Kapitola:
Pridaná: 27.1.2018, 14:29:37
Čítaná: 574×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Mnoho známych z HP
Stručný dej: Príbeh jedného animága....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Andrew Mack 3 » Rokville 4 » Návšteva 5 » Kameň Mudrcov 6 » Svedectvo 7 » Stret 8 » Následky 9 » Pôvod 10 » Koniec

Igor Mack si Rokfort zamiloval. Ubehol zatiaľ len týždeň a už si v hlave nestíhal triediť zážitky. Jeho priateľ Marcus bol na tom rovnako. Všetko sa začalo už na druhý deň po vyučovaní.

Marcus sa hrabal v polici s knihami, ktorá stála na chodbe na druhom poschodí. A ako tak jednu knihu vytiahol, celý regál sa sám od seba odsunul a zjavila sa pred ním tajná miestnosť. Okamžite zavolal na Igora a vydali sa ju preskúmať. A bolo čo objavovať.

Evidentne to bola skrýša nejakého študenta. Vyzeralo to tak, že bol zberateľ a svoje zbierky si do miestnosti pravidelne ukladal. Bola tam zbierka čarodejníckych kartičiek, medaily za vyhraté metlobalove zápasy a taktiež malé modely pretekárskych metiel. V rohu stála aj neveľká debnička.

Chalani ju okamžite v zápale zvedavosti otvorilii. Na ich veľké sklamanie z nej vyletel duch Zloduch a poriadne ich vydesil. Utekali preč a ani sa za seba neobzreli. Iba počuli za sebou Zloduchov smiech.

Rokfortský pozemok bol pre Igora taktiež čímsi nevídaným. Toľko krásnej zelene, hrad obkolesený rôznymi stromami a v diaľke sa týčiace kopce. Hotová pastva pre oči. Nevedel sa dočkať, keď to všetko dopodrobna rozpíše v liste pre rodičov, hlavne kvôli mame, ktorá bola z toho všetkého najviac nervózna.

„Chytaj,“ zvolal naňho Marcus, keď si neďaleko vstupnej brány hádzali lietajúci tanier. Mali voľnú hodinu a nechceli počas takého krásneho dňa vysedávať v klubovni. Ešte chvíľu si tanier medzi sebou hádzali a potom sa pobrali do Veľkej siene na obed. Igor sa nechcel vychvaľovať, ale bol na seba pyšný, že v hre vynikal viac než Marcus.

Obed si v tichosti vychutnávali, kým cez okno do Siene nevletela sova a pred Igorom odrazu nepristala s priviazaným listom. Igor ju okamžite spoznal, presne takú istú sovu mali doma. Používal ju najmä ocko, keď posielal poštu. S nadšením list rýchlo otvoril:

Milý Igor,

Dúfam, že ťa neurazí,

ak ťa cez víkend poctím návštevov.

S pozdravom, tatko.

Tak predsa domov nemusel písať, všetko ockovi porozpráva osobne! Síce ho trochu mrzelo, že s ním zároveň zrejme nepríde aj mamka, napriek tomu sa s úsmevom pobral na transfiguráciu.

„Na celý víkend?“

Andrew Mack práve končil s balením kufra a obrátil sa na Annu:

„Áno, bude to fajn. Prejdeme sa po Rokville, poukazujem mu tajné chodby, zahráme sa hry....“

Anna si vedela dobre predstaviť len veľmi málo z toho, čo jej opisoval, v Rokforte totiž nikdy nebola.

„Je veľká škoda, že nemôžeš ísť.“

Prikývla:

„Šéf by ma roztrhol v zuboch, keby som si vzala voľno. Pritom cez víkend sa tam nič nedeje, som tam len aby sa nepovedalo.“

Anna pracovala ako sekretárka v jednej právnickej firme. Jej práca cez víkendy spočívala v surfovaní po internete a popíjania kávy. Nemohla si ani odbehnúť, šéf bol tak trochu kontrolór a neraz z domu sledoval priestory firmy cez bezpečnostné kamery.

„Prinesiem ti z Rokvillu ďatelinové pivo,“ zasmial sa.

Vzal ju do náručia a pobozkali sa. Krátko nato sa rozlúčili a Andrew odišiel na stanicu. To, že sa domov vráti ako úplne iný a zničený človek ešte ani jeden z nich netušil.

Andrew vo vlaku premýšľal, či urobil dobre, že svojej žene nepovedal o pravom dôvode, pre ktorý cestuje do Rokfortu. Iste, najviac sa tešil na syna a bol by veľmi rád, keby tento víkend mohli stráviť všetci traja spolu, ale išlo aj o niečo iné.

Kornelius Fudge ho poslal pozrieť sa na tie zabité domáce zvieratá, ktoré sa našli v Rokville. Taktiež mal aj vypočuť majiteľov tých zvierat, lebo nikto sa tým doteraz od leta nezaoberal. Andrew sa smutne pousmial. Muselo zomrieť muklovské dievča, aby sa veci dali do pohybu.

Večer toho dňa sa k nemu mal pridať auror Alastor Moody. Vampírmi sa zaoberal, bol to jeho koníček. Študoval ich históriu, anatómiu, vedel o nich všetko. Andrewovi by sa takýto človek mohol zísť.

Okrem majiteľov tých zvierat mal takisto vypočuť aj profesorku transfigurácie, Minervu McGonagallovú. Vraj by mohla poslúžiť ako informátor ohľadom Rokvillu. Bývala v ňom od detstva, poznala tam každého. Ak niekto bude niečo vedieť, ona bude medzi prvými, kto sa to dozvie.

Ani sa nenazdal a už objímal Igora a tešili sa spolu:

„Tu som sa pošmykol, keď som bol tretiak,“ vravel mu, keď sa spolu začali prechádzať po hrade, „nemocničné krídlo ma veru poznalo po mene. Nehovoriac o tom, koľko zvierat mi ublížilo počas starostlivosti o zázračné tvory.“

Igor sa na príhodách smial spolu s ním. Bol to nádherný deň a ubehol im veľmi rýchlo. Práve boli pri jazere, keď sa stmevalo. To už musel Igor do klubovne. Andrew ho odprevadil a pobral sa k východu z hradu, kde ho už mala čakať Minerva McGonagallová.

„Dobrý večer, pán Mack,“

„Pani profesorka.“

„Som o všetkom dobre informovaná, viem, prečo ste tu. Som rada, že sa tým Kornelius začal zaoberať.“

Andrew úsmevne prikývol. Pánu ministrovi vždy išlo najmä o utajenie čarodejníckeho sveta pred muklami, všetko ostatné vnímal len veľmi hmlisto. I keď aj on sám bol rád, že čudné stopy na hrdle mŕtveho dievčaťa jeho uklovskí kolegovia klasifikovali len ako akúsi modrinu. Celý priebeh vyšetrovania to aurorom zjednodušovalo.

„Ste ubytovaný v Rokville?“

„Áno, ministerstvo všetko vopred vybavilo.“

„Navrhujem teda aby sme sa o všetkom porozprávali u Troch metiel. Nebudeme predsa stáť tu na chodbe a v mojom kabinete Zloduch rozhádzal všetky veci, nedá sa tam ani pohnúť.“

Pobrali sa teda do dediny. Cestou mu Minerva porozprávala, ako sa Igorovi zatiaľ darí, ako si nachádza mnoho priateľov a že zatiaľ to vyzerá tak, že bude pokojnejšej povahy ako jeho otec. Na to on so smiechom dodal, že to preto, lebo je po mame.

„Udialo sa to v noci 1.augusta, ale obávam sa, že sa nedá o veľa vecí oprieť,“ začala, keď sa usadili a krčmár im doniesol pivo, „ľudia v okolitých domoch síce počuli nejaký rachot a krik, ale to je v tejto oblasti bežné.“

„Bežne sa tu ubližuje mačkám?“

„Nie je to vtipné, Andrew,“ pokarhala ho, „videla som tie úbohé zvieratá, až som vyronila nejednu slzu.“

„Vravíte, že všetky zvieratá mali na krku dve krvavé bodky?“

„Áno,“ odvetila, „len Aberforthove psy mohli teoreticky umrieť nejakým iným spôsobom. Aberforth sa nazdáva, že mohli vykrvácať.“

„Aberforth? Riaditeľov brat?“

„Presne ten.“

„Čo si o celej veci myslí Albus?“

Povzdychla si: „Vie o tom, ale nijako mu to žily netrhá. Nazdáva sa, že mohlo ísť maximálne o nejakého netopiera a že z toho my, obyvatelia, robíme priveľké haló.“

„Dobre, ale s bratom sa o tom porozprával, nie?“

Zavrtela hlavou.

„Nemajú veľmi dobré vzťahy. Dlhá rodinná história.“

Pár stolov za nimi sedeli dvaja muži, pravdepodobne profesori školy. Minerva im zakývala, Andrew sa obzrel. Jeden z tých mužov mu pripadal veľmi výrazný. Bol odetý celý v čiernom, vlasy boli taktiež takej farby. Najzvláštnejšie mu ale prišli jeho oči. Cítil, akoby sa mu nimi zavřtaval až do lebky. Díval sa naňho, akoby mu čítal myšlienky, vyzeral, akoby presne vedel, o čom sa zhovárajú, akoby počul každé slovo. Celé to trvalo niekoľko sekúnd. Andrew to nevydržal, rýchlo sa od toho človeka odvrátil. Čudný pocit v ňom ale predsalen stále rezonoval.

„V čom sa tie stopy na krku u tých psov líšili?“

„Nuž,“ nadviazala Minerva, „nedá sa úplne presne povedať, že by išlo o stopy po zuboch. Vyzerajú ako veľmi hlboké a škaredé škrabance. Ako keby ich niekto bodol veľmi tenkým a malým nožom.“

Andrew sa pozrel na hodiny na stene.

„O ôsmej má doraziť posledným vlakom môj kolega, tiež auror. O vampírov sa zaujíma od nepamäti. Navrhujem, aby sme ho išli vyzdvihnúť a na tie chúďatá sa išli potom pozrieť spolu s ním.“

Dopili, vstali a pobrali sa na stanicu. Smerom k východu prešli aj okolo tých dvoch mužov, ktorým Minerva mávala. Andrewa pri tom chlapovi v čiernom stále neopúšťal ten zlý pocit. Pohľady sa im opäť stretli, ale prišlo mu až nevoľno z toho, aký mal ten človek úhrančivý pohľad.

Na stanici už stál Alastor Moody. Andrewovi rýchlo zakýval. Moody bol síce trochu viac pri sebe, vlasy mu redli a už prišiel o nohu, ale o oko a kúsok nosa mal prísť až o niekoľko rokov neskôr.

Podal si ruky s oboma prichádzajúcimi:

„Neotáľajme, poďme sa na tie úbohé tvory pozrieť,“ začal Alaastor ihneď. Aj preto ho mal Andrew tak rád. Nikdy neotáľal, vrhal sa do akcie, bol muž činu a nikdy sa nedal odradiť strachom.

„Ahoj, Aberforth,“ pozdravila sa Minerva mužovi s kozou briadkou, keď zaklopala na dvere domu. „Toto sú tí páni z ministerstva, ktorí sa mali prísť pozrieť na tie zvieratká.“

Aberforth prikývol a otvoril im.

Rýchlo sa navzájom predstavili a Alastor sa hneď opýtal, či môžu ísť na to.

Aberforthovi patrili len tie psy, ale mal dostatočne veľkú zadnú miestnosť na to, aby v nich držal aj pominuté mačky.

„Neviete si predstaviť, aké mi to je nepríjemné. Majitelia tých mačiek by ich najradšej pochovali, ale hovorím im nie, nie, nie. Toto je práca nejakého neľudského tvora, prisámvačku, že to je nejaký upír. Konečne sem ministerstvo dakoho poslalo. Mesiac ich tu držím, mesiac! Musel som použiť zaklínadlo proti rozkladu, aby tak dlho vydržali a nezačala sa na nich kŕmiť všelijaká háveď.“

Alastor Aberforthov monológ veľmi nebral na vedomie. Postupne si každé zviera dôkladne obzrel a prikyvoval pri tom hlavou. Na prezeranie krvavých stôp si vybral aj maličkú lupu.

„Niet pochýb,“ začal, keď obhliadku dokončil. „Je to vampír. Ale ten najdokonalejšie vyvinutý tvor, ktorý v streoveku vyhynul ako prvý. Dokáže sa meniť na netopiera. Cez deň mu neprekáža denné svetlo. O tom, že vampíri nespia v rakvách azda nemusím nikoho presviedčať, je to mýtus známy z muklovských povier. Takému tvoru neprekáža cesnak, môže sa ním pchať dovtedy, kým ho nerozbolí žalúdok.“

„Preboha,“ vzdychla Minerva. „Čo môže byť horšie?“

„Napríklad to,“ odpovedal jej, hoci to bola len rečnícka otázka, „že ten netvor vyzerá na prvý pohľad ako človek. Nemožno ho nijako od bežných ľudí odlíšiť, pokojne by to mohol byť niekto z nás. A ešte tie dva psy,“ ukázal na ne, „prebodol svojimi ostrými pazúrmi. Vykrvácali.

Všetci mali tváre plné hrôzy.

„Navrhujem,“ pokračoval auror, „aby sme ty a ja, Andrew, zajtra vypočuli majiteľov tých mačiek a pozreli sa na miesta, kde ich našli. Uplynulo odvtedy síce niečo vyše mesiaca, ale chvalabohu so sebou mám nástroje, ktoré mi pomôžu odhaliť aj tie najnepatrnejšie stopy. To je všetko, dobrú noc.“

Bez ďalších slov z miestnosti odišiel. Zvyšní traja na seba len prekvapene pozreli, ale napokon sa tiež každý z nich pobral svojou cestou.

Andrew práve sfúkol lampáš a zaľahol pod perinu. Bolo to celé veľmi čudné, nové fakty ho nesmierne zaskočili. Ľudský vampír? Tu, blízko pri Rokforte? Pri kope malých detí, študentov, jeho vlastného syna....

Z myšlienok ho vytrhlo, to, čo si všimol na okennej rímse. Bolo teplo, na noc nechal otvorené.

Na okne sedel netopier. Díval sa priamo naňho, sledoval ho. Andrewovi bolo všetko jasné. Bol to on, musel byť. Z nočného stolíka schmatol prútik a vstal.

V tom netopier vyletel a zamieril rovno k nemu. Zaútočil. Začal mu škrabať vár, pre Andrewa to bolo veľmi bolestivé. Napokon buchol hlavou po stene, čo netopiera zranilo a vzlietol. Andrew si držal tvár, vedel, že na nej nájde mnoho škrabancov. Počul akési škrabanie, ako keby niekto niečo driapal na podlahu.

Pozrel sa ta. Neopiera už nikde nebolo, odletel. Do drevenej podlahy ale vyryl odkaz:

ODÍĎ. KÝM SA DÁ!

[ » na začiatok « ]