Kapitola:
Pridaná: 18.3.2017, 11:47:29
Čítaná: 307×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Lou, Alex, kráľ Alastair
Stručný dej: Dvaja bezcitný ľudia. Jeden muž, druhý žena. On kráľ, ona assassin. Obaja chcú smrť toho druhého. Môže medzi nimi vzniknúť niečo viac ako nenávisť, alebo sa nakoniec navzájom zabijú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII. 9 » IX. 10 » X. 11 » XI. 12 » XII. 13 » XIII. 14 » XIV. 15 » Epilóg 16 » Bonusová (záverečná) kapitola

Ahoojte :) Sorry, bola som lenivá. Ale nie, dala som si na pár týždňov prestávku od písania, aby som nabrala inšpiráciu a nápady. :)) Dúfam, že sa nehneváte. :) Pardon za chybky a užívajte kapitolku.

Vysvetlivky:

„Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam.“ - "Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv." (motto templárov)

Kapitolku venujem Sovičke Marike :)

----------------------------------------------

Od Alastairovho príchodu medzi assassínov prešiel už mesiac. Za ten čas ho Lou naučila všetkému, čo sa doteraz učila sama. Prekvapilo ju, ako sa Alastair rýchlo učil. Ani sa nenazdala, a on už ovládal všetko, čo sa ona učila desať rokov.

„Budúci týždeň idem so Sanu,“ oznámil jej, keď sedeli na streche kostola a pozorovali zapadajúce slnko.

„Prečo?“ opýtala sa a po očku naňho pozrela.

„Stretnutie templárov. Majú sa preberať novinky, plány a ďalšie kroky.“

„Mariano pôjde s tebou?“

Mariano bol jediný problém, ktorý musela trpieť za celý ten čas, ktorý strávila v paláci. Nemohli sa navzájom vystáť. Boli ako pes a mačka. Ako mačka a myš.

Kým ona ho nemohla ani cítiť, Alex si k nemu chcel nájsť cestu. Nepáčilo sa jej to a rovnako tak Marianovi.

Hocikedy, keď sa s ním chcel Alex porozprávať, alebo nadhodil tému, ku ktorej sa mal pridať, Mariano naňho zrúkol a odmietal sa s ním ďalej baviť. Lou najskôr uvažovala, či je Alex slepý, alebo len nechce vidieť Marianov nezáujem. Neskôr, keď uvidela Alexa úplne skleslého, jej to došlo - Alex to len nechcel vidieť.

Často uvažovala, či Alex necíti niečo viac k Marianovi. Hoci to sem tam nadhodila, vždy jej povedal, že je to hlúposť, alebo jednoducho zmenil tému. Lou bolo jedno, či bude Alex na ženy, či na mužov, jediné čo nechcela bolo, aby sa zamiloval do Mariana – do jej úhlavného nepriateľa.

„Áno, ako templár tam bude musieť ísť tiež,“ povedal Alastair s neskrývaným hnevom.

Medzi Alastairom a Marianom to bolo stále rovnaké. Alastair mu odmietal veriť a Mariana nesmierne tešilo vidieť Alastaira naštvaného. Ich rozhovory končili hádkami a neraz sa stalo, že si Alastair svoj hnev nakoniec vybíjal pri boji s Lou. Jej to nijak nevadilo. Vedela, že hnev je najlepšie dostať zo seba. Keď nie rozbíjaním vecí, tak bojom.

„Ešte stále tomu nemôžem uveriť,“ zamrmlala s úsmevom Lou. „Pred mesiacom som ťa chcela zabiť, a teraz tu spoločne sedíme.“

„Časy sa menia,“ zasmial sa Alastair. „Alebo mi ešte stále neveríš?“ zvážnel.

Lou pokrčila plecami. „Neviem. Za ten mesiac si ma presvedčil, že nás nechceš len využiť, aby si mohol templárom posielať novinky o našich plánoch, ale na druhú stranu, je vo mne ešte niečo, čo ti nedokáže naplno dôverovať.“

Alastair chápavo prikývol. Vedel, že po tom všetkom, čo napáchal, bude ťažké, aby mu Lou dôverovala, ale bol rád aspoň za tú trochu jej dôvery.

„A čo Alex? Ten ma stále nenávidí?“ obrátil k nej hlavu.

Lou prikývla. „Nechce ti dôverovať. Nie po tom, čo si nám zabil rodiny.“

„Chápem.“

„Ale môžem ťa ubezpečiť, že Edward ti, hoci nerád, začal dôverovať,“ usmiala sa naňho.

„Donútila si ho? Alebo si sa mu vyhrážala?“

Lou pokrútila hlavou. „Nie, ale presvedčilo ho to, ako si celý mesiac poctivo trénoval. Ako si sa celkom oddal nášmu zákonu bez toho, aby si o tom vôbec vedel.“

„Zákonu? O čom..“

Prerušil ho Louin smiech, ktorý sa v tichu rozliehal po celej Podhore. Alastair si to nechcel priznať, no miloval, keď sa Lou smiala. Obaja v tej chvíli ani netušili, že sa pomaly, ale isto, do seba zamilovávajú.

-----------

Keď sa Alastair s Marianom vybrali do Sanu, Lou sa rozhodla, že sa porozpráva s Alexom. Chcela vedieť pravdu o tom, ako je to medzi ním a Marianom.

„Môžem?“ opýtala sa ho, keď ho videla sklesnuto sedieť na posteli v jeho izbe.

Prikývol, no vôbec nejavil záujem o jej osobu. Pohľadom hypnotizoval stôl pred posteľou, na ktorom bolo položených pár kníh. Zvyčajne to boli zaujímavosti a fakty, ale aj detektívky a trilery.

Lou sa posadila k Alexovi a zobrala do ruky vankúš, ktorý následne objala. Chvíľu obaja mlčky sedeli, až ticho preťal Alexov skleslý hlas.

„Prečo si prišla?“ opýtal sa jej, no nedokázal sa na ňu pozrieť.

„Chcela som sa ťa niečo opýtať,“ povedala.

Alex vôbec nedal najavo, že by sa s ňou chcel rozprávať. Jeho vnútro horelo. Nedokázal poriadne rozmýšľať, nedokázal poriadne uvažovať. Jeho myseľ zaplňovala iba jedna osoba – Mariano.

Lou sa rozhodla, že nebude chodiť okolo horkej kaše a na rovinu sa opýtala: „Si do Mariana zamilovaný?“

Ako náhle vyslovila jeho meno, Alexom šklblo. Snažil sa to zakryť tým, že si ľahol a otočil sa Lou chrbtom.

„Nehovor nezmysly,“ zamrmlal, no do jeho očí sa drali slzy. Nechcel si to priznať, no bolo to tak. Zamiloval sa.

„Alex,“ začala Lou mierne, „dobre vieš, že si môj najlepší kamarát. dobre vieš, že mi môžeš dôverovať. Ale mám oči a nie som slepá.“

Alex nič nepovedal, len čakal, čo povie ďalej. Lou pokračovala: „Od toho dňa, ako sa Mariano objavil na prahu tohto paláca, si sa zmenil. Predtým si bol usmievavý, dokázal si vtipkovať, no teraz si skleslý, utrápený. Alex, bojím sa o teba.“

Alexovi to trhalo srdce. Trhalo mu srdce, že jej nemôže povedať o svojich citoch k nemu. Že nemôže..

„Lenže, nechcem, aby si sa popálil,“ pokračovala Lou a pozorovala Alexa, ktorý jej bol otočený chrbtom. „Nechcem, aby si sa sklamal. Preto ti chcem len povedať, že ak niečo k Marianovi cítiš, nie je to správne.“

Alex nemohol veriť vlastným ušiam. Čakal všetko, no toto nie. Obrátil sa na Lou a tá mohla vidieť slzy v jeho očiach. Zmrazilo ju. Nechcela ho rozplakať.

„Nie je to správne?“ zopakoval po nej neveriacky. „Nie je správne to, že ty si sa zamilovala do toho kreténa, ktorý nám zabil rodiny!“

„Ale, ja som sa..“

„Nie je správne, že si ho prijala medzi nás! Nie je správne, že mu dôveruješ!“

„Ale..“

Alex ju nenechal dohovoriť. Naštvane sa posadil a utrel si neposlušnú slzu, ktorá sa mu skotúľala po líci. „Nie je správne, že si ho celý mesiac trénovala! Očividne si neuvedomuješ, že ak nás zradí, všetko to môže využiť proti nám! Vôbec si neuvedomuješ, že práve mieri na stretnutie s templármi, aby im mohol povedať o všetkých našich tajomstvách a zničiť nás!“

Alex si to neuvedomil, no kričal. Po celej izbe sa rozliehal jeho naštvaný hlas. Lou ho vôbec nespoznávala. Obviňoval ju z niečoho, na čom sa aj on sám podieľal.

„Jedine skutočný templár nás dokáže zničiť!“

Alex chcel na to niečo povedať, no Lou mu nedala priestor. „Za ten čas, čo som ho trénovala som sa o ňom dozvedela mnoho vecí. Nikdy som nepovedala, že som mu začala plne dôverovať, no aspoň nie som taká sviňa, že ho budem obviňovať z niečoho, čo neviem, či je vôbec pravda! A hlavne nie som taká sprostá, aby som sa zamilovala do templára!“

Keď vyslovila poslednú vetu, v Alexovej tvári sa zráčila bolesť. Chcela sa mu ospravedlniť, no nedal jej možnosť.

„Odíď!“ povedal jej pokojne, no v jeho hlase bola cítiť bolesť.

„Alex, ja som ne-“

„Vypadni!“ povedal už hlasnejšie.

Lou položila vankúš, ktorý ešte stále držala v ruke, na posteľ a vyšla z izby. V hrudi pocítila niečo, čo sa snažila dlho skrývať. Smútok.

Šuchtavým krokom sa dostala do svojej izby a zamkla za sebou dvere. Nemala toľko síl, aby sa dostala k posteli, preto sa zosunula po stene na zem. Do očí sa jej drali slzy. Nenávidela ich, no teraz ich potrebovala zo seba dostať von. Rozplakala sa. Plakala za všetko, čo sa doteraz stalo. Za smrť jej rodičov, za hádku s Alexom, ale hlavne za to, že sa zamilovala do Alastaira, hoci si to nechcela priznať.

--

Zatiaľ, čo sa Lou s Alexom hádali, Alastair s Marianom priši do Sanu a hneď si to namierili do paláca, kde sa pred mesiacom, Alastair stretol s Lou. Na ten deň spomínal s úsmevom.

„Pane, kapitán Vás už očakáva,“ prihovoril sa mu jeden zo sluhov, ktorý ho vítali pri dverách.

Alastair prikývol a spolu s Marianom sa vybrali do veľkej honosnej jedálne, kde boli všetci usadený za dlhým, hnedým stolom.

Keď Alastair vstúpil do miestnosti, všetci sa postavili a uklonili sa. Muži mali na sebe čierne, či hnedé odevy s červeným krížom na hrudi. Niektorý mali na sebe biele plášte a za opaskom zastrčené dýky.

Alastair sa postavil do čela stola a Mariano sa postavil k stoličke po jeho pravici. Všetci nahlas vyriekli: „Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam.“ Alastair si sadol ako prvý a ostatný hneď po ňom.

„Aby som začal dnešnú schôdzu,“ začal Alastair mohutným hlasom, aby ho všetci počuli. „Chcel by som medzi nami privítať nového člena, môjho brata Mariana.“

Alastair ukázal rukou na Mariana. Ten len slabo kývol rukou na pozdrav a ostatný mu zatlieskali.

„A ďalej by som chcel vedieť, čo nového pre mňa máte,“ pozrel sa na ostatných.

„Veľa toho nie je, pane,“ ozval sa jeden muž, ktorý sedel vzadu. „No mnoho sa hovorí o tých dvoch assassínoch, ktorý pred mesiacom narobili toľko škody. Ľudia sa boja.“

„A čo také sa o nich hovorí?“ zaujímal sa Alastair a pohodlnejšie sa usadil na stoličke. Ruky si spojil na hrudi a prstami sa pohrával s mohutným kráľovským prsteňom, ktorý mu zakrýval vypálený znak assassína.

„Predovšetkým..“

[ » na začiatok « ]