostala porážku. Najzaujímavejšia ale bola jedna vec,“ Quirrell sa ku ním nahol. „Breny na sebe malá veľkú ranu. Na ľavom boku. Najprv sme si mysleli, že ju niekto zarezal.“

„Stále ale nevieme,“ skočil mu Moody do reči už po druhý raz, „ako sa prišlo na tie krvavé bodky, ktoré majú všetky tie zvieratá spoločné?“

„Na mojej Antonii si ich Minerva všimla, keď si ju priniesla domov. Prikladala to za vinu netopierovi. Je to vraj veľká vzácnosť, ale nie je to nemožné, aby netopier čosi také spravil. Mal som svoju teóriu, ale pokým som tie bodky sám nevidel, neriešil som to. Avšak potom, ako starej pani už bolo lepšie, išli sme si sadnúť k Trom Metlám, kde sme tú záhadu chceli rozobrať. Sotva nám doniesli občerstvenie, do krčmy s plačom vtrhol Aberforth Dumbledore, brat riaditeľa Rokfortu. Začal vrieskať, že mu niekto skántril jeho dva psy. Vraj to vyzerá ako útok vampíra.“

Quirrell im rýchlo zhrnul, ako sa všetci pobrali pozrieť sa na tých psov, ako zbadali dve krvavé bodky na každom z nich. Na to Minerva Quirrellovi priznala, že aj jeho Antoni ich na krku má. Napokon našli aj tretiu mačku, ku ktorej sa ale nik nehlásil, pravdepodobne bola zatúlaná.

„Povedzte mi ešte meno tej starej pani, ktorej patrila tá Berny,“ požiadal Alastor.

„Andrea Sinistrová.“

Rýchlo dopili čaj a pobrali sa z domu.

„Výstredný človek,“ poznamenal Moody.

„Osamelý, nevidel si, ako na tej mačke lipol? Vidno, že okrem nej nikoho nemá.“

Zrazu sa dvere Quirrellovho domu rozleteli a on sám sa za aurormi rozbehol.

„Počkajte!“ kričal za nimi. „Je to vampír. Vampír za tie útoky môže.“

Prikývli.

„To ale nie je všetko, vážení. Bál som sa to povedať, ale moja Antonia si zaslúži pravdu.“

Pozrel Andrewovi do očí.

„Ja viem, kto je ten vampír.“

[ » na začiatok « ]