Kapitola:
Pridaná: 11.9.2017, 12:12:44
Čítaná: 650×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Synea, Roy, Maximus...
Stručný dej: Pokračovanie historickej romance Miluj ma navždy. Synea ešte donedávna mala milujúcich rodičov a žila v prepychu. Jej srdce napĺňala láska a nádej, že raz stretne muža, ktorý ju bude milovať rovnako ako jej otec matku. Dnes však žije ako posledná slúžka len so svojím mladším bratom. Rodičia sú mŕtvi, svadba zostala len v snoch. Jediné, čo Synea má, je srdce naplnené nenávisťou voči Maximovi Wingatemu. Túži mu oplatiť všetku bolesť, čo jej s bratom spôsobil. Prichádza s jediným úmyslom. Zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nenávisť v hodvábe 2 » Nenávisť v hodvábe 3 » Nenávisť v hodvábe 4 » Nenávisť v hodvábe 5 » Nenávisť v hodvábe 6 » Nenávisť v hodvábe

Nie nadarmo bol Maximus jedným z najlepších bojovníkov. Za svoje reflexy sa nikdy nemusel hanbiť. Skôr, než Synea dopadla na zem, priskočil k nej a stlmil jej pád. Prekvapilo ho, aká je útla a ľahučká. Opatrne ju vzal do náručia a uložil na pohovku vedľa dverí. Kuchárka sa tomu všetkému zamračene prizerala.

„Je tu nová a hneď robí ťažkosti. Pane, odpusťte mi to, okamžite ju vyhodím. Nepotrebujeme služobníctvo, ktoré si neplní povinnosti,“ sklonila hlavu.

„Nechaj nás,“ rozkázal Maximus.

„Ale...“ prekvapene k nemu vzhliadla.

„Počula si. Odíď.“

Kuchárka si niečo zašomrala a vyšla z miestnosti. Maximus prevrátil očami. Niektorí zo služobníctva mali stále dojem, že je malý chlapec. A v tom horšom prípade obyčajný zhýralec. Nepáčilo sa mu to. Áno, v živote urobil niekoľko chýb, ktoré dodnes ľutoval. A iste, nebol svätec a nežil ako mních. Ale vedel sa o seba postarať a žiadnu zo žien k ničomu nenútil. Ale služobníctvo videlo len to, čo mu vyhovovalo. Jeho otec bol pánom, po akom každá krajina túžila. Mocný, šikovný a cieľavedomý. Často cestoval po krajine, vždy sa chcel sám presvedčiť, či všetko prebieha tak, ako má. Maximus bol stále len jeho synom, nech urobil čokoľvek.

Zamrvenie ženy pri ňom ho prebralo. Znovu sa na ňu zahľadel. Bola krásna, ale vychudnutá. Zdalo sa, že už dlho nejedla. Na miestach, ktoré neboli zahalené nepríťažlivou vrecovitou látkou, bolo vidno kosti.

Jemne ju pohladil po líci.

„Dievča...“

Synea zmätene zaklipkala očami. Zaostrila na postavu nad sebou. Anjel. Žiadny muž nemôže byť taký krásny. A tie oči! Tmavé a hlboké. Čím dlhšie do nich hľadela, tým väčšmi sa jej zmocňoval dojem, že sa topí. Zrýchlil sa jej dych, čo mu neušlo. Čierne oči zaiskrili. Vtom jej došlo, kto je tým krásnym mužom nad ňou a vytriezvela. Prižmúrila oči a rýchlo sa od neho odťahovala.

„Čo je, čo je? Neutekaj tak, ublížiš si,“ pridržal ju na mieste.

„Nedotýkajte sa ma,“ sykla Synea vystrašene. Je tu s ním sama, bezbranná. Čo ak ju zabije rovnako ako jej rodičov?!

Maxima zarazil strach v dievčininých očiach. Stiahol ruku a odtiahol sa.

„Bojíš sa ma?“

„Nie.“

Maximus sa usmial. Ten vzdor sa mu páčil.

„Ako sa voláš?“

Synea rýchlo premýšľala. Má mu prezradiť svoje meno? Čo ak ho privedie k jej bratovi? Nie, musí si vymyslieť iné.

„No čo? Zabudla si svoje meno?“

Spomenula si na svoju komornú. Potrebuje jednoduché meno. „Li... Lisa.“

„Lisa...“ zopakoval Maximus zamyslene. „Takže, Lisa, kedy si naposledy jedla?“

„Prečo?“ spýtala sa Synea útočne.

„Pretože si vychudnutá? A omdlela si.“

„Ospravedlňujem sa,“ znovu sa štverala na nohy, nahnevaná na svoju slabosť. Len čo sa jej však podarilo stať, opäť sa jej zakrútila hlava a zatackala sa. Na svojom chrbte pocítila mocnú hruď.

„No... vidím to tak, že sa pekne naješ so mnou,“ oznámil jej Maximus pokojne, hoci vo vnútri prežíval hotovú búrku. Napriek tomu, že žena v jeho náručí bola až príliš štíhla, nemohol ignorovať jej mäkkosť. A ženskú vôňu.

„Nie, najskôr si musím dokončiť prácu, potom sa smiem najesť,“ pípla Synea. Už sa nepokúšala vyslobodiť. Všetku energiu investovala do snahy znovu neomdlieť.

„Ak pracuješ v mojom zámku, musíš počúvať mňa. A ja ti kážem najesť sa. Nepotrebujem služobníctvo, ktoré odpadáva pri rozkladaní vidličiek,“ vzal ju do náručia, nevšímajúc si jej zhíknutie, a uložil ju na stoličku. Nečakal na slúžku, sám jej naložil z voňavej polievky z holuba, s mastnými okami na povrchu. Vtisol jej do dlane lyžičku.

„Jedz,“ prikázal jej, mračiac sa nad jej zachmúreným výrazom. Čo sa jej nepáči? Vari chce dobrovoľne zomrieť? „Alebo si to otrávila?“

Šibla po ňom pohľadom. Vie, prečo sem prišla?

„Nie.“

„No tak? Dám si aj ja, nech máš pokoj na duši. Nie, Lolo, nepotrebujem ťa teraz, môžeš odísť,“ kývol mužovi, ktorý sa zjavil vo dverách. Viac si ju nevšímal. Pustil sa s chuťou do jedla. Chvíľu ho pozorovala. Čierne kučery mu padali do čela a zakrývali tvár. Zovrela pery. Ako len mohol?! Ako?! A ešte sa tvári ako svätec a myslí si, že tým, že ju ponúkne polievkou zo svojho drahého taniera, si ju získa a bude mu do smrti vďačná? Na to nech zabudne! To sa nikdy nestane.

Napokon však usúdila, že prílišná hrdosť jej v tejto chvíli nepomôže. Potrebuje silu, aby mohla splniť svoj sľub. A tá polievka je naozaj chutná. Začala opatrne jesť. Využije všetko, čo bude môcť, aby sa dostala do cieľa. A najskôr musí naozaj nabrať silu.

Maximus na ňu nenápadne pozrel. Konečne sa pustila do jedla, už si myslel, že mu tú vriacu polievku vchrstne do tváre. Vôbec nechápal, prečo naňho hľadí s toľkou nenávisťou. Vari sa už niekedy stretli a on si ju nepamätá? Alebo ešte horšie, spal s ňou a nespomína si? Nie, to nie je možné. Tie nádherné oči by si isto zapísal do pamäte. I tie plné pery, ktoré priam pozývajú, aby ochutnal ich sladkosť. Alebo patrí k tým, ktoré odmietol skôr, ako ich videl? Občas ho uháňali ženy, s ktorými sa v žiadnom prípade zapliesť nechcel. Vdovy, panny a chudobné ženy, dúfajúce, že si ich vezme alebo aspoň oťarchavejú a on ich dieťaťu bude musieť priznať meno.

Zamračene si ju premeral. Nevedel ju zaradiť, ale prekážal mu hnev, sálajúci z celého jej tela. Veď jej prvý pohľad svedčil o obdive. Prečo nastala zmena?

Už na mňa zazerá, pomyslela si Synea, ktorej neušiel zamračený výraz jej nového pána. Ktovie, čo sa mu preháňa v mysli. No nech je to čokoľvek, dlho to nepotrvá. Mama ju vždy učila vytrvalosti. Teraz si túto vlastnosť vyskúša na vlastnej koži.

[ » na začiatok « ]