Kapitola:
Pridaná: 24.1.2018, 13:50:40
Čítaná: 457×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Mnoho známych z HP
Stručný dej: Príbeh jedného animága....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Andrew Mack 3 » Rokville 4 » Návšteva 5 » Kameň Mudrcov 6 » Svedectvo 7 » Stret 8 » Následky 9 » Pôvod 10 » Koniec

1. august

Severus Snape vstúpil do školy cez veľkú bránu. Už na prvý pohľad zistil, že sa tu toho od jeho školských čias veľa nezmenilo. Socha Richarda Chrabromila stála hneď naľavo od vchodu. Nad Veľkou Sieňou visel portrét riaditeľa školy.

Severus ho veľmi dobre poznal. Koniec koncov, za ním sem dnes prišiel.

Zabočil doprava k pohyblivému schodisku. Hoci ho Triediaci klobúk ako študenta zaradil do Slizolinu, a teda jeho klubovňa bola na prízemí v žalároch, aj z tohto veľkého schodiska sa mu v hlave zachovali spomienky na školské časy. Na to, keď boli prváci a naháňali sa po tých schodoch. Ako sa kĺzali po zabrádli a ako neraz niekto takmer prišiel k úrazu. No spomenul si aj na horšie časy. Na skupinu priateľov, ktorí si hovorili Záškodníci. Ako mu jeden z nich, vysoký a šľachovitý chalan v okuliaroch, vzal učebnice a šmaril mu ich z tých schodov až na prízemie práve vtedy, keď sa ponáhľal na transfiguráciu. Ako sa všetci na tom hurońsky smiali. A ako sa ku nim do partie vo vyšších ročníkoch pridalo dievča menom Lily.

Lily. Tá Lily.

Severusa pichlo pri srdci.

Precitol z hrabania sa v spomienkach a uvedomil, že stojí pred veľkou sochou sovy, ktorá viedla do riaditeľovho kabinetu. Postavil sa k nej.

„Jahodová zmrzlina,“ vyriekol. Heslo mu riaditeľ poslal po sove, keď ho volal na pohovor.

Socha ho vyniesla na poschodie. Zakrátko sa pred ním rozprestrela pracovňa, ladená vo svetlých farbách. Steny boli obklopené regálmi a policami, zaplnenými rôznymi knihami. V strede pracovne stál stôl. Na ňom bol veľký červený vták Fénix a za ním sedel postarší pán s dlhými bielymi vlasmi a bradou v tmavomodrom habite. Albus Dumbledore.

„Dobrý večer, pán riaditeľ,“ pozdravil Severus a nepatrne sklonil hlavu.

„Severus, rád vás opäť vidím. Prosím, posaďte sa.“

Poslúchol a sadol si oproti nemu.

„Ako prebiehala cesta sem? Cestovalo sa vám dobre?“

„Áno, nemôžem si sťažovať,“ odvetil riaditeľovi. Nemal veľmi rád úvodné reči, oveľa radšej by prešiel k veci.

Dumbledore mu ako keby čítal myšlienky:

„Nuž,“ začal a otvoril zásuvku, „tu je vaša zmluva. Zatiaľ je vystavená na jeden školský rok, predĺženie zmluvy prebieha vždy na konci roka.“

Albus ju Severusovi podal. Ten sa do nej začítal. Zaskočil ho fakt, že okrem učiteľa by zároveň mal byť aj vedúci slizolinskej fakulty. Opýtal sa na to:

„Áno, budem od vás chcieť aj toto. Viete, posledný vedúci Slizolinu pred pár týždňami zomrel. Nemám na tú funkciu koho dosadiť, budete tento rok jediný nový člen profesorského zboru. Veľmi by som ocenil, keby ste sa ujali aj tejto funkcie. Plat je tomu, samozrejme, prispôsobený.“

Severus nad tým pridlho nerozmýšľal. Napokon, plánoval tu učiť viac ako jeden rok a skôr či neskôr by mu tá funkcia bola pridelená.

„Dobre, súhlasím.“

Ako na rozkaz riaditeľ zo zásuvky ešte vytiahol kalamár a brko. Severus neotáľal, namočil brko a zmluvu podpísal. Podal ju riaditeľovi.

„Dobre, to by sme mali,“ skonštatoval Albus, „a teraz tá neoficiálna časť. Dali by ste si so mnou pohár medoviny? Minerva mi ju dala k narodeninám, šetril som si ju na výnimočné chvíle. A nový člen zboru, navyše starý známy, by si so mnou mohol jednu dať.“

Severus sa uškrnul:

„Nie, ďakujem. Musím sa ponáhľať. Súkromné záležitosti.“

„Tak teda dobre. Prajem vám príjemný zvyšok prázdnin a vidíme sa v septembri.“

Rozlúčili sa.

Severus kráčal Rokvillom na vlakovú stanicu. Hoci sa na vlak nemusel ponáhľať, tráviť čas s Dumbleoreom pri medovine preňho nebol lákavý. Nechcel s ním sentimentálne spomínať na staré dobré časy, ktoré preňho až také dobré neboli.

Naľavo pár metrov od neho ležalo niečo maličké. Zaostril zrak a podišiel bližšie. Bola to mačka. Najprv si myslel, že je mŕtva. Ako tak stál pri nej, všimol si, že dýcha, ale je zranená. Na chrbte mala veľkú ranu.

Opatrne sa jej dotkol. Mačka pootočila hlavu a pozrela sa naňho. V tej sekunde však vycerila zuby a začala naňho syčať. Veľmi dobre vedel prečo, mačky vedeli veľmi ľahko jeho druhé ja vycítiť.

Tá zvieracia časť v ňom, tá, ktorú sa snažil v sebe potláčať, sa v ňom inštinktívne prebudila. Aj on vyceril zuby. Jeho ľudský rozum zatienili pudy. No a čo, veď je to len mačka. Tak či tak by čoskoro bola mŕtva. Navyše naokolo nik nebol a bola tma.

Zahryzol sa do nej. Pil, ale mačka už nejakú krv stratila. Nestačilo mu to.

Po chvíli sa odtiahol, spakruky si utrel ústa. Voči tomu zvieraťu necítil nijakú ľútosť.

V tej chvíli dostal nápad. V Rokville ľudia všeobecne stretávali túlavé mačky, to si pamätal ešte ako študent. Komu by chýbali, keď by si takto ešte na pár z nich pochutnal? Ako človek bol však priveľmi nápadný.

Premenil sa na netopiera a pristál na najbližšej streche domu. Využil svoj neobyčajne dobrý sluch a hľadal svoju ďalšiu obeť. Netrvalo to dlho, niekoľko desiatok metrov od neho začul mňaukanie.

Po jednej z bočných uličiek sa prechádzala biela mačka. Vyzerala celkom zdravo, navyše pri nej nikto nebol. Toho by mohol poľahky využiť. Vyletel a zamieril ta. Pomaly pristával, ešte chvíľu okolo nej krúžil. Nakoniec našiel to správne miesto na jej krku, ako šíp vystrelil a zahryzol sa. Mačka ani nepípla.

Bola delikátna, nemohol sa sťažovať. Avšak bol tu jeden problém. Bola ešte veľmi mladá, mala sotva rok. Také mladé zvieratá síce chutili najlepšie, ale nasýtiť sa z nich nedalo. A on cítil hlad obrovský. Keď začal, nevedel prestať, kým nemal dosť.

Vyletel a plachtil po Rokville. Ešte aspoň jedna, jedna jediná mačička. To by mu už úplne stačilo.

A zbadal ju. Bola neďaleko Troch metiel, obľúbeného hostinca. Ten bol ale osvetlený, nemohol to riskovať, niekto by ho mohol zbadať. Bol ale trpezlivý, vedel, že na dobré sa dlho čaká. A dočkal sa. Mačka zabočila za roh, obchádzala hostinec. Zašla až na jeho druhý koniec. A tu bola jeho šanca. Dlho nerozmýšľal, skrátka zaletel ku nej. Urobil ale jednu chybu.

Do mačky totiž najprv zadrapil pazúry. Tá sa zľakla a začala inštinktívne utekať. On sa však nedal odradiť. Pazúrmi ju pevne zvieral a snažil sa zubami dosiahnuť na hrdlo. Napokon sa mu to podarilo. Mačka zastala, spadla a pomaly z nej vysal život.

Ako skončil, premenil sa naspäť na človeka. Bol spokojný. Napravil si habit a vykročil smerom na stanicu. Zrazu ale za sebou začul vrčanie. Obrátil sa za zvukom.

Pri dome vedľa Troch metiel stáli dva veľké psy. Vrčali naňho. Došlo mu, že ho museli vidieť nielen pri útoku, ale aj pri premene. Mačke sa totiž z bočnej uličky podarilo dostať von, kým ju zabil.

A zrazu v ňom nastala panika. To nedomyslel, nechal sa úplne zaslepiť pudmi. Čo keď ho pri premene niekto zo susedných domov zbadal? Čo ak ho spoznali? Strach sa v ňom začal hromadiť, nevedel, čo skôr. Ale strachom sa nesmel dať zaslepiť, musel uvažovať, nie ako pred chvíľou.

Pomaly sa blížil ku nim. Nik, kto by nebol úplne blízko pri ňom, by si nevšimol ako nepatrne otvára ústa a ako sa mu pomaly predlžujú očné zuby. Psov to jemne vystrašilo, hoci stále potichu vrčali. Stál až úplne pri nich a zohol sa.

Boli úplne vystrašení, už iba potichu kňučali. On ich ale začal nežne hladiť. Jemne sa pod jeho dotykom trhli. Každú ruku mal položenú na jednom z nich. Hladkal ich, jeden by povedal, že sa ich snaží upokojiť.

Až pokým rukami nedošiel ku spodnej časti ich krku.

Jemne prstami hľadal tepny. Našiel ich, priložil špičky dvoch prstov a rýchlo vysunul pazúry. Iba jemne zavyli. Vstal a pokračoval v ceste na stanicu. Za psami sa ani neobzrel. Skôr sa ešte raz pozrel do okien okolitých domov. Nikto v nich nestál, všade bola tma. V Rokville o takomto čase totiž muži sedeli u Troch metiel, popíjali a ženy ostali s deťmi doma. Zabehnutá rutina malej dedinky.

Oba psy len potichu sedeli pred domom. Nemali síl zavýjať na pána domu, neostávalo im nič iné len sedieť a čakať. Jednému z nich sa spod oka skotúľala slza. Nežne sa pritúlil ku svojmu kamarátovi. Obaja vedeli, že to čochvíľa príde. Poznali sa od narodenia, ich pán si ich zaobstaral naraz. Boli verní strážcovia, každého chuligánskeho študenta odohnali.

Ale s netvormi až doteraz nemali skúsenosti...

V minulej kapitole som opravil chybný počet usmrtených zvierat, ktorý bol pôvodne uvedený.

[ » na začiatok « ]