Kapitola:
Pridaná: 22.1.2018, 18:47:58
Čítaná: 522×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Dumbledore, Snape
Stručný dej: Krátke pokračovanie k mojej poviedke "Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo". Sú to vlastne kapitolky, ktoré som chcela dať do príbehu, no napokon sa mi nehodili O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Patronus 2 » Žabka 3 » Mamka 4 » Rokfort 5 » Laň 6 » Vlkolak 7 » Darčeky 8 » Epilóg - Objatie

Nasledujúci týždeň a pol sa June dostavila na súkromnú hodinu štyrikrát. Z toho trikrát skúšali mimo hradu, avšak stále mala problém udržať Patronusa dlhšie než pár sekúnd, a zvyčajne ju musel Remus zachytiť, než omdlela. Tri dni pred splnom sa však natoľko ochladilo, že na precvičovanie konečne použili učebňu. Remus odsunul lavice a stoličky k stenám a na stôl prichystal niekoľko čokoládových žabiek.

Tešil sa na ich opätovnú hodinu, veril, že tentoraz to vyjde, hoci vedel, že pre June samotnú nebude mať Patronus vyčarovaný za múrmi hradu takú hodnotu, ako keby ho vytvorila na dvore. Veril však, že raz sa jej to podarí. Potrebovala si iba dôverovať.

Podľa toho, ako vošla do učebne, mal však pocit, že nájsť v sebe pozitívne emócie bude pre ňu dnes ťažké.

„Dobrý,“ vydýchla, nevedno, či vyčerpane alebo nahnevane.

„Ahoj, June,“ privítal ju s úsmevom. „Stalo sa niečo?“

„Snape,“ zamumlala a prekrížila si ruky na prsiach.

„Ďalší trest?“

„Hej.“

Zovrel pery k sebe, no nepovedal nič.

„Nechápem, prečo Harryho tak nenávidí!“ vybuchla zrazu. „Nikdy mu nič zlé neurobil a od prvého dňa si naňho zasadol!“

Remus stisol pery ešte silnejšie. Nevedel, či by jej to mal povedať, avšak opýtala sa ho na to skôr, než si to stihol rozmyslieť. „Vy viete, prečo, však?“

„Mám isté tušenie. James so Severusom sa kedysi nenávideli. Myslím, že Severus na Jamesa žiarlil… A keďže Harry sa tak podobá...“

„Ale veď to je absurdné!“ skočila mu do reči. „Veď je to úplne iný človek! Navyše, nevyzerá úplne ako James. Oči má Liline...“

„Ľudia dokážu v sebe nosiť niektoré krivdy celé roky,“ odpovedal diplomaticky. Nespomenul, že James Severusa kedysi šikanoval, hoci ani Severus nebol nevinný a mnohokrát to Jamesovi vrátil.

„Neznášam ho,“ pokrútila hlavou.

Remus opäť mlčal. Potom ukázal na stôl. „Žabku?“

Zabralo to. June sa pousmiala a následne sa miestnosťou ozval jej zvonivý smiech. „Už som ich pojedla toľko, až mám občas pocit, že mi skáču v bruchu,“ pokrútila hlavou.

„Ako myslíš.“

„Ako sa máte vy?“ opýtala sa po chvíli.

„Dobre. Oznámkoval som vaše práce o upíroch, boli veľmi dobré.“

June sa pousmiala. „Hodiny s vami máme veľmi radi, takže to išlo ľahšie.“

„Si milá.“

„Hovorím pravdu. Ostávate na Vianoce na Rokforte?“ Bola to taká nečakaná zmena témy, že chvíľu nevedel pozbierať svoje myšlienky – na Vianoce ostával na Rokforte, nie však preto, aby ich strávil v spoločnosti kolegov, ale preto, že na konci decembra bol spln a on potreboval požívať svoj protivlkolačí elixír.

„Áno, ostávam. Vianoce na škole som mal vždy rád,“ povedal napokon.

„Áno. Sú krásne.“ V jej tóne však zaregistroval akýsi smútok. „Aké sú Vianoce mimo hradu? Doma s rodinou?“

„Pre každého iné. Niektorí robia veľké spoločné večere pre širokú rodinu a priateľov, iní preferujú komornú atmosféru. Mnohí si zdobia svoje domy zvnútra i zvonka. Čarodejníci si, samozrejme, musia dávať pozor, aby sa pred muklami neprezradili, ale popravde – väčšina muklovskej výzdoby je taká nápaditá a výrazná, že je jednoduché pomýliť si ju s čarodejníckou.“

„Bývali ste medzi muklami?“

„Moja mamka bola mukelka.“

Neuniklo jej, že použil minulý čas. Tvárou sa jej rozľahla ľútosť. „To je mi ľúto.“

„Ďakujem. Zomrela už dávno.“

„A váš ocko?“

„Pracuje na Ministerstve mágie na Oddelení regulácie čarovných tvorov.“

„Nechceli ste ísť na Vianoce za ním?“

„Nebude na Vianoce sám. Má priateľku, s ktorou sú zvyknutí na svoje pohodlie. Navštívim ich po Novom roku,“ odvetil, mysliac na otca a jeho priateľku Oxanu, pri ktorej po rokoch žiaľu Lyall konečne našiel šťastie. Oxana netušila, čo je Remus zač, a on nechcel riskovať, že by pre to jeho otca opustila. Zároveň ho to však mrzelo, pretože vedel, že jednu z dôležitých častí jeho a otcovho života, Lyall Oxane zamlčiava.

„Aj ona je mukelka?“

„Och, nie. Pracuje na Oddelení pre medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu. Pochádza z Ruska. Tak sa s otcom zoznámili.“

Uvedomoval si, že sa s ňou rozpráva o veciach, ktoré by za iných okolností nijakému študentovi nepovedal, no cítil, kde je hranica, ktorá striktne určuje vzťah učiteľ-študentka, a čo sa on sám nebojí prezradiť. Navyše, bolo príjemné o sebe rozprávať niekomu, kto sa o to úprimne zaujímal. Keď nastúpil do školy, odpovedal na zopár zdvorilostných otázok svojich bývalých učiteľov, no väčšina ostatných kolegov – a najmä tých, s ktorými sa predtým nepoznal – sa ho kvôli jeho stavu stránila a vedeli o ňom iba málo. Aj preto trávil väčšinu času buď u seba v pracovni alebo prechádzkami po areáli Rokfortu.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie a vzápätí dovnútra vstúpil Severus. Niesol dymiacu času, keď však zbadal June, na okamih zastavil a vrhol po nej pohľad plný nevraživosti. Ona mu ho bez problémov opätovala a Remus na okamih nadobudol dojem, že ani James so Severusom na sebe nehľadeli s hlbším pohŕdaním ako oni dvaja.

„Tu máš, Lupin,“ povedal Severus stroho. „Vypi ho čo najrýchlejšie.“ Ešte raz pozrel na June, ktorá sa ani len nepozdravila a vyplachtil z učebne.

Remus si odpil z elixíru. June ho mlčky sledovala, a keď skrčil od horkej chuti tvár, ľútostivo odvrátila oči, akoby to, že ho pozoruje, bolo zlé.

„Nie je veľmi chutný. Ale pomáha,“ podotkol a pomaly si odpíjal z elixíru, kým June blúdila očami po učebni. Severusov rýchly príchod a odchod ju zrejme opäť rozčúlil. „Nikdy si nestrávila sviatky mimo hradu?“

„Len jedny, s Potterovcami, a tie si nepamätám. Inak som bola vždy iba na Rokforte. Keď som bola menšia, Hagrid ma zobral sánkovať sa na kopce za hradom – poľahky ma aj so saňami vytiahol hore a potom sa so mnou spustil dole. A večer som zvyčajne večerala s profesorom Dumbledorom, hoci odkedy nastúpili na školu Fred a George Weasleyovci, a ostávali na Vianoce tu, ujali sa ma.“

„Aha.“

„Vraj vo mne videli skrytý talent,“ pokrčila plecami, vôbec to však nepôsobilo skromne.

„Budem sa tváriť, že túto poznámku som ako tvoj učiteľ prepočul,“ povedal a znova sa napil. Potichu sa zasmiala a vďačne kývla hlavou. „Ostávala aj moja mamka na Vianoce na Rokforte?“

„Iba raz. Jej a Jamesovi rodičia dokázali urobiť svojim deťom krásne Vianoce. A James so Sheillou sa tomu neskôr naučili. Najmä Sheilla. Raz...“ zasekol sa. Nie „raz“; boli to ich posledné spoločné Vianoce, no to jej nemohol povedať. „Raz som strávil Vianoce u Potterovcov. Celý dom bol plný červenej a zlatej a tvoja stará mama Effie napiekla neuveriteľné koláče. Vyžívala sa v tom.“

„A môj starý otec? Čo robil?“

„Mal továreň na výrobu prípravkov na vlasy.“

Zarazene sa zasmiala. „Skutočne?“

„Áno.“

Pokrútila hlavou. „To by som… profesor Lockhart by sa potešil. Jeho najväčším snom bolo vymyslieť vlastný elixír na vlasy.“

„Ešte stále môže.“

„Ak si spomenie, kým vlastne je,“ povzdychla si spolovice ľútostivo a spolovice pobavene.

„To, čo sa mu stalo, bola smola.“

„Bola,“ súhlasila.

Remus dopil posledné zvyšky protivlkolačieho elixíru a posunul čašu na kraj stola.

„Môžeme to skúsiť?“ opýtala sa.

„Áno.“

Postavila sa a on tiež. Podišla k dverám a postavila sa pred ne. Opäť zavrela oči, no nie tak tuho ako to robievala predtým. Tvárou sa jej roztiahol úsmev a vzápätí zvolala: „Expecto Patronum!“

Z konca jej prútika vystrelila strieborná žiara o veľkosti koruny čereňového stromu a osvetlila inak pochmúrnu miestnosť.

Remus nadšene podišiel bližšie. „Výborne, June! Vládzeš?“

„Áno,“ odvetila a až tak otvorila oči. Pred ňou sa týčil nepriehľadný štít, ktorý akoby vychádzal priamo z jej vnútra, živilo ho šťastie, ktoré pociťovala pri slovách profesora Lupina o jej rodine, pri tom, ako hľadela na kresby svojej mamy, i pri spomienkach na jej prvé stretnutie s Harrym v Šikmej uličke… Po chvíli sa jej však zatočila hlava a ona sa len tak-tak udržala na nohách. Oprela sa celým telom o dvere a sklopila ruku s prútikom. Patronus zmizol. Zavrela oči a zhlboka sa nadychovala, až kým pred sebou nezačula profesorov hlas.

„Chceš si sadnúť?“

„Na chvíľku,“ prikývla, on privolal stoličku a ona na ňu klesla. Vzápätí jej podával čokoládovú žabku.

„Bolo to vynikajúce, June,“ zopakoval a čupol si vedľa nej.

Mlčky jedla čokoládu a hoci bola vyčerpaná, cítila sa šťastná. „Môžem to vyskúšať ešte raz?“ opýtala sa, keď sa jej vrátila farba do líc.

„Áno.“

Opäť vstala, chvíľu v sebe zbierala šťastie a potom vyriekla kúzlo. Strieborný štít sa zjavil znova, silnejší a jasnejší než predtým. Vzápätí sa začal meniť, zmenšoval sa, no zároveň silnel, a napokon sa zmenil na tvora, ktorého June nedokázala rozpoznať; nie preto, že by bol úplne neznámy, ale preto, že sa jej zakalil zrak a než stihla Patronusa odstrániť, zamdlela.

„June. June, preber sa.“ Jemne ju hladil po líci a keď sa prebrala, trochu odstúpil, aby jej poskytol priestor. Podvihla sa na rozochvených dlaniach a žmúrila do Removej tváre, ktorá bola bledá.

„Ach...“ uvedomila si, že omdlela. „Prepáčte.“

„To nič. Chceš sa posadiť?“

„Áno.“

Podoprel jej chrbát a ona sa pre zmenu prehla dopredu, lapajúc dych. „Čo to bolo?“ opýtala sa po chvíli. „Čo to bolo za zviera?“

Remus prehltol. „Laň.“

Zarazene sa zamračila. „Laň?“

„Áno.“

Pokrútila hlavou. „Čakala som niečo… iné.“

„Patronus sa môže počas života meniť. Najmä po významných udalostiach.“

„Akú podobu má ten váš?“

„Ak by ti to neprekážalo, nechal by som si to pre seba,“ odpovedal vyhýbavo a zabodol pohľad do tmavého okna.

„Prepáčte.“ Pomaly sa postavila, pričom zdvihla prútik a oprela sa rukou o stoličku. Podal jej ďalšiu čokoládovú žabku a ona ju s vďakou prijala. Dívala sa naňho, kým on si znova čupol. „Bolo to výborné, ale na dnes by sme možno mali skončiť.“

Sklamane vydýchla. Chcela by to skúsiť ešte raz, no cítila sa vyčerpaná. Bála sa, že by omdlela znova a už teraz bola príliš slabá. „Dobre,“ súhlasila napokon.

Vstala a rozhliadla sa. „Pomôžem vám to rozmiestniť stoly a stoličky?“

„Nie, ďakujem. Kedy máš ten trest?“

„Vo štvrtok.“

Neisto sa poškrabal na čele. „Dúfam, že nebudeš sklamaná, no tento víkend budeme musieť hodiny zrušiť,“ oznámil jej potichu. „Necítim sa veľmi dobre a rád by som sa dal pred Vianocami dohromady.“

„To je v poriadku,“ V tvári sa jej mihla ľútosť. Prestúpila na mieste. „Pán profesor?“

„Áno, June?“

„Vaším Patronusom je vlk, však?“

Cítil, ako zbledol.

„Nikomu to nepoviem,“ povedala rýchlo. „Sľubujem. No… nemohla som si nevšimnúť… Prepáčte, asi som zašla priďaleko, nič ma do toho nie je,“ zahovorila rýchlo a vyšla von z dverí. Nesnažil sa ju zastaviť; bol v takom šoku, že dokázal za ňou len civieť, hoci po tom, čo Severus zadal úlohu o vlkolakoch, očakával, že ak na to niekto príde, bude to práve June. Koniec koncov, zo všetkých žiakov s ním trávila najviac času. Napriek tomu nemal z jej odchodu dobrý pocit. Nič nenaznačovalo tomu, ako dlho to vedela, alebo či si to uvedomila tesne predtým ako svoju otázku o tvare jeho Patronusa položila. Ten iracionálny strach zo straty sa ho znova zmocnil a on frustrovane začal vracať stoličky a stoly na svoje miesta, po jednom, aby odpútal svoju myseľ od obáv, že teraz, keď o ňom June pozná pravdu, už mu nebude dôverovať.

[ » na začiatok « ]