Kapitola:
Pridaná: 21.1.2018, 14:51:21
Čítaná: 367×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Dumbledore, Snape
Stručný dej: Krátke pokračovanie k mojej poviedke "Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo". Sú to vlastne kapitolky, ktoré som chcela dať do príbehu, no napokon sa mi nehodili O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Patronus 2 » Žabka 3 » Mamka 4 » Rokfort 5 » Laň 6 » Vlkolak 7 » Darčeky 8 » Epilóg - Objatie

Do utorka sa Remus ako-tak spamätal. Staré rany ho stále boleli, o to viac, že si predstavil, že June ho videla v Albusovej pracovni úplne zroneného. Nehanbil sa za to – vedel, že ak by aj neplakal, June by bola jeho rozpoloženie vycítila – no obával sa, že zo seba beztak odhalil viac, než mal.

Keď však za ním v utorok po vyučovaní prišla, na tvári mala úsmev, rovnako ako dopoludnia na hodine obrany proti čiernej mágii.

„Vitaj, June,“ usmial sa na ňu a vytiahol si prútik. „Pripravená?“

„Áno,“ prikývla a švihla pohľadom k oknu. „Myslíte si, že bude pršať?“

„Môžeme cvičiť v altánku v zadnej časti. Alebo môžeme ostať tu, ak by si chcela.“

„Tu na mňa až tak nepôsobia.“

„Možno by bolo dobré vyskúšať si to len tak,“ navrhol. „A postupne sa blížiť k hraniciam areálu.“

Zovrela pery k sebe. Bála sa zlyhania, badal to na tom, ako prestúpila na mieste, ako uprela oči do diaľky, v ktorej nemohla vidieť jazero, a ako sa v jej očiach mihol strach.

„To, čo si dokázala v nedeľu, bolo pozoruhodné,“ prehovoril povzbudivo. „Avšak nemá zmysel, aby si sa priveľmi vyčerpávala a míňala svoju energiu na dvoch slabých Patronusov, ak môžeš vytvoriť piatich silných.“

„V miestnosti, kde sa cítim v bezpečí,“ zamumlala.

„Ak vytvoríš Patronusa niekde, kde sa cítiš v bezpečí, ten pocit v tebe istým spôsobom ostane aj vtedy, keď budeš čeliť stovkám dementorov.“

„Kde sa podarilo prvého Patronusa vyčarovať vám?“

„V triede pod nami,“ usmial sa.

Zasmiala sa. „Myslela som si, že ste si to možno nacvičovali mimo vyučovania.“

„Ani nie. Patronus nebolo kúzlo, ktoré by sme považovali za… užitočné.“

„Prečo nie?“

„V tom čase sa dementori zdržiavali iba v Azkabane. Existovalo síce riziko, že ich Voldemort obráti na svoju stranu, lenže aj mladým a pochabým chlapcom ako nám sa zdala predstava tvorov, ktorí vysávajú ľudské šťastie a prežívajú na ňom, nepredstaviteľná, a – dovolím si povedať – priveľmi hrozná na to, aby sme si ju reálne pripustili. Takže sme sa Patronusa naučiť vytvoriť až v šiestom ročníku.“

„Vedela ho… aj moja mamka?“ Jej otázka bola vyslovená s takou malou dušičkou, až si nebol istý, či z nej nehovorí päťročné dievčatko.

„Čiastočne,“ kývol hlavou. „Nikdy sa jej nepodarilo vytvoriť hmotného Patronusa, ale dokázala ho udržať relatívne dlho.“

„Chodili ste do jednej triedy?“

„Nie. Bola o ročník nižšie.“

„Och...“

Videl na nej, že si dáva dohromady dva a dva. A potom: „Učili ste ju Patronusa vyčarovať vy?“

Nostalgicky sa usmial. „Iba som jej pomáhal.“

„Tak ako mne?“

„Nie tak celkom. Učili sa ho na hodinách, ale potrebovala viac cviku.“

Kývla hlavou a uprela pohľad do zeme. „V ktorých predmetoch bola dobrá?“

Remus pochopil, že ak sa dnes k cvičeniu kúzla Patronus dostanú, bude to až po rozhovore, ktorý sa prirodzene rozvinul. A tak jej ponúkol, aby sa posadila a ponúkol ju medovinou.

„Ostanú vám nejaké zásoby?“

„Cez víkend môžem zájsť do Rokvillu po ďalšie,“ ubezpečil ju.

„Ja som priniesla čokoládu,“ priznala sa a vyložila na stôl štyri veľké tabuľky. Podľa farby celofánu odhadol, že sú to škoricová, levanduľová, mliečna a jahodová.

„Objednala si ich?“

„Nie,“ potriasla hlavou. „Poprosila som ich od škriatkov v kuchyni,“ priznala.

Remus vážne kývol hlavou a posunul pred ňu medovinu. Obaja sa napili a chvíľu mlčali. Remus uvažoval, že June odpovie na jej otázku, no ona položila ďalšiu: „Aká bola?“

Pýtala sa to isté, čo v sobotu, a predsa inak. Dôvernejšie, menej ustráchane, otvorenejšie. A ani on sa teraz nebál odpovedať tak ako v sobotu, keď mu hrozilo, že mu hlas zlyhá uprostred vety.

„Bola milá. Starostlivá. Videla v ľuďoch len to najlepšie. A stála pri nich vo chvíľach, keď to najviac potrebovali.“

„Ako vychádzala s Jamesom?“

„Veľmi dobre. Samozrejme, mali svoje nezhody a James si z nej rád uťahoval, no mali sa veľmi radi. James sa jej vždy zastával a aj ona jeho. V tom sa na nich s Harrym podobáte.“

Dojato sa pousmiala. „Bola aj ona emotmagičkou?“

„Nie. No city tých, ktorých mala rada, dokázala čítať veľmi dobre. Oplývala schopnosťou odhadnúť, čo ten druhý potrebuje a poskytnúť mu to.“

Kútiky sa jej podvihli do strán. „Kreslila rada?“

„Nebolo nič, čo by robila radšej.“

„Ja som v kreslení príšerná,“ pokrútila hlavou.

„Vynikáš však v čarovaní.“

„Ona nevynikala?“

„Niektoré predmety jej išli – napríklad transfigurácia. Zbožňovala astronómiu. Jej lunárne tabuľky boli v celej klubovni legendárne,“ zasmial sa.

„A čo elixíry?“

„V tých sa jej darilo tiež. A vášnivo sa zaujímala o muklov.“

„Skutočne?“

„Áno. Cítila sa pri nich slobodná – nemyslím v zlom, práve naopak. Kreslenie sa v našej komunite, najmä v čase Voldemortovej najsilnejšej vlády, nepovažovalo za dôležité. Odišla preto študovať na Sorbonnu. Je to prestížna francúzska univerzita,“ vysvetlil.

„To sme ešte na muklovine nepreberali,“ povedala zamyslene. „Vedel niekto tam, že je čarodejnicou?“

„Pokiaľ viem, tak...“ zasekol sa, „nik z jej blízkeho okolia. Hoci vo Francúzsku neboli pomery medzi muklami a čarodejníkmi také napäté ako napríklad v Anglicku či dokonca v Amerike.“

Hodnú chvíľu uvažovala. „Ako sa potom…? Stretla sa s Voldemortom tam?“ V jej očiach sa zračila prosba o nádej, čo i len najmenšiu, že si možno niečo zle vypočítala, že ak bola Sheilla o ročník nižšie od Rema, no študovala na Sorbonne, musela Voldemorta stretnúť jedine v Paríži.

„Áno.“

Trhane sa nadýchla. „Ako nemohla vedieť, že je to on? Veď...“

„Vlastne sme všetci naliehali, aby odišla do Paríža, pretože sme chceli, aby bola v bezpečí,“ povedal skľúčene.

„A predsa si ju našiel?“ hlesla zronene a obzrela sa, akoby na ňu znova mal Voldemort odniekiaľ vyskočiť.

„V tom čase sa schovával. Nik nevedel, kde je. Nenapadlo nám – ani jej – že by mohol byť práve vo Francúzsku.“

„Prečo však ona?“ pípla a vstala, podíduc k oknu.

„Neviem, June.“

„Nikdy ste sa nad tým nezamýšľali?“

„Rovnako ako ty, ani ja som donedávna nevedel, kto je tvojím otcom.“

„A… čo si myslíte?“

„Skutočne neviem.“ Mal isté tušenie, bola to však iba domnienka, ktorá dávala zmysel z hľadiska určitých faktov či udalostí, ktoré sa pred Sheillinou smrťou udiali. Lenže nechcel túto hypotézu prezentovať – jednak aby netrápil June a zároveň aby on sám nedochádzal k unáhleným záverom.

Videl, že takúto odpoveď June nepovažuje za uspokojivú, lenže v tomto jej nevedel pomôcť.

„Nerozumiem tomu.“

„Odpoveď pozná zrejme len Voldemort,“ odpovedal tichým hlasom.

„Nenávidím ho,“ zašepkala. Jej hlas pripomínal sykot, a on si na okamih spomenul, že ovláda parselčinu. Vzápätí sa viditeľne striasla a objala si lakte.

Nechal ju, aby sa so svojimi pocitmi vysporiadala sama. Nepomohlo by povedať jej, že on ho nenávidí tiež; načo by ju ešte viac trýznil?

„Stretli ste sa s ním niekedy?“ prelomila napokon ticho.

„Nie.“

„Ani keď chodil s mamkou?“

„Nie. Bol šikovný. Vyhýbal sa nám.“

„Vôbec vám to nepripadalo podozrivé?“

„Nanešťastie, nie. Ak by sme boli vedeli…“

„Prepáčte, nechcem vás obviňovať,“ skočila mu do reči. „Len sa to snažím pochopiť. Keď ma… posadol – nevedela som o sebe. Netušila som, že otváram Tajomnú komnatu, ani že útočím na ľudí. Až po tom, keď som sa prebrala, začala som tušiť, že ja možno stojím za tými útokmi. Neviem, či posadol aj ju, alebo… Možno, ak by aj mňa ovládal dostatočne dlho, bola by som zomrela...“

„Tak nehovor, June.“ Jeho hlas bol nezvyčajne tvrdý. „Harry ti pomohol a Voldemort je v kdesi v Albánsku. Nič ti nehrozí.“

„Lenže bolo také ľahké mu podľahnúť...“

„Pretože si nevedela, akú má moc, ani o svojej spätosti s ním. No teraz o nej vieš.“

Zdvihla k nemu oči. „Myslíte si, že je to výhoda?“

„Rozhodne je to výhoda. Pokiaľ dobre viem, Voldemort nevie, že má dcéru. Ty vieš, kto si a môžeš sa pripraviť. Aj preto tak usilovne študuješ obranu proti čiernej mágii, však?“

„Študovala som u kvôli Harrymu. Aby som jeho – v prípade potreby – mohla ochraňovať.“

„No ak ho chceš ochrániť, mala by si myslieť aj na seba.“

„Niekedy si myslím, že by mu bolo lepšie bezo mňa,“ šepla takmer nepočuteľne. „Keď sa ma snažil dostať z Tajomnej komnaty, pohrýzol ho bazilisk. Takmer tam zomrel… A Hermiona – ona skamenela. Je to moja najlepšia priateľka a ja som na ňu zaútočila...“

Než si to stihol rozmyslieť, vstal a podišiel k nej. Sadol si na podokenicu, aby mali oči na rovnakej úrovni a chvíľu sa na ňu díval. Vedel, že by bolo zbytočné formulovať správne slová, ktorými jej poradí, keď zrejme už cítila, čo sa v jeho vnútri deje, a tak potichu, no zreteľne prehovoril: „Vyhýbaním sa ľuďom, ktorým na tebe záleží, a na ktorých záleží tebe, nič nevyriešiš. Oni sa ťa nevzdajú. A môže sa stať, že pri nich preto nebudeš stáť práve v tých najdôležitejších chvíľach.“

June sa naňho mlčky dívala. Potom sa jej obočie stiahlo k sebe a spod narýchlo privretých viečok jej vytiekli slzy. „Viem, že by som mala dať na vašu radu, ale… bojím sa.“

„Čoho?“

„Samej seba.“

Trpko sa pousmial. „Rozumiem ti.“

Neisto skrčila obočie k sebe. Pochybovala o jeho slovách, a on chápal, prečo.

„No oni sa ťa neboja,“ dodal. „Mnoho ľudí v teba verí, tak prečo by si nemala aj ty?“

„Pretože ma nepoznajú tak ako ja seba.“

Zarazene zažmurkal. Konečne pochopil, o čo jej ide – aspoň si to myslel. „Myslíš si, že si zlá?“

„Bojím sa, že by som mohla byť.“

„Nijaký temný čarodejník nie je schopný vyčarovať Patronusa,“ povedal jej potichu. „Túto výsadu majú iba ľudia, ktorí v sebe majú dobro.“

Zdvihla k nemu oči plné sĺz. Bolo to zvláštne, no teraz, keď bola ich hnedá farba prekrytá vrstvou jej dojatia, boli ešte krajšie.

Postupne sa v nich objavila sila, ktorú pobadal aj v nedeľu. „Prepáčte, že stále plačem,“ povedala napokon a utrela si slzy.

„Nemám ti vôbec čo zazlievať. Predo mnou sa za svoje slzy nemusíš hanbiť,“ povedal jej povzbudivo, podišiel k stolu a vzal z neho tabuľku čokolády. Rozlámal ju na menšie kúsky a jeden z väčších podal June.

„Ešte som sa o Patronusa ani nepokúsila,“ zasmiala sa utrápene, no čokoládu si vzala a odhryzla si z nej kúsok.

„Čokoláda je dobrá za každých okolností,“ ubezpečil ju.

„Hovoríte ako Ron,“ uškrnula sa.

„Ron je múdry.“

„Ja viem,“ prikývla a odhryzla si znova. „Nevadilo by vám, ak by sme dnes Patronusa necvičili? Necítim sa na to.“

„Ako si želáš.“

„Ďakujem. Kedy… kedy by som mohla znova prísť?

„Vyhovovalo by ti to v piatok?“

„Vtedy mám trest.“

„Kedy si to stihla?“

„Dnes ráno. Na elixíroch,“ pokrčila plecami previnilo.

Remus pokrútil hlavou. „Tak teda v sobotu?“

„Ak môžete,“ súhlasila.

„Môžem.“

„Super. Tak… po raňajkách?“

„Budem ťa tu čakať. A nezabudni si čokoládu.“

„Pokojne si ju nechajte, zoženiem ďalšiu,“ usmiala sa. „Ďakujem za všetko.“

Zavrela za sebou, a hoci jej bolo ľúto, že Patronusa dnes necvičili, vedela, že by ho nedokázala vyčarovať ani udržať. Mala v sebe priveľa emócií – zlých emócií, a nedokázala sa zmôcť na dostatočné množstvo šťastných spomienok, hoci od rána dúfala práve v opak. Avšak po rozhovore s profesorom Lupinom mala chuť zájsť do knižnice a zapožičať si Dejiny Rokfortu, nie aby si ich prečítala, ale aby si prezrela obrázky. Raz sa o to už pokúsila – na začiatku júla, keď si uvedomila, že jej teta, ktorá ilustrovala Dejiny Rokfortu, bola v skutočnosti jej mamou; lenže nedokázala sa dívať na prácu osoby, ktorá mala s Voldemortom dieťa. Ktorá mala s Voldemortom ju.

Lenže profesor Lupin rozprával o Sheille tak pekne… S nehou, láskou… Samozrejme, že to bol iba jednostranný pohľad, lenže bol jediný, na ktorý sa mohla spoľahnúť práve preto, že profesor Lupin poznal Sheillu najlepšie. Nikoho iného, kto s ňou chodil do školy, nepoznala.

Madam Pinceová si ju sotva všímala, zrejme ju už poznala podľa krokov. Takmer všetky výtlačky boli vypožičané, no zopár sa ich predsa len našlo, a ona si vzala tú najzachovalejšiu. Sadla si na príjemne vyhriatu zem pod okno, na ktoré začínali dopadať obrovské dažďové kvapky a zadívala sa na úvodnú kresbu Rokfortu z Čierneho jazera. Až teraz, keď sa jej prizrela zbližšia, všimla si, ako precízne sú čiary ťahané, ohnuté a pospájané, kde sú tiene výraznejšie a ktoré sú svetlejšie, ako slnečné svetlo dopadá na južnú stranu hradu a vrhá tú severnú do tieňa, ktorý býva v lete taký príjemný.

Čím viac na tú kresbu hľadela, tým jej bolo ťažšie; nedokázala však od nej odtrhnúť oči, nedokázala otočiť stránku, ani žmurknúť; tá ťažoba sa hromadila v jej hrudi a keď preskúmala aj posledné okienko, poslednú škáročku a vežičku, oči sa jej zaliali slzami. Neplakala priamo kvôli svojej mame, ale kvôli tomu, čo ich obe zrazu spájalo. Hrad, škola, do ktorej obe chodili, no ktorú predovšetkým obe milovali.

[ » na začiatok « ]