Kapitola:
Pridaná: 10.9.2017, 22:02:47
Čítaná: 487×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Synea, Roy, Maximus...
Stručný dej: Pokračovanie historickej romance Miluj ma navždy. Synea ešte donedávna mala milujúcich rodičov a žila v prepychu. Jej srdce napĺňala láska a nádej, že raz stretne muža, ktorý ju bude milovať rovnako ako jej otec matku. Dnes však žije ako posledná slúžka len so svojím mladším bratom. Rodičia sú mŕtvi, svadba zostala len v snoch. Jediné, čo Synea má, je srdce naplnené nenávisťou voči Maximovi Wingatemu. Túži mu oplatiť všetku bolesť, čo jej s bratom spôsobil. Prichádza s jediným úmyslom. Zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nenávisť v hodvábe 2 » Nenávisť v hodvábe 3 » Nenávisť v hodvábe 4 » Nenávisť v hodvábe 5 » Nenávisť v hodvábe 6 » Nenávisť v hodvábe

Na okolie sadal súmrak. Obyvatelia dedinky sa chystali na spánok. Mamy ukladali svoje dietky do postieľok, s láskou ich pohladili po líci, na čelo im dali krížik a tým menším zaspievali uspávanku. Keď usnuli, prikryli ich a odišli za manželmi, spokojné, že hoci je ich život ťažký, dlane majú zodraté, osud im nadelil šťastie v podobe rodiny. Postupne hasli svetlá v každom jednom domčeku, majitelia zaspávali spánkom spravodlivých. Len zrub na okraji lesa ešte nespal.

Synea sedela pred dverami s kolenami pritiahnutými až k brade a hľadela na zámok, vypínajúci sa v diaľke. V dievčininom pohľade blčala nenávisť. Tam, v tom prepychovom zámku žil človek, ktorý jej vzal všetko. Zabil jej rodičov a z nej i jej brata Roya spravil siroty. Dovtedy žila obklopená luxusom, bohatstvom, milujúcimi rodičmi, ktorí sa stále ľúbili ako na začiatku. Mala všetko, stačilo sa vydať, vek na to mala. A zrazu o všetko prišla. A to len kvôli nemu! Kvôli Maximovi Wingatovi! To on za všetko môže! On a jeho zhýralý život! Ale ona mu to vráti! Všetko mu vráti aj s úrokmi! Bolesť aj slzy, ktoré prelieva odvtedy, čo býva v tomto zrube. Už má len svojho sedemročného brata a šaty oblečené na sebe.

S hlavou hrdo vystretou vstala a vošla do provizórneho domčeka. S láskou pozrela na mladšieho brata, lepšie ho poprikrývala a potom si s povzdychom sadla k nemu. Ako veľmi sa podobal na svojho otca! Keď vyrastie, isto bude lámať ženské srdcia! A mal by väčší úspech, keby žil život, ktorý mu právom patrí. Ale ona sa pomstí. Nebude pokojne spať, kým nevyskúša všetky dostupné zbrane!

Naposledy Roya pohladila po hlávke a ľahla si i ona. Čakala ju ďalšia z bezsenných nocí.

Svitanie privítala s úsmevom. Odhodlane nachystala ovsenú kašu s malinami, ktoré sa jej podarilo vyzbierať predošlý deň v lese a nechala rozospatého brata naraňajkovať sa. Ona sama už dlhšiu dobu poriadne nejedla a bola si vedomá, že isto nevyzerá rovnako príťažlivo ako kedysi. No život a zdravie jej brata jej boli prednejšie a tak sa jedla radšej zriekala.

„Dnes odtiaľto odchádzame,“ prehovorila, keď Roy vylízal celú misku a vzdychol si. Stískalo jej srdce pri vedomí, že si zaslúži viac, ale dávala mu všetko, čo mohla. No ak dnes všetko vyjde podľa predstáv, možno jej brata čaká niečo lepšie. Možno... Ak všetko vyjde podľa jej predstáv. A ak nikto nepríde na to, že tmavovlasý chlapček je synom Patricie a Alejandra.

„A kam pôjdeme?“ uprel na ňu Roy veľké očká.

„Musím si nájsť prácu. Na zámku jej je vždy veľa, určite ma zamestnajú. A ty pôjdeš so mnou a skúsime nájsť niečo aj tebe.“ Kvokla si k nemu. „Pozri na mňa, Roy.“ Urobil, čo mu kázala. Na chvíľu ho zarazila naliehavosť v sestrinom pohľade.

„Budem na teba dávať pozor a nikomu nedovolím, aby ti ublížil. Ale nesmieš nikomu prezradiť, kto si, dobre? A už vôbec nie, že si môj brat.“

Roy zvraštil obočie. „Prečo?“

„No...“ urýchlene uvažovala nad odpoveďou, prijateľnou pre sedemročné dieťa. Nechcela ho vystrašiť. „Na zámku môžu byť aj neprajníci. Nie vždy sú radi, ak sa im tam motajú súrodenci. Najmä v tomto zámku.“

Zahryzla si do jazyka. Možno nebol najlepší nápad vravieť mu čokoľvek. Bola taká vystrašená zo svojho odvážneho plánu, až sa obávala, že robí jednu chybu za druhou. „Viac ti poviem potom, keď budem vedieť i ja viac, dobre? Ale ja viem, že ty si môj odvážny a rozumný braček a že budeš počúvať a uvážene konať.“

Roy prikývol.

„Dobre. Tak si vezmi, čo chceš mať pri sebe, lebo sem sa už asi tak skoro nevrátime.“

„Bude ten zámok taký ako bol nás?“ tíško sa spýtal Roy po chvíľke obzerania sa po izbietke. Jediné, čo mal, bol handrový medvedík, ktorého mu vyrobila mama. Spával s ním každú noc, ešte stále bol nasiaknutý maminou vôňou. Vždy, keď mu strašne chýbala, zaboril si nos do látky a zhlboka dýchal. Zároveň skrýval slzičky pred svojou veľkou sestrou. Vnímal jej strach i hnev a bál sa, že stratí aj ju.

„Áno, bude taký, ako bol ten náš. Dokonca i krajší a väčší,“ dodala Synea s povzdychom, naposledy sa rozhliadla navôkol, vzala brata za ruku a spoločne s vychádzajúcim slnkom vykročili v ústrety novému a nebezpečnému životu.

Cesta k zámku bola náročná. Na pohľad sa jej nezdal príliš ďaleko, ale keď kráčala s dieťaťom, ktoré nevládalo toľko prepletať nohami, každú chvíľu museli odpočívať. Znepokojovala ju aj vlastná slabosť. Dni bez jedla sa na nej začínali prejavovať, ale dúfala, že na zámku im obom dajú i najesť.

Napokon sa dostali pod hradby. Synea nechala svojho brata u dobrosrdečnej ženy v malom obchodíku a vybrala sa získať prácu.

Späť sa vrátila až o dve hodiny. Umorená teplom, hladom i obavami. V srdci jej však klíčila nádej a radosť. Podarilo sa! Bude pracovať na zámku! V kuchyni, ako pomocná slúžka, s čím nemala príliš veľa skúseností, ale bola odhodlaná. Len čo sa jej podarí Maxima zabiť, ujde a nikdy viac o nej a o jej bratovi nikto počuť nebude.

„A kam s ním idete?“ zaujímalo dobrú ženu. Zvedavo si obzerala dievčinu. Držanie tela mala hrdé a vzpriamené ako šľachtičná, ale odev ošumelý. Bola vychudnutá, v tvári prepadnutá, ale zafírové oči, orámované hustými čiernymi mihalnicami, žiarili odhodlaním a životom. Pery mala napriek nízkej váhe plné a červené a postava ukrytá pod vrecovinou naznačovala, že dievča malo aj kypré tvary tam, kde mužské oči najradšej skĺzavali. Nerozumela, o čo tu ide a kto sú títo dvaja prišelci, ale malý chlapec sa jej zapáčil.

„Do zámku.“

„A čo tam s ním chcete robiť?“ udivene na ňu pozrela žena v strednom veku.

„Neviem... ja som si tam našla prácu ako slúžka a musím vziať aj chlapca. Sľúbila som jeho... mame, že sa oňho postarám. Viete, zomrela na horúčku, boli to naši susedia.“ Hoci v nej žena vyvolávala sympatie i dôveru, nedovolila si povedať pravdu ani jej. Nikto nesmie vedieť, kto sú. Nikdy by si neodpustila, ak by Roy kvôli nej prišiel o život.

„A vy si myslíte, že vás len tak príjmu s malým chlapcom? Len by tam zavadzal. A vy by ste čochvíľa o prácu prišli. Ale mohli by ste ho nechať u mňa. Mám syna aj v jeho veku, bolo by im veselšie. A vy by ste mohli kedykoľvek prísť svojho chránenca navštíviť.“

Synea nedôverčivo hľadela na ženu. Nechcela brata púšťať z dohľadu, oddeliť sa od neho, ale aj ženine slová mali zmysel. Naozaj by ju s bratom nemuseli uchýliť. Pri pýtaní sa na prácu sa ho neodvážila spomenúť. Rozhodla sa dať na intuíciu a tá jej naznačovala, že žena pred ňou má dobré srdce a čestné úmysly.

„Som Irena a zavolám vám aj svojho syna Paula, aby ste mi verili.“

„Och, nechcela som, aby ste si mysleli, že vám neverím,“ zapýrila sa Synea, ale to už Irena volala na syna.

„Nezazlievam vám to. Ani ja by som svoju krv nenechala u hocikoho,“ odvetila žena a Synea sa zarazila. Ona na to prišla?!

Onedlho pribehol Paul, plavovlasý pehatý chlapec, s obdratými a zaplátanými, ale čistými, nohavicami. S Royom si ihneď padli do oka a v priebehu niekoľkých sekúnd spoločne vybehli von hrať sa.

„Postarám sa oňho. Môže tu prebývať... Nebyť problémov pri pôrode, Paul by mal dvojča,“ vzdychla si melancholicky žena a pretrela zvlhnuté oči. „Ak vám tým trochu pomôžem, budem len rada. Zároveň budem mať aspoň na chvíľu pocit, že mám oboch synov.“

Synea tušila, čo sa asi v Irene odohráva. I jej mama, lady Patricia, vraj prvé dieťatko stratila a Synea bola až tým druhým, vytúženým. Potom jej mama dlho nemohla otehotnieť pre komplikácie, ktoré nastali pri prvom dieťati. Aspoň tak jej to matka vysvetľovala, keď ju oboznamovala s tým, čo ju v budúcnosti ako ženu v manželstve čaká.

„Dobre, budem vám vďačná,“ pristala napokon. „Roy?“ zakričala na chlapca. Pribehol hneď. „Roy, ako sa ti tu páči?“

„S Paulom je zábava.“

„To ma teší,“ usmiala sa, pohladiac ho po spotenom čele. „A chcel by si tu s ním chvíľu zostať?“

„Ako dlho?“

„Nejaký čas... kým budem pracovať na zámku a kým nezarobím dostatok peňazí, aby sme mohli odísť. Ale budem za tebou každý deň chodiť,“ uisťovala ho.

„Určite?“

„Určite.“

Bratovi sa zatriasla brada.

„Roy, veríš mi?“ sklonila sa k nemu.

„Verím,“ vydýchol chlapec a nechal sa objať.

Potom Synea rýchlo vstala a vybehla na chodníček vedúci k zámku. Onedlho už stála opäť na prahu kuchyne so skromným batôžkom, ukrývajúcim posledné veci, čo jej zostali - postriebrenú kefu, jemnú nočnú košieľku a perlový náhrdelník. Všetky veci opatrovala ako oko v hlave a ani na chvíľu ich nepúšťala z rúk. Doteraz sa jej podarilo nepredať ich a bola odhodlaná nevzdať sa ich ani v najbližšej budúcnosti.

Hlavná kuchárka, bucľatá žena s prísnym pohľadom, ju hneď pojala do práce. Keď však videla, že varenie nie je Syneina silná stránka, s hundraním ju poslala prestrieť do jedálne. Synea sa potešila. Nielen že presne vedela, kde ktorá lyžička leží, ale konečne smela odísť z miestnosti presýtenej tisíckami pachov, z ktorých sa jej krútila hlava. Na jedlo však mala právo až po odrobení. Modlila sa, aby do večera vydržala.

Znechutene si prezrela honosnú miestnosť. Zlaté svietniky, vyzdobené steny, pozlátený stôl... Maximus Wingate si žil v prepychu, ktorý získaval z ničenia životov iných. Možno by mohla založiť požiar... Nechcela však zabiť nikoho navyše. I tak si občas nebola istá, či dokáže zniesť zo sveta tohto jediného človeka. Pri tej predstave sa vždy chvela, ale nenávisť ju poháňala vpred.

Spokojne pokývala hlavou. Všetok príbor bol na svojom meste, čaše tiež, džbány s vodou sa vypínali medzi taniermi. Stôl tiež dozdobovali fialkasté vázy s rozličnými kvetmi. Už-už sa chystala na odchod, keď tu jej nahlas zaškvŕkalo v žalúdku.

„Tuším si hladná,“ ozval sa za ňou mužský hlas.

Zvrtla sa. Pred ňou sa týčil veľmi dobre stavaný muž. Široké mocné plecia sa napínali v ľahkej ľanovej košeli a svalnaté stehná sa ukrývali v pevnej látke hnedej farby. Na nohách mal obuté zaprášené čižmy. Synea si ho prezrela od hlavy po päty a znovu sa vrátila k tvári. Čierne oči sa na ňu veselo usmievali. Aj v tmavých vlasoch mal prach a tak Synea na základe jeho zjavu usúdila, že to bude tiež nejaký pomocník v okolí hradu. Nepôsobil na ňu ako naškrobený aristokrat. Placho sa naňho usmiala.

Mužovi neunikol záblesk obdivu v dievčininých očiach.

„Lord Maximus! Už ste sa vrátili? Preboha, ako to vyzeráte? Už aj sa bežte prezliecť a očistiť!“ hrešila ho kuchárka, keď vošla do jedálne aj s hrncom plným pariacej sa polievky.

Syneine zafírové oči sa rozšírili údivom a hneď na to jej tvár stvrdla. Maxima udivila zmena v jej tvári a zmätene nadvihol obočie nad nenávisťou, ktorá sa zrazu zjavila v jej pohľade. Nestihol sa však spýtať na dôvod zmeny, pretože dievčina sa zrazu zatackala, priložila si dlaň k čelu, spravila dva kroky a zviezla sa na zem.

***

No a je tu pokračko k Miluj ma navždy. Ani srnky netušia, ako často to bude pribúdať, koľko to bude mať častí a ako presne to skončí, ale ako rozptýlenie snáď niekoho poteší. :)

[ » na začiatok « ]