Kapitola:
Pridaná: 29.1.2018, 18:10:51
Čítaná: 599×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Mnoho známych z HP
Stručný dej: Príbeh jedného animága....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Andrew Mack 3 » Rokville 4 » Návšteva 5 » Kameň Mudrcov 6 » Svedectvo 7 » Stret 8 » Následky 9 » Pôvod 10 » Koniec

Venujem Sovičke Marike, vernej čitateľke tohto príbehu. :)

Severus Snape kráčal po chodbách žalárov do učebne elixírov. Na každom rázcestí chodby zastal a obzrel sa, či niekto nejde. V tejto chvíli by bol nerád videný. Hoci bolo skoro ráno, a teda študenti ešte nejaký čas budú spať.

Vybral kľúč a otvoril si. Prešiel cez učebňu a vošiel do kabinetu, kde sa pobral ku svojmu stolu. Zo zásuvky vytiahol drobný predmet zabalený do pergamenu a vložil ho do vrecka. Následne rýchlo zo žalárov vyšiel.

Kráčal až smerom k jazeru a ešte ďalej. Prešiel až do Rokvillu, kde sa premiestnil.

Pristál uprostred vysokých stromov. Bola jeseň, všade pri nohách mu ležalo opadané lístie. Sem-tam začviríkal nejaký vtáčik, inak bolo v lese úplné ticho.

Asi sto metrov od neho stála zanedbaná chatka. Severus ta vykročil. Vetvičky mu praskali pod nohami. Nikde nebolo živej duše, okrem stvorenia, ktoré ho čakalo v chatke. Aj keď on o ňom nerozmýšľal ako o živom tvorovi. Skôr ako o telesnej schránke so zlou a skazenou dušou.

Vošiel.

„Severus?“ ozval sa zvnútra šepkajúci hlas. Vnútro chatky nezdobilo nič. Žiadny nábytok, stoličky, stôl. Zhola nič, iba vŕzgajúce parkety či holé steny. Iba v rohu stála zaprášená stará kolíska. Podišiel k nej.

„Severus,“ zopakoval ten hlas, ktorý vychádzal z kolísky. Stvoreniu, ktoré v nej ležalo, pohrával na tvári jemný úsmev. Hocikomu, kto by ho uvidel, by na prvý pohľad prišlo, že to je veľmi škaredé dieťa. Bledosivú pokožku na tvári dopĺňali červené oči a dlhý rad bielych zubov, ktoré bolo možné vďaka úsmevu vidieť. Najzvláštnejší na ňom ale bol jeho nos. Alebo skôr to, čo z neho zostalo. Tvor totiž žiaden nemal. Namiesto neho mal pod očami dve úzke štrbinky.

„Pán môj,“ uklonil sa Severus.

„Nesieš mi to, čo som ti prikázal?“

Prikývol a pohrabal sa vo vrecku. Vytiahol z neho malý balíček.

„Rozbaľ mi ho,“ netrpezlivo rozkázal tvor.

Snape tak urobil a otrčil pred dieťaťom dlaň s jeho obsahom. V dlani sa mu leskol krvavočervený kameň.

„Kameň Mudrcov,“ tvár sa mu ešte viac rozjasnila. „Povedz, bolo také ťažké získať ho? Bolo to tak, ako som sa nazdával?“

„Prekvapivo nie, pane,“ odvetil Snape. „Tonksovou sa dalo vždy jednoducho manipulovať. Napokon bola prvá, ktorá uverila tomu, že som špión Rádu.“

„A ako si ju presvedčil, že kameň musíš mať ty?“

„Slovami, že začínam učiť na Rokforte, v ktorom sa nachádza Dumbledore, a teda kameň bude výborne chránený.“

Tvor sa zasmial: „Dumbledore. Ach, niekedy mi ten starý všivák chýba, hlavne tie hĺbavé rozhovory, ktoré sa so mnou snažil viesť.“

Snape pokračoval: „Naozaj viete, ako kameň použiť?“

Tvorove oči vzplanuli hnevom:

„Študujem ten magický predmet celé roky, ovládam každý detail, každú drobnú vedomosť, ktorá sa o ňom kde kedy objavila a ty sa ma snažíš spochybniť?!“

Posledné slová až zakričal.

„To v nijakom prípade, pán môj.“ Snape sa snažil pôsobiť nervózne. „Len je to predsa niečo iné, než vytvárať horcruxy. Je to veľmi nestabilná mágia, veľmi labilný proces a ja nechcem, aby veci nevyšli tak, ako majú.“

„S pomocou svojich verných služobníkov zvládnem všetko,“ začal tvor. „Avšak ktovie, či aj ten najvernejší z nich, ktorý sa nebojí riskovať odhalenie rovno pod Dumbledoreovým nosom, nemá vlastné pohnútky. Ktovie, či sa mi len nechce potajomky pomstiť?“

Červené oči začali prebodávať Snapa.

„Pomstiť? A za čo?“

„Nuž,“ začal opäť tvor, „tak napríklad za smrť tej humusáckej fľandry, ktorej pankhart môže za to, že moje telo vyzerá tak, ako vyzerá.“

Severus sa začudovane zamračil.

„Áno,“ pokračoval tvor s úsmevom, „dobre vieš, na čo narážam. Viem, že si ju už od detských čias bezvýhradne miloval. A že ju miluješ dodnes, hoci už je po smrti. A miluješ ju aj napriek tomu, že na teba preniesla svoj dar.“

Tentoraz Snape nedokázal zakryť prekvapenie. O tom, že je vampír, nemohol vedieť nik. A o tom, že ho nakazila Lily, už vôbec nie. Ale nedalo sa nič robiť, stvorenie vedelo úžasne čítať myšlienky.

„Nikdy som ti nepovedal, že to viem, Severus. A nikdy som ťa o služby, ktoré by mi mohlo poskytnúť tvoje druhé ja, nepožiadal. Ale viem o tom a pokladám to za mimoriadne oceniteľné.“

Severus si vedľa kolísky vyčaroval stoličku. Musel sa posadiť.

„Napokon,“ pokračoval, „ani ja sám neviem, či ťa o nakazenie tvojou schopnosťou sám nepožiadam, keď už budem mať vlastné telo. Rýchlejšie sa ti hoja rany, vieš využiť svoje dlhé pazúry, ktorými môžeš svoju obeť rozdriapať. Nemusíš bojovať len s prútikom. Skôr by som ti odporúčil s ním viacej trénovať, aby si nezlenivel.“

Severus celý ten čas mlčal. Nemohol sa brániť, nemohol sa nechať vyprokovať. Musel s tvorom hrať jeho hru, inak by všetko višlo nazmar.

„Kameň sa nám podarilo získať. Môžeme pokračovať v našich plánoch, Severus.“

Tvor za ním natiahol rúčku. Severus ju prijal, snažiac sa pritom zadržať odpor.

„Elixír života pripravíme tu, v tejto chatke,“ šepkal. „Ty zo školy donesieš kotlík a všetky zvyšné prísady, ktoré bude treba.“

„V Rokforte nenájdem všet-“

„Tak niečo vymyslíš!“

Tvorove oči sa naplnili nenávisťou a zlobou. Ale len na krátky okamih, nie na dlhšie ako sekundu. A v momente na to všetko zlosť vyprchala. Namiesto toho sa na jeho tvári znova usadil úsmev. Severusovi celý tento chvíľkový výjav prišiel desivý.

„Dôverujem ti, Severus. Tak veľmi. Nesmierne. Si veľmi oddaný služobník, ostatní sa na mňa buď vykašľali alebo hnijú v Azkabane. Ale ty nie, Severus. Ty si vytrval. Mám síce kvôli Lily Potterovej isté pochybnosti, ale si pri mne až doteraz a to napriek všetkému, čo sa mi prihodilo. Viem, že ma nesklameš.“

Stvorenie si priložilo Severusovu dlaň ku ústam a pobozkalo ju. Severus len veľmi ťažko skrýval odpor.

„Musím ísť, môj pane. Zoženiem všetko, čo na ten proces potrebujeme. Čoskoro sa náš cieľ naplní.“

Postavil sa a vykročil ku dverám.

„A Severus?“ zavolal za ním hlas z kolísky, keď už stál vo dverách. Snape sa otočil.

„Nepáči sa mi, že o mne v hlave rozmýšľaš ako o tvorovi či stvoreniu. To si azda zabudol na moje meno? Mám ti ho pripomenúť?“

„Nie, pane.“

„Tak ho vyslov.“

Snape uprel pohľad na kolísku a nadýchol sa:

„Lord Voldemort.“

„Nezmysel. Prepáč, ale tomu neverím, Andrew.“

Andrew Mack a Alastor Moody sedeli u Troch Metiel a raňajkovali teľacie párky s horčicou a k tomu pili kávu.

„Ver mi, Alastor, nebol to len taký netopier. Som si istý, že je to náš človek. Na podlahu mi dokonca vyryl varovanie.“

„Práveže by som ti aj veril,“ odvetil mu Moody a napil sa kávy. „Ale z jeho strany by mi to prišlo ako úplne hlúpy a nelogický krok. To by potom znamenalo, že vinník je niekto z nás. Niekto, kto sa pohybuje okolo toho prípadu, a teda spolupracuje s nami. Nemyslím si, že ten človek by sa znížil k niečomu takému. Sám by si podpísal ortieľ.“

Andrew si vzdychol.

„Pozri, keď dojeme, pôjdeš sa so mnou pozrieť do izby. Ako si včera spomenul, máš so sebou rôzne nástroje, možno bueš z toho nápisu vedieť niečo zistiť.“

Alastor prikývol, ale stále ostal skeptický. Napokon dojedli a pobrali sa hore.

Andrew otvoril izbu a podišiel k miestu, kde včera ten nápis netopier vyryl. Alastor ho zbadal a už aj vyberal z vrecka lupu a prútik. Kľakol si. Jednou rukou mával prútikom, v druhej zvieral lupu a mumlal si akési zaklínadlá. Zakrátko bol hotový.

„Prepáč, že som ti neveril,“ dvíhal sa zo zeme. „Mal si pravdu. Takmer s istotou viem povedať, že je to ten istý netvor ako ten, čo skántril tie zvieratá. A to muklovské dievča u mňa tiež spadá pod neho, narozdiel od iných nemám nijaké pochybnosti.. Poviem ti, Andrew, máme problém.“

„Problém? Chceš povedať, že je to niekto z nás?“

„Horšie,“ vzdychol si. „Obávam sa, že by to mohol byť niekto, kto síce je o našom vyšetrovaní informovaný, ale kto na ňom nespolupracoval od začiatku. Niekto, komu sme nečakane vliezli do kapusty, keď sme sem prišli. Niekto z Rokvillu. Či dokonca, nedajbože, z Rokfortu.“

Kráčali do domu, v ktorom býval majiteľ jednej zo zabitých mačiek. Zatiaľ sa dohodli, že svoje nové zistenie si nechajú pre seba, nesmeli jeden druhého ešte viac vystaviť nebezpečenstvu.

Alastor zaklopal na dvere. Otvoril im chudý, vysoký muž v mladom veku, ktorý napohľad vyzeral byť pod veľkým stresom, už len keď ich uvidel. Na hlave mal výrazný fialový turban.

„Dobrý,“ začal Andrew. „Sme aurori poslaní Ministerstvom mágie. Vyšetrujeme smrť zosnulých mačiek.“

„Och, konečne niekoho poslali. Dal by som krk na to, že je to akási upíria beštia. Poďte ďalej.“

Aurori vošli dnu. Roztrasený majiteľ domu za nimi rýchlo zabuchol dvere.

Obaja mu podali ruky.

„Andrew Mack.“

„Alastor Moody.“

Majiteľ ich ruky roztrasene prijal a rýchlo sa pobral do obývačky. Alastor i Andrew na seba začudovane pozreli.

„A vy ste?“ zavolal za ním Andrew.

Muž sa rýchlo otočil ku ním.

„Och, prepáčte, to je ale odo mňa drzosť. Volám sa Quirinus Quirrell.“

[ » na začiatok « ]