Takže.. som tu s ďalšou kapitolkou. :) Dúfam, že sa bude páčiť. A sorry za chyby. :)

------------------------------

„Ale teraz sa poďme venovať záležitosti, o ktorej sme predtým hovorili.“

Lou sa pohodlnejšie usadila do kresla a položila si ruky na operadlá. „Čo presne po nás chceš?“

„Chcem, aby ste zo mňa urobili jedného z vás.“

„Chcieť neznamená mať na to právo,“ povedal Alex miernejším tónom. Lou sa naňho prekvapene pozrela. Alex sa už nečervenal. Na tvári mal zamračený výraz, ktorý znamenal, že nesúhlasí s Alastairom.

Alastaira to nijak neprekvapilo. „Samozrejme, nemusíte s tým súhlasiť.“

„A čo potom? Dáš nás zavraždiť?“

Alastair si položil ruky na stôl a s pokojným výrazom sa pozeral na Alexa. „Viem, že mi neveríš a ver mi, máš na to právo. Avšak, pred nemalou chvíľou si povedal, že minulosť treba nechať minulosťou.“

Alex sa pri spomienke na Mariana trochu začervenal. „Lenže, to je iné,“ zamrmlal a pohľad uprel na horu kníh pri stole.

„Ak z teba spravíme assassína, čo po nás budeš vyžadovať?“ opýtala sa Lou, ktorá sa neveriacky pozerala na Alastaira.

„Iba vašu dôveru,“ odpovedal jej bez váhania.

„A čo nám ty sám môžeš ponúknuť?“

„Ak by ste ma prijali medzi seba, budete mať na svojej strane skvelého bojovníka. A nielen to. Templári sú natoľko hlúpi, že sú na sto percent presvedčený, že patrím k nim. Viem o templároch a ich plánoch viac, ako by ste si mysleli. Budem špehom. Budem verný vám a budem špehovať a získavať informácie u templárov.“

Lou sa nad tým zamyslela. Nebolo by na škodu, keby mali u templárov špeha. Hlavne niekoho, ako je Alastair. Templári mu dôverovali a brali ho ako vodcu.

„Fajn,“ povedala nakoniec. Nenávidela sa za toto rozhodnutie.

„Čože?!“ Alex sa na ňu prekvapene pozrel. „Lou..“ Lou ho zastavila pokynutím ruky.

„Fajn,“ zopakovala. „Ale mám podmienku!“ dodala.

„Akú?“ opýtal sa Alastair, ktorý sa tváril spokojne.

„Budeš ma brať ako svojho vodcu! Urobíš všetko, čo budem chcieť, všetko čo poviem a to bez zbytočných otázok!“

„Súhlasím!“

„A pokiaľ budem chcieť, aby si zomrel, zomrieš!“

„Súhlasím!“

„Fajn,“ povedala Lou a postavila sa. „Zajtra sa porozprávame. Dnes už je moc neskoro.“

Alastair prikývol. Lou sa vybrala k dverám a vyšla na chodbu. Namierila si to do jednej komnaty a potichu za sebou zavrela dvere.

Izba bola honosne zariadená. Veľká manželská posteľ s baldachýnom, dva nočné stolíky, na ktorých boli lampičky, veľký šatník a stôl na písanie. Lou si ľahla na posteľ a zatvorila oči.

Dvere sa náhle otvorili a v nich stál Alex. Zatvoril dvere a namieril si to k Lou. Na tvári mal nechápavý výraz.

„Stratila si hlavu, alebo čo?“ zrúkol na ňu Alex a ani sa neunúval byť potichu.

„Tichšie,“ zamrmlala Lou a stále pokojne ležala.

„Ako si s tým mohla súhlasiť?“ pýtal sa Alex ďalej už miernejším, no zato stále naštvaným tónom.

„Pozri,“ Lou sa posadila a potľapkala na miesto vedľa seba, aby si k nej Alex sadol. „Nebude na škodu, keď budeme mať medzi templármi špeha. A hlavne, keď to bude niekto, komu neúprosne veria.“

„Ale prijať ho, aby bol jeden z nás? Lou, zabudla si na to, že si ho chcela zabiť?“

Lou pokrútila hlavou. „Preto som si stanovila podmienky.“

„Ja mu aj tak neverím.“

„Čas ukáže,“ Lou si povzdychla a znovu si ľahla. Chvíľu boli obaja ticho, no nakoniec Lou niečo napadlo.

„Páči sa ti Mariano?“ opýtala sa Alexa a obrátila sa k nemu.

Pri jeho mene sa Alex mierne začervenal. „Nie,“ zamumlal nepočuteľne.

„Neklam,“ usmiala sa.

„Nelamem!“ povedal Alex trochu zvýšeným hlasom. „Je to jeho brat! Ako by som sa mohol zamilovať do jeho brata?! A ešte k tomu je to chlap!“

Lou len pokrčila plecami a nechala to tak. Zatvorila oči a nechala sa ponoriť do ríše snov.

Druhý deň nebol najkrajší. Sychravé počasie zvestovalo príchod dažďa, ktorý už niekoľko dní obyvatelia Podhory čakali. Ale na to, že malo pršať, bolo dosť teplo.

Lou sedela na balkóne svojej izby a popíjala čaj, ktorý si nechala priniesť od jedného zo sluhov. Skvelou vecou bolo, že teraz mala nad Alastairom veľkú moc. Samozrejme, on bol kráľ, ale ona bola vodkyňa Rádu, do ktorého chcel Alastair patriť. On to moc dobre vedel, preto nakázal jednému zo sluhov, aby splnil všetky jej želania. Lou sa nad tým musela pousmiať.

Dopila čaj a šálku položila na stolík. Postavila sa a vošla do izby. Poobzerala sa po izbe, či niečo náhodou nezabudla a potom sa pobrala von z komnaty.

Na chodbe sa takmer zrazila s Marianom, ktorý na to, že bolo ráno, vyzeral dosť upravene.

„Dávaj pozor, kam ideš!“ skríkol na ňu.

„Ja? To ty si skoro vrazil do mňa!“

„Ako sa..“

„Čo sa tu deje?“ ozvalo sa ospalým hlasom od dverí, pri ktorých stáli. Obaja sa pozreli na Alexa, ktorý stál rozospatý vo dverách. Ako náhle sa jeho oči stretli s Marianovými, sčervenal a rýchlo zavrel dvere.

Lou nemala na hádku s Marianom čas. Rýchlo prešla okolo neho, samozrejme, mu pri tom buchla do pleca, načo sa Mariano napajedil ešte viac. Lou odignorovala jeho nadávky na jej osobu a rýchlo sa vybral von z paláca. Mala namierené k Edwardovi, aby mu všetko povedala a vysvetlila.

----

„Takže ho chceš prijať do Rádu?“ prekvapil sa Edward.

Lou prikývla. „Dala som mu podmienky.“

„Lou, ale dúfam, že si si vedomá toho, čo práve robíš. Urobiť z niekoho assassína je vážna vec. Čo ak nás zradí? Čo ak zradí náš Zákon?“

„Zabijeme ho, alebo sa zabije sám. Dala som mu podmienku, že ak budem chcieť, aby zomrel, zomrie.“

„Myslíš, že ho podmienky zastavia?“

Lou znovu prikývla. „Som vodkyňa, ak chce byť v Ráde, bude ma musieť počúvať na slovo a ctiť náš Zákon.“

„Dúfam, že vieš, do čoho ideš, Lou.“

------

„O čom si chcel hovoriť?“ opýtal sa Alastair Mariana, ktorý sa pohodlne uvelebil v kresle pred ním.

„A čo tak trochu dobrého vína?“

„Hovor alebo vypadni!“ Alastair znovu začal strácať nervy.

Mariano si nešťastne povzdychol. „Fajn. Keď ty poviem, že som ťa len chcel vidieť, asi mi neuveríš, pravda?“

„Nie.“

„Ide o to, že som sa chcel pridať k templárom. Bol som za kapitánom, no povedal mi, že ty si ich vodca,“ na chvíľu sa zamlčal a uškrnul sa. „Moc ty veria, neviem, ako by reagovali na to, že si sa spriahol s assassínmi. Hlavne po tom, čo si vyvraždil celý ich Rád.“

„Ja som sa s assassínmi nespriahol, ale to nie je tvoja vec. Tých dvoch,“ pokynul hlavou smerom k dverám, „len využívam, aby som sa dostal k tajným veciam assassínov.“

Mariano si Alastaira skúmavo prezeral. „Budem ty veriť, braček.“

Mariano nemal ani tušenia, že všetko, čo Alastair povedal, bola lož.

-----

Keď sa konečne blížila polnoc, Lou, Alex, Edward a Alastair sa stretli v podzemí kostola, kde mala Lou zahájiť Alastairov príchod do Rádu.

„Toto je Edward,“ predstavila Edwarda Alastairovi.

„Viem,“ povedal Alastair. Edward sa naňho zamračil.

„Tak začneme,“ zahlásila Lou, keď videla, ako Edward pozeral na Alastaira. „Pripravený?“ obrátila sa na Alastaira.

Alastair prikývol. Všetci si dali na hlavy kapucne a Lou začala: „Kde iný slepo nasledujú pravdu, pamätaj, nič nie je pravdivé. Kde sú iný obmedzení morálkou a zákonmi, pamätaj, všetko je povolené. Pracujeme v tme, aby sme vládli svetlu. Sme assassíni.“

Lou, Alex a Edward povolili svoje skryté dýky. Alastair, ktorý už mal svoju dýku na ruke, ju povolil tiež.

„Si pripravený pripojiť sa k nám?“ opýtal sa ho Edward, no nedôvera v jeho hlase stále sršala.

„Som,“ odpovedal Alastair bez váhania.

Edward sa k nemu priblížil s rozžhaveným železom, ktoré na konci malo dva polkruhy. Zobral do ruky Alastairovu pravú ruku a oddelil prstenník od ostatných prstov.

„Bude to trochu bolieť,“ pripomenula mu Lou.

Edward nasunul horiace železo na Alastairov prst. Keď sa železo stretlo s kožou, vzduchom sa začal niesť zápach spáleniny. Alastair ani necekol. Edward po chvíli železo oddialil a položil ho naspäť, kde bolo predtým.

„Teraz si jedným z nás,“ povedali všetci jednohlasne a zložili si kapucne.

[ » na začiatok « ]