Kapitola:
Pridaná: 19.1.2018, 20:35:53
Čítaná: 278×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Dumbledore, Snape
Stručný dej: Krátke pokračovanie k mojej poviedke "Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo". Sú to vlastne kapitolky, ktoré som chcela dať do príbehu, no napokon sa mi nehodili O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Patronus 2 » Žabka 3 » Mamka 4 » Rokfort 5 » Laň 6 » Vlkolak 7 » Darčeky 8 » Epilóg - Objatie

„Som rád, že si sa rozhodol prísť, Remus,“ prehovoril Albus, keď sa obaja usadili do kresiel oproti sebe. V krbe pukotal oheň a po oknách sa zakrádala námraza – koniec októbra bol prekvapivo chladný.

Remus na to nepovedal nič. Očakával, že s rozprávaním začne Albus. Nielen preto, že on poznal celý príbeh, ale aj preto, že sa obával, že otázky, ktoré položí, budú nasledované odpoveďami, ktoré ním otrasú, a vlastne aj všetkým v čo veril.

„Istotne máš kopu otázok,“ začal riaditeľ vľúdne.

„To áno,“ kývol Remus hlavou.

„Tak sa pýtaj.“

„Neviem, kde by som mal začať.“

„Ale vieš.“

„Bola s ním preto, že sa priklonila na jeho stranu?“ Trvalo sotva sekundu, kým túto otázku vyslovil. Nenávidel sa za to, že ju položil, a vopred poznal odpoveď, no bola to otázka, ktorú sa po vojne pýtali každého, kto mal známeho smrťožrúta alebo bol smrťožrútom.

„Nie.“

„Tak... ju ovládal?“

„Čiastočne áno.“

Remus vstal, až zaškrípalo kreslo. Nechystal sa nikam ísť, vlastne ani nevedel, prečo to urobil, no keď si predstavil, že Voldemort akýmkoľvek spôsobom ovládal Sheillu, vzbĺkol v ňom toľký hnev, že by nemohol sedieť.

„Voldemort bol očarujúci. Pokiaľ viem, rozprávala ti o ňom.“

„Áno,“ kývol Remus hlavou. „O chlapovi menom Tom.“

„Ako som povedal, dokázal byť veľmi očarujúci, ak chcel. No Sheilla, hoci neustále verila v dobro v iných, mala aj dobrú intuiíciu. Nebola by s ním vydržala tak dlho, ak by ju neovládal Imperiom. Časom si začala uvedomovať, že pri ňom stráca vlastnú súdnosť. Že sa mu podriaďuje.“

Remus potriasol hlavou a podišiel k oknu; sám nevedel prečo. Voldemorta sa mnohí báli a iba málokto ho nenávidel. Lenže on teraz pociťoval takú hlbokú nenávisť, že ak by sa mu dostalo to, čo z toho... z toho... odporného, hnusného... manipulátora zostalo, pod ruky, asi by ho vlastnoručne zabil.

„Nie som si istý, či bolo Voldemortovým zámerom splodiť s ňou potomka, alebo ju chcel obrátiť na svoju stranu, no predpokladám, že keď zistil, že to druhé nebude fungovať, rozhodol sa pre to prvé.“

„Nehovorte o nej, akoby bola iba... iba nástrojom na rozširovanie jeho moci,“ precedil pomedzi zuby.

„Ospravedlňujem sa ti. Len sa snažím zrekapitulovať všetky fakty.“

Remus nepovedal nič. Nenávisť v ňom bublala ako elixír spánku v prehriatom kotlíku a po veľmi, veľmi, veľmi dlhom čase mal pocit, že ak by bol bližšie k splnu, dokázal by prvú osobu, ktorá mu príde do cesty, roztrhnúť napoly.

„Nedovoľ, aby ti hnev zatemnil skutočný dôvod tvojej návštevy,“ ozval sa Albus po niekoľkých minútach ticha.

Remus sa zvrtol. „June to nevie. Ako má štrnásťročné dievča pochopiť, že jej mamu niekto prinútil, aby... aby ju splodili?“

Albus sa smutne zadíval do ohňa. „Teraz už chápeš, prečo som pred ňou tajil, kto je jej otcom.“

„Lenže ona to chce vedieť. Je zmätená.“

„A keď príde pravý čas, dozvie sa všetko. No emočne ešte nie je zrelá na to, aby to dokázala prijať a vyrovnať sa s tým.“

Remus pokrútil hlavou. Nevyznal sa vo výchove detí, vlastne nemal právo o čomkoľvek rozhodovať ani nič odsudzovať.

„Obľúbil si si ju,“ ozval sa Albus. „Úplne ti rozumiem, prečo. A zrejme aj ty začínaš rozumieť mne. Nie je ľahké starať sa o dievča, ktoré má schopnosť emotmágie, je celý život vystavené citom ľudí, ktorí ich majú vyvinutejšie než ona a pritom jej dopriať normálny život. Najmä nie po tom, čím si prešla.“

„Hľadá odpovede,“ odvetil Remus a vrátil sa ku kreslu, nesadol si však. Stisol opierku a snažil sa vytesniť z mysle predstavu Sheilly, nešťastnej, opustenej a oklamanej, ako prosí Albusa o úkryt a pomoc. „Bola nešťastná?“ opýtal sa po chvíli. Hneval sa sám na seba za to, ako krehko jeho hlas znel.

„Bola.“

Remus pokrútil hlavou. Tentoraz sa začal prechádzať. „Prečo... Prečo ma len nezavolala? Prečo...?“ Bola to tá najzbytočnejšia otázka, no v tejto chvíli sa zdala byť tá najpodstatnejšia. „Bola to moja vina,“ prehovoril napokon.

„Prečo by to mala byť tvoja vina?“ opýtal sa Albus pokojne, akoby bol stále jeho učiteľom.

„Ja som ju odmietol... Poslal som ju do Amsterdamu, potom šla do Paríža... Tam sa stretla s ním a...“

„Pokiaľ dobre viem, rozhodla sa k tebe vrátiť.“

„Áno, lenže nevrátila sa!“ odsekol. Hlas sa mu triasol, celý sa triasol. Už ani nevedel, či sa hnevá, alebo je nešťastný, alebo žiali...

„Urobila to, aby ťa ochránila.“

„Čo tam po mne?!“ zrúkol. „Ona je mŕtva a ja žijem! Nezaslúžila si to! Nezaslúžila sa stať sa obeťou toho odporného chlapa, mala byť šťastná! Mala žiť! Mala vychovávať June!“

Trýznivé myšlienky, ktoré potláčal, odkedy sa v lete dozvedel pravdu, sa teraz drali na povrch. Zašlé trápenie a výčitky sa mu vracali a on mal dojem, že z tohto celého neexistuje žiadne východisko. Keby dokázal vrátiť čas, keby bol vtedy vedel, čo sa stane, nikdy by sa nebol so Sheillou pri tom jazere rozišiel, nikdy, nikdy, nikdy by sa jej nebol vzdal. Chcel ju chrániť pred sebou, myslel si, že byť s vlkolakom je to najhoršie, čo by ju mohlo postretnúť, a napokon natrafila na niekoho omnoho, omnoho horšieho. On sám mohol byť nebezpečný, neužitočný, chudobný a bez vyhliadok, no aspoň ju ľúbil. Ľúbil ju vtedy a ľúbi ju aj teraz, hoci ho to zrazu opäť príšerne bolí.

„Súhlasím, Remus. No minulosť nedokážeme zvrátiť. Môžeme sa dívať iba do budúcnosti. A tá je teraz. Je tu June, ktorá potrebuje oporu. A som skutočne rád, že ju nachádza v tebe.“

Remus zvesil hlavu. Hanbil sa za to, že stratil nervy aj za to, že zvýšil hlas. No cítil, že ešte nie je koniec, že balansuje na hrane, odkiaľ ho aj tá najnepatrnejšia poznámka zhodí do temnej jamy plnej výčitiek svedomia a žiaľu.

„Prečo sa zabila?“ Jeho otázka bola skôr nádychom; s jej vyslovením zároveň aj naberal odvahu na to, aby ju transformoval do slov.

„Chcela ochrániť June. Bála sa, že by ju Voldemort odhalil. Obrana proti temnej mágii jej nikdy nešla a mala pocit, že sa jej Voldemort snaží dostať do mysle. Bola presvedčená, že vie, že sa schováva na Rokforte. Trýznilo ju to a trápilo. Nechcem ti spôsobovať viac žiaľu, no posledné týždne pred pôrodom neboli... pre ňu šťastné. Príšerne sa o June bála. I o Jamesa, teba a Siriusa. No na June sa tešila. Rozprávala o nej ako o novej nádeji a priznám sa, že som veril, že keď sa maličká narodí, Sheilla sa vzpruží. Bol by som ochotný ich ukrývať naďalej, učiť Sheillu oklumenciu... Lenže ona sa v tú noc rozhodla ukončiť svoj život.“ Remus pobadal v Albusových očiach slzy, hoci jeho vlastné mu zastierali zrak. Vzápätí sa mu podlomili kolená a klesol do kresla. Zaboril si tvár do dlaní a rozplakal sa.

„Neustále na teba myslela,“ pokračoval Albus zastretejším hlasom. „Spomínala ťa. A ľúbila ťa. Viem, že to pre teba nie je taká útecha, ako by mala byť, alebo ako si ona predstavovala, no ľúbila ťa do poslednej chvíle.“

„Viem,“ zamumlal Remus do dlaní. „Napísala mi to v liste.“

Albusa to prekvapilo. „Poslala ti list?“

„Áno. Našiel som si ho doma, po tom, čo nám James povedal, že zomrela.“

„Je náročné vyrovnať sa s láskou, ktorá neprežila roky, čo mohla. No ak mi dovolíš radu staršieho človeka – máš možnosť vynahradiť tie nenaplnené roky tým, že June pomôžeš. Je to jediný spôsob a zároveň tým pomôžeš aj sebe samému.“

„Stále to však nerieši, čo poviem June, keď sa opýta na Sheillu a Voldemorta.“

„Vždy si mal dobrú intuíciu, Remus. Keď na to príde čas, budeš to vedieť.“

Remus kývol hlavou. Vedel, že Albus mal pravdu, no v tejto chvíli sa to zdalo byť nemožné.

Keď sa ozvalo zaklopanie na dvere, obaja sa strhli. Vzápätí dovnútra vstúpila June. Obaja muži sa postavili a kým Albus sa usmial, Remus a odvrátil a utrel si oči i líca.

„Prepáčte, profesori, že vás ruším,“ prehovorila, skáčuc očami z Albusa na Rema. „Asi...“ hlas sa jej zachvel, „vás nechám.“

„Nie. Ja už som na odchode,“ odvetil Remus. „Ďakujem, Albus, za rozhovor. Dobrú noc, June.“

Preletel okolo nej rovnako rýchlo ako občas Snape, keď sa ponáhľal šikanovať Harryho alebo Nevilla, a zavrel za sebou.

„Ak chcete smútiť osamote, pochopím to,“ šepla June, hľadiac na Albusa.

„Nie. S Remom sme spomínali na tvoju mamu,“ ozrejmil jej a ponúkol jej, aby si sadla do kresla, v ktorom predtým sedel Remus. Prijala to; bolo príjemne teplé.

„Veľmi ju ľúbil, však?“ hlesla jemne.

„Obávam sa, že ju stále ľúbi rovnako,“ odpovedal. „Ale to ty už vieš.“

„Nemohla som si pomôcť,“ potriasla hlavou. „Nechcela som, no dementori...“

„Profesor Lupin ti nič nevyčíta. A ani ja.“

Zvesila hlavu a po chvíli i plecia. Dívala sa na svoje prsty a neisto sa s nimi pohrávala, hrýžuc si spodnú peru.

„Prečo si sem prišla, June?“

Zdvihla k nemu zrak. „Aby... aby som sa vám ospravedlnila.“

„To ja by som sa mal ospravedlniť tebe, June,“ odvetil potichu.

„Nie. Správala som sa... zle,“ šepla. „Mrzí ma to.“

„Aj mňa mrzí, že som ti tajil pravdu. Nevedel som ináč.“

Pokrčila plecami a objala si lakte. Po chvíli vstala a podišla k oknu, stanúc si na rovnaké miesto ako Remus pred ňou. Mala toľko otázok týkajúcich sa Voldemorta i svojej mamy. A najmä Tajomnej komnaty a toho, prečo nik nezasiahol...

„Nenapadlo vám, že to ja som mohla otvoriť Tajomnú komnatu?“ opýtala sa napokon potichu.

„Zišlo mi to na um, áno,“ priznal.

„Prečo ste nič nepovedali?“

„Pretože by to znamenalo prezradiť ti pravdu o tvojom pôvode.“

„A preto ste ma nechali znehybňovať spolužiakov? Hermionu?“ vzlykla.

„Nechcem sa obhajovať, June. No azda ti ako útecha postačí to, že ťa mám priveľmi rád na to, aby som ti akokoľvek ublížil. Bolo to tak aj minulý rok. Tvoja mamka bola krehká a bál som sa, že prijmeš správu o svojom pôvode zle. Beztak si bola tými útokmi vystrašená.“

„Pretože som sa bála, že za nimi stojím ja!“ obrátila sa k nemu. Spodná pera sa jej triasla a z očí sa jej rinuli slzy. „Mohla som kohokoľvek zabiť, bolo to číre šťastie, že nik nezomrel...“

„S tým súhlasím. No nezišlo ti na um, že práve vďaka tomu, že Lord Voldemort ovládal práve teba, nik nezomrel?“

Nechápavo zažmurkala.

„Máš v sebe priveľa dobra, June. Každá osoba, ktorá bola napadnutá, iba skamenela. Bol to milosrdný osud v porovnaní s tým, ktorý ich pôvodne čakal. Myslím si, že hoci ťa tvoj otec ovládal, bránila si sa mu. Vyhľadávala si obete a útočila si na ne spôsobom, ktorý zaistil, že ani jeden z nich neumrel.“

„Ale baziliska ovládal Voldemort.“

„Prostredníctvom teba.“

Dlho naňho hľadela bez žmurknutia. „Priveľmi mi dôverujete,“ hlesla napokon.

„Ty si dôveruješ primálo,“ oponoval jej.

Frustrovane sa odvrátila. Za oknami sa začalo stmievať, na Hagridovu chalupu sotva dovidela.

„Ako mohol Voldemort donútiť moju mamu, aby sa doňho zaľúbila?“ vyslovila napokon otázku, ktorá ju trápila už od júna.

„Láska je zložitá, June,“ prehovoril Albus pokojne. „Máva rôzne podoby s rôznymi výsledkami a následkami.“

„Ja viem. Som primladá na to, aby som to pochopila,“ hlesla.

„Čiastočne možno áno. No kým na to nedozreješ, je zbytočné trápiť sa tým, nemyslíš?“

„Lenže... ja ju vôbec nepoznám,“ šepla zronene. „Neviem, kto bola. Čo mala rada, v akých predmetoch vynikala, ako vychádzala s ock... s Jamesom...“

„Nepýtala si sa profesora Lupina?“

„Nechcela som ho trápiť.“

„A čo takto mu pomôcť?“

„Ja?“

„Áno.“

„Som len jeho študentka.“

Albus na ňu veľavýznamne pozrel. June si povzdychla. Chvíľu jej trvalo, kým si to priznala, ale napokon k tomu bola nútená: „Bojím sa, že… na konci roka odíde.“

„Ako to ovplyvňuje to, že by si mohla profesorovi Lupinovi pomôcť?“

„Že…“

„Nenapadlo ti, že som profesora Lupina zamestnal až tento rok z nejakého dôvodu?“ opýtal sa a trochu sa predklonil.

June znova zažmurkala. Nechal ju, nech si v hlave spojí všetko, čo sa zatiaľ dozvedela. Keď jej oči zablyšťali poznaním, usmial sa.

„Profesor Lupin poznal tvoju mamku lepšie než ja. A ona verila, že profesor bude pre teba niečo ako strýko. Ak by bola mohla, požiadala by ho, aby bol tvojím krstným otcom, no kvôli profesorovej bezpečnosti som sa ním stal ja. Voldemortov pád, samozrejme, všetko zmenil. No ešte nie je neskoro pokúsiť sa dobehnúť stratený čas.“

June nad jeho slovami uvažovala. „Naozaj si myslíte, že by mu to mohlo pomôcť?“

„Som o tom presvedčený.“

Oprela sa krížami o podokenicu. „Dobre.“

Chvíľu sa na seba dívali.

„Chýbali ste mi,“ šepla napokon.

„Aj ty mne, June,“ usmial sa a vstal. Roztiahol ruky a ona sa mu hodila do náručia ako kedysi, keď sa po dlhých cestách vracal na Rokfort a ona ho čakala pri bráne, aby ho privítala ako prvá.

[ » na začiatok « ]