Kapitola:
Pridaná: 30.1.2017, 13:54:38
Čítaná: 756×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

Prechádzka po Karlovom moste bola fantastická. Zdržali sme sa, vyčkávajúc na západ slnka. Ani jednému z nás sa nechcelo vrátiť na večeru.

„Aj by som tu zostal. Pridáme sa k týmto muzikantom a bude nám dobre,“ smial sa Michalčin, opierajúc sa o most. „Pozrite, tá scenéria je krásna,“ ukázal na purpurovo-zlatistú oblohu. „Čo môže byť lepšie ako byť tu v tomto čase a s vami?“

Pohľadom skĺzol na mňa.

Tereza, mysli, nenechaj sa obalamutiť! Nie si jediná, ktorej sa páči. A chýry o ňom sú naozaj rozličné. No v jednom sa vždy spájali. Vraj mal priateľku, ženu, s ktorou ho často vídali. Vždy sa k sebe mali. Ak sa teraz zamotám do pofidérneho vzťahu s učiteľom, ktorý si možno dokazuje svoju atraktivitu tým, že zbalí každú študentku, ktorá sa na neho usmeje, zlomím si srdce. Lenže keď som hľadela do jeho očí, nechcelo sa mi veriť, že by to bola pravda. Možno len nejaké ohrdnuté študentky šírili škaredé reči.

„Nekúpime si pukance?“ dostala som zo seba. Naozaj inteligentná veta. Dvaja dospelí ľudia na prechádzke, ktorú možno nazvať romantickou, a ty sa spýtaš na pukance!

„Prečo nie?“ odlepil sa od kameňa, pristúpil k predavačovi a o chvíľu sme sa už obaja kŕmili z jedného vrecka. Občas sa nám dotkli prsty a zdalo sa, že ani jeho to nenecháva chladným. Mala som čo robiť, aby som nedala najavo, čo to robí so mnou. Túžila som ho vziať za ruku a cítiac teplo jeho dlane sa prechádzať po meste, po každom kútiku, vymetať kaviarničky, opierať si hlavu o jeho plece počas sedenia na lavičkách.

„Pripomína mi to detstvo,“ ozvala som sa, nastavujúc tvár vetríku. „Ocko mi často kupoval pukance, na každom výlete. Najradšej sme mali karamelové. Bolo to naše tajomstvo, lebo mama nám zakazovala všetky sladkosti, vraj si pokazíme zuby,“ usmiala som sa. „Ak so mnou nebol aj brat, vždy som mu zopár odložila. Odjakživa sme držali spolu.“

„Je krásne počuť, že dnešní ľudia majú ešte so súrodencami takéto vzťahy. Ja mám tiež sestru, čaká dieťa a je na rizikovom, tak už sa tak často nevidíme, nie vždy mám čas ju navštíviť.“

„Vždy som chcela sestru. Mať doma dievča, ktorému sa môžem zdôveriť, by bolo super. Ale ani s bratom to nebolo zlé. Vždy ma chránil.“

„A čo rodičia?“ pozrel na mňa.

Úsmev mi mierne primrzol. „Už nežijú,“ prehltla som.

„To mi je ľúto.“

Mykla som plecom, hoci starostlivý tón v jeho hlase ma zahrial. „Je to už niekoľko rokov. Mama mala slabé srdce, a keď zistila, že môj otec má rakovinu hrubého čreva, dostala infarkt.“ Nerada som na to spomínala, rana bola stále čerstvá, o otca som sa starala až do konca, odložila som aj školu o dva roky, už som mohla končiť druhý stupeň. Potlačila som slzy.

„Viete čo, nemusíme sa o tom rozprávať. Sme v Prahe preto, aby sme si aj oddýchli, prišli na iné myšlienky a niečo zažili. Takže dnes budeme myslieť len na to, ako úžasne chutia tieto sladké pukance. A dokúpime si karamelové,“ vychytil sa znovu k predavačovi a o chvíľu sa už vrátil s novým balíčkom. „Pre vás. Nechcem vidieť slzy. Nie dnes, počas týchto dní.“

„Dohodnuté,“ potiahla som nosom, vďačná, že už túto tému rozoberá. „Poďme ešte pozrieť tamten kostolík a vrátime sa. Čaká nás večera.“

Zdalo sa mi, že sa mu vrátiť nechce, no ja som už bola hladná a nemienila som vysoliť peniaze na večeru v meste, keď ju mám preplatenú v hoteli.

„Ďakujem, za príjemnú prechádzku,“ rozlúčil sa so mnou vo výťahu.

„Aj ja. Len škoda, že bola taká krátka.“

Prikývol a nadýchol sa, akoby mi chcel ešte čosi povedať. V tej chvíli sa však otvorili dvere a ja som musela vystúpiť.

„Vidíme sa na večeri,“ kývla som mu a spokojná sa náhlila chodbou.

Do perín som sa zvalila s ľahkým pocitom na srdci. To bolo nádherné poobedie! Nechcela som sa zamýšľať nad pohľadom, ktorý ma väčšinu času roztápal ako čokoládu.

Na večeru som sa náležite upravila, no prišli aj ďalší študenti, tak som si prisadla k dievčaťu z Brna, aby som vyzistila, ako to chodí na iných školách. Po očku som sledovala Michalčina, ktorý debatoval s pedagógmi zo Slovenska.

V ten večer sme sa už nerozprávali.

Ja som sa celú noc prehadzovala. Čím bolo ráno bližšie, tým viac sa ma zmocňovala nervozita. Čo ak je moja práca úplne zlá?! Čo ak pohorím? Potknem sa, zakokcem, nikoho nezaujmem?!Sadla som si a pri svetle lampy som si znovu a znovu prechádzala vlastnú prezentáciu.

Dávno predtým, ako súťaž začala, som sedela na mieste, nevyspatá, s kávou v rukách, neustále zívajúc. Horko-ťažko som zamaskovala vačky pod očami. Nedostala som do seba ani omrvinku, na raňajky som sa ani nenamáhala ísť.

A keď sa ku mne priblížil Michalčin, pohľad na neho v čiernom obleku mi takmer spôsobil zástavu srdca. Ak ho sklamem...

„Ako ste sa vyspali?“ pozorne si ma premeral. „Mám pocit, že ste ani oka nezažmúrili.“

„To je tak vidno?“

„Trochu,“ pripustil. „Okrem toho, tiež som nemohol som spať.“

Srdce mi pod vplyvom jeho pohľadu podskočilo rýchlejšie.

„Budem vám držať palce. Zvládnete to. Sedím vpredu. Keby niečo, som tu,“ natiahol ku mne ruku.

„Ďakujem,“ zašepkala som, vložiac dlaň do tej jeho. Jemne mi ju stisol a v očiach sa mu rozhoreli ohníčky. Na ruke mi naskočila husia koža. Slabo som sa usmiala a ruku si vytiahla.

„Tak idem na miesto,“ žmurkol na mňa a odišiel.

„To je skvelé, že máte také dobré vzťahy s vyučujúcimi,“ ozvala sa vedľa mňa nízka blondínka v kostýme. „U nás by si niečo také nezažila. Ale ak by mal na teba vrieskať, to by mu šlo na jednotku s hviezdičkou.“

„Nie sú všetci ako on,“ prikývla som, hľadiac na ruku, ktorú mi stískal.

Krátko na to sa nám prihovorila organizátorka. Vymenovala všetkých niekdajších organizátorov, históriu Prahy a ich školy, zaželala nám veľa šťastia a nezabudla pripomenúť, aby sme sa príliš nestresovali, lebo večer, po vyhodnotení, nás čaká spoločenský večer plný zábavy a tancov. Že by som práve teraz myslela na niečo podobné...

Išla som tretia. V ústach som mala strašné sucho, ruky také ľadové, že mi to samej bolo nepríjemné. Papiere mi tancovali v rukách, čo sa mi tak triasli. Bála som sa, že nenájdem hlas, bezradne som pozrela do hľadiska, nadávajúc, že som sa na toto nechala nahovoriť. Aula bola plná študentov, nielen súťažiach, prišli sa pozrieť i zvedavci. Keď sa však môj pohľad stretol s Michalčinovým, pocítila som prílev energie. Povzbudivo sa na mňa usmieval, dokonca žmurkol a ja som vedela, že nech to dopadne akokoľvek, nebude sa hnevať. Odpovedala som slabým kývnutím hlavy, s vďačnosťou v očiach, a pustila som sa do prezentácie.

Ani som nevedela ako, bolo po nej. Zodpovedala som otázky, vypočula si hodnotenie poroty, užila si potlesk a už som sedela na svojom mieste. Nervozita sa vyparila, žalúdok povolil zovretie, dokonca mi v ňom zaškvŕkalo.

„Boli ste skvelá,“ šepol mi Michalčin, keď sme sa na okamih stretli na obede, „máte šancu.“

Srdce mi od radosti podskočilo. Naozaj by som mohla vyhrať?!

Usadila som sa k študentom, počúvala klebety o pedagógoch a rýchlo som jedla, doháňajúc raňajší deficit. Zvyšok dňa sa už niesol v pokojnejšej atmosfére. Niektoré práce boli lepšie, iné horšie. A ja som sa nevedela dočkať slávnostného večera a vynesenia rozsudku. Po ukončení súťaže sa vyučujúci, ktorí boli zároveň aj porotcami, na hodinu zatvorili do miestnosti a rozhodovali o víťazoch. My, študenti, sme sa vrátili na izby, prezliecť sa a upraviť. Aj som bola rada, že mi nikoho na izbu nepridelili, ak by mi mal teraz niekto píliť uši rečami, vybuchla by som. Nervozita ma celkom rozožierala. Len nech nie som posledná!

Keď som začula na chodbe hluk a študentov, vychádzajúcich z izieb, vyšla som von i ja a spoločne sme zišli do jedálne. Tam nás čakali obložené misy, prípitok, dokonca i torta. A kde-tu sme zazreli chlapcov v krojoch, takže aj program bude.

Michalčina som nikde nevidela, trochu ma to znervózňovalo, mala som v pláne spýtať sa ho na zákulisné informácie, no musela som sa zaobísť bez toho. Spolu s tou blondínou, Vierkou, sme si vzali poháre s vermutom a zamiešali sme sa medzi ostatných študentov a vyučujúcich. Všetci tvorili jednu kôpku, rozprávali jeden cez druhého, vzrušenie brnelo v každom z nás.

Konečne vstúpil aj on! Rozhliadol sa po miestnosti a keď ma zbadal, s nadvihnutými kútikmi pier vykročil ku mne.

„Ako sa cítite?“

„Nervózne?“

Zasmial sa. „Nebojte sa, už vám nič zlé nehrozí. Najhoršiu časť máte za sebou.“

Naklonila som sa k nemu. Chcela som sa len pošepky spýtať, či mi neprezradí, či som sa umiestnila, no zastavil ma výraz v jeho tvári. Rozrušenie. Stmavnutie očí. Rýchlo som sa odtiahla. „Ja len že... či viete, aké sú výsledky.“

„O chvíľu sa dozviete,“ postavil sa tesne vedľa mňa.

Mal pravdu. O pár minút sa organizátori postavili na vyvýšené pódium a spustili ich obľúbené omáčky.

„A teraz prejdeme na vyhlasovanie cien. Rozhodnutia boli ťažké, počuli sme mnoho kvalitných prác a je nám ľúto, že nemôžu vyhrať všetci. Každý však dostanete diplom a vecné ceny. Verím, že ste si to tu užili a zažili niečo nové. A teraz už tretie miesto za najlepšie spracovanú a odprezentovanú prácu získava... Elena Javorská zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave!“

Dievča v pestrých šatách nadšene nadskočilo a predieralo sa dopredu k rektorke, ktorá jej potriasla rukou a podala diplom o umiestnení a druhý o účasti.

„Druhé miesto za veľmi peknú prácu získava... Terézia Rybanská, z Technickej univerzity vo Zvolene!“

„Bežte,“ pocítila som na chrbte Michalčinovu dlaň.

„Ja som... vyhrala? Mám druhé miesto?“ neveriaco som na neho hľadela.

Prikývol. „Gratulujem!“

„Ježiši!“ zvýskla som a spontánne sa mu vrhla okolo krku. Potom som sa odtiahla a vykročila vpred, prevziať si ceny.

„Neverila som, fakt som neverila, že by sa mi niečo také mohlo stať,“ vykladala som mu, nevnímajúc pohľad, ktorý sa mu usídlil v očiach odvtedy, ako som ho objala.

Prvú cenu vyhrala Češka a mohli sme sa pustiť do večere. Rozlúčili sme sa s Michalčinom, každý sedel na inej strane jedálne, vypočuli sme si ľudové piesne sprevádzané karičkou a potom nastal čas zdvihnúť kosti, zatancovať si a zhodiť napätie z celého dňa.

Neviem ako, dostala som sa k Michalčinovi. Moderné tance nedávali veľa príležitostí k dotykom, no ja som mala pocit, že od tej chvíle, čo som ho objala, sa ma dotýka stále. Jeho veľavravný pohľad mi oznamoval, že sme prekročili neviditeľnú hranicu. A uistil ma v tom aj vtedy, keď som vyšla von nadýchať sa čerstvého vzduchu a schladiť si hlavu.

„Už vám je dlho?“ podišiel ku mne.

Strhla som sa.

„Je tam teplo a ťažko sa mi dýcha. Asi pôjdem do izby, začína ma pobolievať hlava. Dnes som prežila priveľa otrasov,“ prehrabla som si vlasy. V šatách mi bolo chladno. Dlho tu nevydržím.

„Ani mňa to tam už akosi nebaví. V televízii dávajú Aj múdry schybí, mám chuť skôr na to. Odprevadím vás?“

„Nemusíte si robiť starosti,“ odmietla som jemne, polichotená, ako sa o mňa stará. „Len sa rozlúčim a zaleziem do postele. A celú noc sa budem pozerať na svoj diplom,“ uškrnula som sa. Zaželala som dobrú noc novým známym, s tým, že ráno sa vidíme pri raňajkách a vyšla som z jedálne. Michalčin tam stále čakal.

„Nerozmysleli ste si to?“

Pokrčil plecami. „Zatiaľ nie.“ Privolal výťah a pozrel na mňa. „Viete, chcel som sa vám poďakovať. Aj pre mňa, ako pedagóga, je táto výhra veľmi významná. Ani si nepamätám, kedy niektorý študent vyprodukoval takúto kvalitu. A keď som si čítal vašu prácu, vedel som, že sem musíte ísť,“ nastúpil do výťahu.

„Tak to sa vám musím poďakovať, pre mňa to bola česť,“ usmiala som sa, keď sa zavreli dvere. Kabínka podskočila a naše pohľady sa stretli. V ďalšej chvíli ma už opieral o stenu výťahu a pery uzamykal v bozku. Nestihli sme sa však ani nadýchnuť, už sa ozval cinkot a dvere sa otvárali.

Dychčiac sme sa od seba odtrhli a ja som rýchlo vystúpila, zmätene sa obzerajúc.

„Tuším nie som na svojom poschodí...“

Rozhliadol sa okolo. „Sme na mojom.“ Pohľad mu zablúdil na najbližšie dvere. „Moja izba.“

Moje racionálne ja nestihlo protestovať. S Michalčinom sme sa dohovorili i bez slov. Vkĺzla som do jeho izby, prudko zabuchnúc dvere chrbtom. To sa už ku mne tisol aj on, v tme som cítila jeho horúci dych na odhalenom krku. Horúcou dlaňou mi blúdil po stehne a ja som sa snažila nahmatať gombíky a zvlieknuť mu sako i košeľu. S nadšeným výdychom som prešla rukou po mocnom hrudníku a nechala sa zvaliť do perín. Pevne som ho objala nohami okolo bokov, pomáhajúc mu vyzliecť mi šaty.

„Rasťo...“ vydýchla som, keď som pocítila jeho pery na kľúčnej kosti. Na okamih prestal a s tichým smiechom sa znovu vrátil k mojim perám.

Nemyslela som na nič. Cítila som len šťastie a vzrušenie. Nechala som sa ovládnuť ošiaľom vášne, dúfajúc, že nikdy neprestane.

***

Ja viem, tuctovka až strach, ale však pokračujeme. :P

[ » na začiatok « ]